Rozhovor rok po...

Richard Medal sa rozpráva s Mikulášom Hubom 

RM: Pred rokom si zložil poslanecký sľub a bol si zvolený za predsedu Výboru NR SR pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Čo sa za ten rok podarilo, čo vnímaš ako najvýznamnejšie?

MH: Keby som bol „štandardný politik“, tak by som si teraz „privlastnil“ úspechy a z neúspechov obvinil iných. Keďže takýto typ politika nie som, urobím to inak.

Prijímam zodpovednosť za všetky chyby a pozitíva pripisujem na vrub celému nášmu kolektívu: kolegom, asistentom a podpornému tímu.

Podarili sa desiatky, ba stovky zväčša drobných, ale nie celkom zanedbateľných skutkov, napr. viac ako 80 parlamentných vystúpení (z toho zo 15 by sa dalo označiť prívlastkom zásadné), charitatívne aktivity, organizovanie početných seminárov a tlačových besied, poslanecké prieskumy a výjazdy, medzinárodné aktivity až po viacero rozhovorov a diskusií v médiách, či viac ako 200 textov, ktoré sú na www.obycajniochranari.sk, www.blog.sme.sk, www.changenet.sk, www.sav.sk,  www.obycajniludia.sk a na ďalších serveroch. Úspechom je to, že mám výbornú asistentku a asistenta (Ľubka Trubíniová a Rišo Medal) i stálu poslaneckú kanceláriu v Trenčíne. Z vecí, ktoré sa podarilo „dostať cez parlamentnú väčšinu“, spomeniem aspoň presadenie uznesenia, ktorým sa oceňuje fenomén zvaný Bratislava/nahlas pri príležitosti 25. výročia jeho vzniku.
Vďaka štatútu „nezávislej osobnosti“ som sa vždy snažil hlasovať podľa svojho presvedčenia a svedomia a nik mi to nikdy v našom klube nevyčítal. Aj to je úspech.

Zdecimované sebavedomie si môžem hojiť tým, že dvakrát som sa objavil v prieskume prezidentských preferencií. Raz na 5. a raz na 6. mieste. A umiestnil som sa na popredných miestach aj v nejakých ďalších anketách. Mám slušnú karmu na blogoch SME. Nechcem to vôbec preceňovať, ale ani celkom podceňovať: mohlo by sa to vypomstiť – politika i popularita sú veľmi ješitné dámy a keď im raz dáš košom, zapamätajú si to navždy.

Z prostredia mimo parlamentu ma veľmi teší napríklad to, že Pavel Šremer sa stal laureátom Ceny Josefa Vavrouška a Vladimír Ira Ceny Dionýza Štúra a že som mohol byť pri tom. Pár vecí sa mi podarilo aj v SAV-ke, čo-to sme urobili aj v rámci STUŽ-ky (Memoriál, Kapitoly z environmentálnej politiky...) či Krás Slovenska a univerzít, v rámci ktorých ešte stále tak trochu fungujem. Značnú časť voľného času som venoval komunikácii s ľuďmi. Či už na Facebooku, e-mailami, alebo priamo v teréne.

RM: Čo sa naopak nepodarilo? Čo Ťa osobne najviac mrzí?

MH: Podľa očakávania sa nepodarilo presadiť takmer nič z toho, na čo nestačili hlasy opozičných poslancov. Inými slovami, volebná matematika nepustí, ústretové gestá Smeru z prvých dní po voľbách zostali len gestami a parlamentná 83-ka valcuje... Aj keď som s tým vcelku počítal od chvíle, kedy sa stali známymi výsledky vlaňajších volieb, nie je s tým ľahké každodenne žiť a dosť to človeka demotivuje. Ale vari najväčšie sklamanie je pre mňa to, aká atmosféra panuje v našom výbore, a to najmä v porovnaní s obdobným výborom, ktorý som viedol pred viac ako 20 rokmi.

Samozrejme, sklamaný som podchvíľou aj zo seba. Z toho, že moje vystúpenia a posolstvá nie sú dosť presvedčivé a burcujúce. Z toho, že som neprotestoval dosť dôrazne proti rôznym výrokom, ktoré v parlamente odzneli. Z toho, že som nevedel pomôcť všetkými ľuďom, ktorí ma o to žiadali. Z toho, že nemám už toľko síl, energie a entuziazmu bojovať proti veterným mlynom ako pred štvrťstoročím. A uvedomujem si, že sú sklamaní - niekedy oprávnene, niekedy nedopatrením - aj niektorí naši voliči a voličky.

RM: O volebné hlasy vo voľbách sme sa uchádzali s konkrétnymi bodmi programu - ako to vnímaš teraz po roku? Podarilo sa nám spoločne, ale najmä Tebe niečo z toho presadiť či aspoň dostať na diskusiu?

MH: Ďakujem za dobrú otázku, Rišo. Áno, s tým naším programom sa tak akosi intuitívne konfrontujem vari každodenne. Aj keď je dosť podrobný, asi by sme v ňom nenašli jediný bod, ktorý by som za ten rok odignoroval (na porovnanie pozri www.obycajniochranari.sk z 24.1.2012 – pozn. red.).

Niektorým dobrým veciam sme pomohli, niektorým zlým zabránili. To sa týka tých merateľných. Viac bolo zrejme tých ťažšie merateľných. Napríklad takých, že nejaký nezmysel sa vôbec neobjavil len preto, lebo by narazil na náš odpor, alebo komentár.

RM: Sme v opozícii. Proti našim snahám stojí jednotný stranícky monolit Smeru, ktorý v podstate nedovolí nič. Neprechádzajú ani návrhy zákonov či „pozmeňováky“, ktoré sú rozumné a podložené... Čo s tým?

MH: Tak trochu na to odpovedám už vyššie. Zmysel legislatívnych iniciatív aj za takýchto okolností vidím v tom, že veci sa pomenujú, premyslia, prediskutujú, prevedú sa do paragrafového znenia a zaznejú v pléne. Dôležité je, že aj keď momentálne neprejdú, sú k dispozícii, pripravené a dá sa s nimi ďalej pracovať.

O niečo zložitejšia je odpoveď na otázku, aká má byť ideálna podoba fungovania nezávislého opozičného poslanca? Túto otázku si kladiem neustále a hľadám na ňu vecné odpovede. V prvom rade, nezávislosť je tiež náročná výzva. O čo menej musíš rešpektovať nejakú stranícku disciplínu či faustovskú zmluvu so sponzormi, o to viac sa musíš radiť a polemizovať so svojím vedomím a svedomím. A to je neraz náročnejšie ako poslúchať druhých. Tak isto sa snažím dávať svojmu poslaneckému pôsobeniu nejaký hlbší a trvalejší zmysel.

Ak to zjednodušíme: snažím sa zaslúžiť si svoj poslanecký plat a plniť si nielen svoje štandardné povinnosti, ale neustále robiť aj niečo navyše. Tuším skauti majú zásadu, urobiť denne aspoň jeden dobrý, užitočný, alebo aspoň zapamätania hodný skutok... Podrobnosti o tom, či sa mi to darí, alