Rozhovor s Mikulášom Hubom pre Parlamentný kuriér: o pôdohospodárstve a jeho perspektívach

1./Spoločná poľnohospodárska politika EÚ na roky 2014 – 2020 (SPP) získala po júnovom zasadaní Rady ministrov už takmer definitívnu podobu, aspoň v tých najdôležitejších oblastiach. Slovenský minister pôdohospodárstva označil túto dohodu za prijateľnú pre našich poľnohospodárov. Aj ju tak vnímate?

V prvom rade, naši poľnohospodári nepredstavujú homogénnu entitu. To, čo sa javí byť výhodné pre veľkých farmárov, nemusí byť výhodné pre malých a naopak. A to, čo sa javí byť výhodné z krátkodobého hľadiska, nemusí byť výhodné aj z dlhodobého. Minister Jahnátek mal zrejme na mysli vyrokovanú možnosť presunu časti prostriedkov z II. do I. piliera, teda z účelovo viazaných opatrení do plošnej podpory a určité ústupky zo strany Bruselu v oblasti greeningu (ozeleňovania). Obe tieto zmeny časť (pravdepodobne dokonca väčšinu) našich poľnohospodárov a najmä veľkých vlastníkov pôdy potešia. Obávam sa však, že nepotešia malých farmárov, bioproducentov, ekológov, environmentalistov, krajinárov a ľudí, ktorým leží na srdci udržateľný rozvoj nášho vidieka. Redukciou prostriedkov na podporu udržateľného rozvoja vidieka prichádzame o mnohé dôležité investície a aktivity, ktoré mohli napomôcť či už tvorbe pracovných miest, regenerácii vidieckej krajiny, alebo zvyšovaniu konkurencieschopnosti a oživeniu  samotného poľnohospodárstva. Apriornú averziu proti ozeleňovaniu považujem tiež za dosť krátkozrakú. Jeho hlavným cieľom je  totiž zabezpečiť ochranu prírodných zdrojov, či už pôdy, vody, biodiverzity alebo celého potravinového reťazca, a tak zabezpečiť udržateľné podmienky pre produkciu z dlhodobého hľadiska. A to by malo byť prioritou každého rozumného hospodára. Alebo nie? Na druhej strane môžeme diskutovať o tom, či  vo všetkých krajinách sa má ozeleňovanie realizovať rovnako, keďže, ako vieme, mapa EÚ je veľmi rôznorodá. Ale princíp, ktorý v tomto prípade presadzuje EÚ, je podľa mňa správny a keď si v ňom bude každý chcieť „vyboxovať“ výnimky môže to ohroziť samotnú podstatu tohto zámeru. Obávam sa aj toho, či celá transakcia servírovaná vládou verejnosti ako náš veľký úspech, nebude v konečnom dôsledku znamenať stratu pre slovenských daňových poplatníkov. Ale najistejšie by bolo opýtať sa na názor priamo dotknutých skupín.

2./ Inštitút pre ekonomické štúdie vo Viedni neskrývane prezentuje ako legitímny biznis zámer dobre zarobiť na lacnom skupovaní našich znehodnotených poľnohospodárskych fariem a od budúceho roka aj na investormi z EÚ 15 lacnom skupovaní pôdy. Máme pripravené prostredie na realizáciu týchto zámerov? 

Ocitli sme sa v situácii, keď naši poľnohospodári (až na výnimky)  nie sú na otvorenom trhu s pôdou reálne konkurencieschopní a slovenským vlastníkom bez bytostného vzťahu k pôde chýba skutočný záujem udržať „rodnú hrudu“ v slovenských rukách.

Obávam sa, že nie sme na to, čo nás od budúceho roka čaká, dostatočne pripravení a rezort len hľadá spôsoby, ako Vami spomínanému riziku zabrániť, resp. ako dosiahnuť, aby sme s celej „transakcie“, ktorá tu hrozí o pár mesiacov, kedy sa končí prechodné obdobie, ktoré sme vyrokovali ešte v rámci predvstupových rokovaní pred naším vstupom do EÚ. Možno by sme pri lobovaní v tejto oblasti mali viac spolupracovať s našimi susedmi, Poľskom a Maďarskom. V prvom rade by sme mali vychádzať z premisy, že pôda je fenomén strategického významu a v storočí, v ktorom mnohí prognostici predpovedajú možnosť návratu hladu, to bude platiť dvojnásobne. Dúfam, že vláda napokon nerozhodne tak, ako sa to chystá urobiť s vodou, že výpredaj pôdy do zahraničia je vlastne výhodný „kšeft“, ktorý na chvíľu pomôže zaplátať diery v rozpočte spôsobené najmä rozšafnou hospodárskou politikou z čias prvej vlády Roberta Fica, ale aj väčšiny predchádzajúcich vlád.

3./ Okrem novej SPP teraz u nás rezonuje aj téma Strednodobej koncepcie rozvoja pôdohospodárstva, ktorú už schválila vláda, malo by ísť o zásadný, dlhodobo platný, národohospodársky dokument, ktorý by mal váhu ústavného dokumentu. Myslíte si, že uvedená koncepcia spĺňa tieto parametre?

Strednodobá koncepcia rozvoja pôdohospodárstva (ďalej len Koncepcia) si stanovila tri hlavné ciele:

- zvýšenie produkčnej výkonnosti v nosných poľnohospodárskych komoditách na úroveň 80% súčasnej spotreby obyvateľstva na Slovensku;

- zabezpečenie trvalo udržateľného obhospodarovania lesov a

- rozvoj vidieka a zlepšovanie životných podmienok aj zamestnanosti vidieckeho obyvateľstva, predovšetkým prostredníctvom podpory sektorov, ktoré sú potenciálnymi zdrojmi zamestnanosti.

Všeobecne sa dá konštatovať, že  ciele Koncepcie sú legitímne.  To, čo by malo byť cieľovým stavom rozvojovej koncepcie, je tiež pomerne podrobne popísané, aj keď tu už nemožno súhlasiť s tým, ako sú nastavené niektoré priority. Najproblematickejšou časťou Koncepcie je to, ako sa podľa nej majú ciele dosiahnuť. Väčšina návrhov je len v rovine teoretickej a takmer všetky opatrenia na dosiahnutie cieľov sú naviazané na čerpanie európskych dotácií. V Koncepcii iba načrtnuté legislatívne úpravy sú nesystémové a nedostatočné.

Autori Koncepcie síce spomínajú jej súvis so Spoločnou poľnohospodárskou politikou EÚ (SPP), ale obsahovo sa s jej filozofiou často rozchádzajú. SPP priorizuje podporu malých fariem, mladých farmárov, agro-environmentálnych činností, podporu znevýhodnených oblastí a krátkych potravinových reťazcov. Z predloženej koncepcie vyplýva práve opačná priorita - intenzifikácia poľnohospodárskej výroby, orientácia na veľké poľnohospodárske podniky a na ekologicky problematickú či priamo škodlivú produkciu. Pritom na Slovensku je nevyužitý potenciál tisícov rodín, potenciálnych základní rodinných fariem, ktoré čakajú na zjednodušenie legislatívy, na legalizáciu práce na svojej pôde, pri svojich hospodárskych zvieratách. Rezort pôdohospodárstva permanentne prehliada mnohé príležitosti, ako pomôcť týmto ľuďom, ktorí v prvom rade vedia zásobiť sami seba a z prebytkov aj miestne obyvateľstvo. Je až neuveriteľné, že v celej Koncepcii nie je jediná zmienka o systéme Ekologickej poľnohospodárskej výroby. V súvislosti s agro-environmentom sa spomína iba integrovaná produkcia zemiakov, zeleniny, ovocia, viniča, chmeľu a cukrovej repy, pričom ale integrované poľnohospodárstvo, ktoré nemá na Slovensku také silné pravidlá a kontrolu, ako ekologické poľnohospodárstvo so systémom kontroly, certifikácie, inšpekcie a superinšpekcie.

Dovoľte ešte niekoľko konkrétnych pripomienok k diskutovanej Koncepcii: Za ostatných desať rokov sa znížil počet zamestnancov iba v poľnohospodárskej prvovýrobe zo 109 tisíc na 52 tisíc.  V Koncepcii sú nedostatočne pomenované príčiny tohto stavu/vývoja, najmä ak je jej ambíciou  do roku 2020 opätovne zvýšiť počet pracovných miest v pôdohospodárstve o 18 tisíc, ale bez návrhu zásadnej systémovej zmeny (ako keby sme chceli liečiť príznaky a nie podstatu choroby). Ako sme už konštatovali, v Koncepcii sa vôbec nespomína ekologická poľnohospodárska výroba, ktorá zjavne nezaujíma vedenia rezortu, čo sa prejavilo aj pri rokovaní podskupiny pre ekologické poľnohospodárstvo v rámci prípravy Programu rozvoja vidieka 2014-20, kde bolo oznámené krátenie prostriedkov na agro-environmentálne opatrenia cca na polovicu v porovnaní so súčasným stavom. Kým ekologické alebo trvalo udržateľné poľnohospodárstvo sa v koncepcii nespomína, o to viac sa tu hovorí o potrebe zvyšovania hektárových výnosov pri jednotlivých nosných poľnohospodárskych komoditách (s negatívnymi dopadmi na pôdu, vodu, biodiverzitu a ďalšie zložky životného prostredia), analogicky aj pri živočíšnej výrobe v potrebe zvyšovania produktivity výroby (s podobnými negatívnymi následkami, najmarkantnejšie v prípade produkcie bravčového mäsa). V Koncepcii sa požaduje intenzifikácia produkcie zeleniny až takmer na dvojnásobok súčasného priemerného hektárového výnosu, čo jednoducho nie je možne bez radikálneho zvýšenia používania chemických prostriedkov. Osobitne stojí za zmienku aj návrh na revitalizáciu ovocných sadov likvidáciou starých sadov a výsadbou nových, tzv. intenzívnych sadov, ktoré potrebujú na požadovaný hektárový výnos vysoké vstupy (voda, hnojivá, postreky) s perspektívou plodnosti sadu na úrovni 20 rokov - čo považujem za neefektívne a neracionálne, pričom vedľajším negatívnym javom môže byť aj likvidácia genofondu starých ovocných sort spolu s likvidáciou starých sadov. Mali by sme ísť práve opačnou cestou a podporovať sady s produkciou postavenou na starých ovocných sortách, možno s nižším hektárovým výnosom, ale s dlhoročnou produkciou a často aj s výrazne vyššou prirodzenou odolnosťou voči chorobám a škodcom.

Medzi významné poľnohospodárske komodity a aktivity nebolo v Koncepcii zaradené včelárstvo - určite nedopatrením, nakoľko aj v súvislosti s podporou včelárstva na európskej úrovni, v súvislosti so zákazom niektorých pesticídov (neonikotinoídov) negatívne vplývajúcich na včelstvá a v súvislosti s celosvetovou diskusiou o nepostrádateľnosti včiel... už v tomto roku sa priznávajú podpory pre začínajúcich včelárov a určite je treba  včelárstvo podporovať aj do budúcnosti (napríklad ako alternatívny spôsob zvyšovania hektárových výnosov vybraných poľnohospodárskych plodín).

V kapitole Koncepcie 2.3.1 Súčasný stav financovania podnikov v poľnohospodárstve sa píše: "Charakter podnikania v poľnohospodárstve si vyžaduje využívanie cudzích zdrojov - dotácií a úverov". Potom ale sú ilúziou akékoľvek zmienky o udržateľnosti a sebestačnosti. Sebestačnosť v pôdohospodárskej výrobe by sa mala začať vnímať v inom kontexte - v zmysle orientácie/prípravy/adaptácie na podnikanie pokiaľ možno bez dotácií, s víziou byť schopný prežiť aj vo svete bez dotácií, ktorý skôr či neskôr príde a tomu, kto na to bude pripravený, to prinesie mnohé konkurenčné výhody. V Koncepcii sa nehovorí o množstve prípadov, kedy malí farmári „nedosiahnu“ na dotácie, nakoľko majú často v neoficiálnom prenájme pôdu veľkých podnikov, ktoré majú tieto plochy obstarané a ešte na ne dostanú aj dotácie.  V Koncepcii sa porovnáva aj dovoz a vývoz agropotravinárskych komodít: za ostatných desať rokov sa zvýšil dovoz 2,5 násobne a vývoz 3,5 násobne, čo je tiež jeden z dôkazov neudržateľnosti celého sektora: enormného zvýšenia pohybu tovarov a s tým spojené zvýšené nároky na dopravu, čo je obrovský priestor na diskusiu o environmentálnych súvislostiach a o potrebe podpory lokálnych potravinových komunít, príp. systémov komunitou podporovaného poľnohospodárstva. V Koncepcii sa správne konštatuje, že výrazne absentuje výchova spotrebiteľa vo vzťahu k podpore slovenských produktov, ale aj vo vzťahu k správnej výžive a k zdravému životnému štýlu - nikde v nej ale už nie je uvedené, akými nástrojmi sa tento stav bude riešiť.

Navrhované legislatívne opatrenia sú nesystémové a nevedú k ambicióznym cieľom. Nie je spomenutý napríklad zásadný legislatívny počin  na podporu domáceho predaja (najmä zjednodušenie legislatívy pre maloproducentov). Medzi legislatívnymi opatreniami by nemali chýbať definície a legislatívne rámce pojmov/jednotiek: rodinná farma, malá farma, polosamozásobiteľská farma, samozásobiteľská farma, miestny potravinový výrobok, lokálna potravinová komunita/miestna potravinová sústava, krátky potravinový reťazec, komunitou podporované poľnohospodárstvo, predaj z dvora, priamy predaj... Mali by byť zadefinované pravidlá pre mladých začínajúcich farmárov, najmä vo vzťahu k prístupu k pôde. Ako podporné opatrenia národného záujmu na realizáciu priorít koncepcie sa  spomína aj podpora nákupu poľnohospodárskej pôdy - nie je však zrejmé, kto by mal byť pri kúpe akej pôdy podporený a či sa nejedná o skrytú privatizáciu - rozpredaj zvyšnej pôdy v správe štátu. Nikde v koncepcii sa ani slovkom nespomína riešenie jedného z hlavných problémov s pôdou – meškajúce pozemkové úpravy. Pritom je veľa dôkazov, že v katastrálnych územiach, kde sa pozemkové úpravy už uskutočnili, došlo k badateľnému rozvoju poľnohospodárskych aktivít.

Nedostatočná pozornosť sa v Koncepcii venuje ľudským kapacitám, tomu, čo urobiť so súčasným  nezáujmom študovať poľnohospodárske smery na odborných stredných školách a učilištiach. Určite to súvisí aj s prerušenou kontinuitou vzťahu k pôde, malou autoritou poľnohospodárov v očiach ostatnej verejnosti ako aj s absenciou ich náležitého ohodnotenie.

Čo sa taktiež podceňuje, to je  adaptácia poľnohospodárstva a lesného hospodárstva na klimatické zmeny, čo môže byť pre udržanie aspoň súčasnej plodnosti pôdy a lesov do budúcnosti kľúčové. Priam výsmechom odbornej verejnosti je návrh riešenia adaptačných opatrení cez veľké vodné nádrže (Tichý potok, Slatinka), pričom vedecké poznatky, medzinárodné trendy a odporúčania EÚ idú úplne iným smerom – cestou decentralizovanej tzv. zelenej infraštruktúry a integrovaného manažmentu v rámci celých povodí.

A na záver ešte jedna zásadná poznámka. Považujem za neprijateľné, aby sa dokumenty podobného strategického významu a prierezového charakteru, akým je spomínaná Koncepcia a mnohé ďalšie, rodili a schvaľovali kabinetným spôsobom na pôde jedného rezortu či jednej politickej strany. Ich prijatiu by mal predchádzať čo najväčší konsenzus: nielen na pôde parlamentu, ale aj v odborných a laických kruhoch. O tom, že to nemusí byť utópia, svedčí proces tvorby a schvaľovania Národnej stratégie trvalo udržateľného rozvoja SR pred niekoľkými rokmi.

4./ Dlhodobá istota je to, čo agrárny rezort SR najviac potrebuje. Všetky doterajšie expertné posudky najviac vyčítajú koncepcii, že nemá dostatočne rozvinutý sortiment konkrétnych nástrojov stimulujúcich účastníkov trhu k potrebnému oživeniu upadajúcej výroby. Aký je váš pohľad na túto iniciatívu rezortu?

Súhlasím a viac-menej odpovedám na túto otázku už v predchádzajúcej odpovedi. Áno,  je to jeden z hlavných problémov nielen tejto Koncepcie. Analyzuje situáciu, vcelku výstižne charakterizuje nedostatky, ale neponúka dostatočne realistické, perspektívne a dlhodobo udržateľné riešenia, adekvátne kritickému stavu, v ktorom sa naše poľnohospodárstvo ocitlo ako aj výzvam 21. Storočia. Alebo ešte inak: aj tam, kde Koncepcia adekvátne východiská ponúka, nie je jasné, či ide len o „zbožné prianie“ autorov Koncepcie, stanovisko vedenia rezortu, alebo skutočne o odhodlanie celej vlády.

5./ Zámery štátu na trhu potravín sa neplnia. Slovensko zaostáva v potravinovej sebestačnosti, čo dokazuje aj aktuálny rebríček Global Food Security Index, ktorý zhotovil týždenník The Economist. Slovensko skončilo na 37. mieste zo 107 krajín sveta. Ten nás vyhodnotil v tomto ukazovateli ako najslabších v regióne. Pred nami skončili všetky krajiny V4. Rebríček nám vyčítal aj kolísavosť poľnohospodárskej produkcie. Leitmotívom koncepcie je zabezpečenie 80-percentnej sebestačnosti v produkcii potravín do roku 2020. Je to reálny cieľ?

Sú v Európe krajiny, ktoré takéto hodnoty potravinovej sebestačnosti pri porovnateľných, ba horších prírodných podmienkach pre poľnohospodárstvo v porovnaní s nami, dosahujú. Nie tak dávno sme medzi ne patrili aj my. Takže nemožné by to byť nemalo. Či sa to stane, a či v horizonte siedmich rokov? V tom so  skeptik, aj keby som si to želal. Naše poľnohospodárstvo sa totiž pohybuje v akomsi začarovanom kruhu. Sme stále viac závislí na európskych peniazoch a na dovoze relevantných komodít zvonka, a zároveň stále viac „nariekame“, ako sme diskriminovaní, ako dostávame menej, ako iní. K tomu si neodpustím jednu poznámku: viackrát som aj na pôde NR SR vyslovil „kacírsku“, ale logickú myšlienku, že vyrovnať sa v dotáciách do poľnohospodárstva starým členským krajinám EÚ sa dá nielen zvýšením dotácií našim farmárom, ale aj znížením dotácií farmárom v západnej Európe, čo by v mnohom pomohlo ozdraveniu poľnohospodárstva i celej poľnohospodárskej krajiny, ušetrilo by to rozpočtové zdroje EÚ napríklad na vedu a výskum a veľmi by to pomohlo pri zvýšení konkurencieschopnosti krajinám tretieho sveta, ktoré súčasný ekonomický model poľnohospodárstva ruinuje. Ale ani u nás nie je na vine iba zle nastavená dotačná politika. Priznajme si, chyba je aj v nás. Nemáme jednoducho taký vzťah k pôde, ako susední Rakúšania a vo všeobecnosti sa nám nechce tak tvrdo a poctivo pracovať, ako im (česť výnimkám). Ale ak sa nechceme porovnávať s Rakúskom, pozrime sa, ako sa využíva horská poľnohospodárska krajina v Rumunsku a na Zakarpatskej Ukrajine, a ako u nás. Čo nám bráni reálne podporovať napríklad pre nás vhodný chov oviec a kôz, rodinné farmy, predaj z dvora, biopotraviny...? Prečo také percento ovocia na Slovensku každoročne jednoducho zhnije. Prečo sa u nás seno premenilo zo vzácnej suroviny, ktorou od nepamäti bolo, na problémový odpad? Prečo sme nechali spustnúť toľko vinohradov, sadov, plantáží? Tomu všetkému je na vine Európska únia? Kto tomu naozaj verí, nech zdvihne ruku!

Ďalší problém vidím v tom, že pán minister síce hovorí o 80% sebestačnosti, ale nikde a nikdy nekonkretizuje, ako by túto dotáciami podporovanú produkciu dostal na trh. Ukazuje sa totiž, že dnes slovenský poľnohospodár nemá ani tak problém vypestovať, ale predať – a to sa v spomínanej Koncepcii ani v iných dostupných materiáloch nerieši.

Dilema  súvisí aj s politikou biopalív. Na jednej strane chceme mať 80-percentnú sebestačnosť, no na druhej strane  lobujeme za zvýšený 7-percentný limit pre biopalivá prvej generácie (teda vyrobené z plodín), kým Komisia navrhovala zníženie tohto limitu na 5%, vzhľadom na možné  negatívne vplyvy takejto nie dosť regulovanej politiky. Slovensko sa musí rozhodnúť, či chce pestovať plodiny na jedlo alebo palivo a dať poľnohospodárom jasný politický signál, čo je priorita.

A ešte niečo: na jednej strane hovoríme o potrebe zvýšiť sebestačnosť, a na druhej strane sa dožadujeme zvýšenia dotácií, ale aj akcelerácie vývozu a dovozu poľnohospodárskych komodít. Nie je to náhodou prejav schizofrénie?

6./ Za rozvojom obcí stáli v minulosti poľnohospodárske družstvá. Z ľudí so základným vzdelaním, ktorí pracovali zväčša v živočíšnej výrobe, sa v súčasnosti stali sociálne najodkázanejší občania. Najmä malé obce im nemôžu pomôcť. Sú títo ľudia už načisto stratení? Ako to vnímate?

Áno, sú stratení, ak sa nezmení naše chápanie poľnohospodárstva. Nemusia byť stratení, ak nastavíme podmienky tak, že naše poľnohospodárstvo začne opäť fungovať a efektívne využívať poľnohospodársky potenciál, ktorý na Slovensku máme. Nie je možné, aby sa naďalej „roztvárali nožnice“ medzi rastúcou armádou nezamestnaných na jednej strane a rastúcim pustnutím poľnohospodárskej krajiny a upadajúcim poľnohospodárstvom s obrovským množstvom pracovných príležitostí a práce doslova čakajúcej na to, kto ju urobí, na strane druhej. Témou na diskusiu je prepojiť  ambíciu zvyšovania zamestnanosti v poľnohospodárstve s rómskou reformou, napríklad cestou aktivačných prác, ktoré v minulosti mohli využívať nielen samosprávy, ale aj neziskové organizácie. A prečo nie aj poľnohospodárske podniky?

Nie som ekonóm, ale tak mi je jasné, že je to aj otázka nastavenia stimulov. Družstvá skrachovali napriek tomu, že dlhodobo preferujeme veľké podniky a minimálne stimulujeme spracovanie prvoprodukcie. Dlhodobo podhodnocované je vytváranie stimulačného prostredia pre malé rodinné farmy, pre predaj z dvora (aj nižšou sadzbou dane alebo ešte lepšie zvýšením nezdaniteľného základu dane u prvovýrobcov potravín) čo však v žiadnych koncepčných rozvojových dokumentoch rezortu a vlády nenachádzame.

Aby ste ma dobre rozumeli, nechcem tým spochybniť perspektívu väčších družstiev, ktoré môžu fungovať dokonca aj ekologicky (pozri napr. Ekotrend Myjava) a zároveň efektívne, dokonca v mnohých prípadoch efektívnejšie ako malé farmy, ktoré na Slovensku už zrejme nikdy nebudú dominovať, ale to neznamená, že nie sú dôležité a máme ich priamo či nepriamo diskriminovať.

A ešte niečo. Aká je prvotná príčina súčasného nepriaznivého stavu? Prapôvodnú príčinu vidím v zániku vzťahu ľudí k pôde, aj v súvislosti s násilným združstevňovaním podľa sovietskeho vzoru. A pýtať sa môžeme ďalej: prečo tie družstvá po novembri´89 vlastne začali zanikať? Nie aj preto, lebo ľudia k nim nemali bytostný vzťah? A prečo sa pôvodní vlastníci pôdy nedostali k pôde? Ako to napraviť? Ako v mladých ľuďoch opätovne vypestovať vzťah k pôde a ako ich motivovať/stimulovať, aby sa zasa začalo zmysluplne hospodáriť? (Čo je na Slovensku, mimochodom, z roka na rok ťažšie, keď na našom vidieku už pomaly nik nechová ani len sliepky a nepestuje ani len zeleninu pre vlastnú potrebu, lebo je jednoduchšie a aj lacnejšie si ju ísť kúpiť do supermarketu - pričom o kvalite a ekologických súvislostiach takéhoto tovaru zo supermarketu dnes takmer nikto neuvažuje).

7./ Štát podľa denníka Hospodárske noviny objavil nový zdroj príjmov - vývoz vody zo Slovenska do zahraničia. Ministerstvo životného prostredia predkladá návrh zákona, ktorý robí z vody podnikateľskú komoditu. Štát dokonca počíta s jej zdanením 40 percentami. Považujete to za správny smer vývoja?

K tomuto zámeru sa staviam veľmi negatívne. Určite nie preto, že by voda nemala cenu.

Naopak, hodnota a tým aj cena vody rastie a bude rásť. Okrem toho mnoho vody, dokonca aj z liečivých, minerálnych prameňov zo Slovenska, odteká bez úžitku. Mnohé kúpele chátrajú. To mi je ľúto a tu si viem predstaviť aj viac rozumnej a zodpovednej komercie.

A predsa zámer tejto vlády predávať vodu považujem za veľmi nebezpečný. Som totiž presvedčený, že tu hrozí podobný „tunel“ na prírodné zdroje a „úzkoprofilové“ strategické suroviny, aký postihol napríklad drevo zo slovenských lesov. Ak vychádzame z premisy, že voda je dosiaľ majetkom občanov tohto štátu, kto sa stane vlastníkom vodných zdrojov práve za vlády, ktorá o sebe vyhlasuje, že je sociálnodemokratická? Myslím si, že táto snaha o predaj vody vychádza z poznania niektorých vplyvných ľudí v tomto štáte i za jeho hranicami, že všetko, čo sa tu dalo rozkradnúť, je už pomaly, ale iste rozkradnuté, a tak je treba siahnuť na posledné životodarné zdroje: vodu, pôdu a podobne. Už sa „teším“, kedy začnú predávať vzduch. Keď už im to za prvej vlády Roberta Fica nevyšlo s tým špinavým, tak pre zmenu čistý (smiech).

8./ Podľa hodnotenia OECD Slovensko by malo viac prepojiť politiky zamerané na zmenu klímy, energetiku a dopravu, a posilniť podporu environmentálnych inovácií. Podľa vášho názoru napĺňajú sa tieto požiadavky v rámci environmentálnej politiky Slovenska?

Politiky na Slovensku, a to ani v rámci jednotlivých rezortov,  nie sú vo všeobecnosti vzájomne prepojené. Pred 13 rokmi sa o to pokúsila Národná stratégia trvalo udržateľného rozvoja SR a asi aj preto sa  dostala do nemilosti tejto vlády. Navrhoval som v parlamente podporu environmentálnych inovácií, ale poslanci za vládny Smer-SD to odmietli, ako napokon prakticky všetky moje návrhy, ktorých nebolo málo. Vláda hovorí o opatreniach v súvislosti so zmenou klímy a zároveň dotuje spaľovanie nekvalitného uhlia a robí minimum pre to, aby automobilová doprava, ako významný spoluvinník nežiaducej zmeny klímy, mala reálnu alternatívu v iných druhoch dopravy. Prijatie Národnej stratégie podpory cyklistickej dopravy je v tomto smere pozitívna výnimka, ale žiaľ je to výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo.

9./ Podľa smernice EÚ, do konca decembra tohto roka majú byť vypracované plány prevencie vzniku odpadov z celoštátnej, až po obecnú úroveň. Naplní sa táto naša povinnosť?

Som presvedčený, že sa to nestihne urobiť poriadne, ale je pravdepodobné, že sa to zúraduje „pro forma“. V tom začíname byť skutočne majstri. Vykázať niečo, čo v skutočnosti nie je a spoliehať sa na to, že si to druhá strana nevšimne. V prípade odpadov je to dvojnásobne paradoxné. Kto na to viac doplatí, ak budeme mať najväčší podiel skládkovania odpadov a najviac čiernych skládok v EÚ? My, alebo tí ostatní? Naša mentalita je taká, že sa radšej pokúsime oklamať Brusel, než aby sme si urobili vo vlastnej krajine poriadok. Vinu hľadáme často v tých, ktorí nás nabádajú k tomu, aby bolo Slovensko krásnou a zdravou krajinou, namiesto toho, aby sme sa o to snažili v prvom rade sami a každému, kto nám v tom, chce pomôcť, boli vďační.

Pozn.: Autorstvo otázok: redakcia Parlamentného kuriéra. Odpovede vznikli čiastočne aj na základe postrehov a podkladov Richarda Medala (CEA - Centrum environmentálnych aktivít Trenčín), Daniela Lešinského (CEPTA - Centrum pre trvaloudržateľné alternatívy) a Táni Nemcovej (SOS/BirdLife Slovensko).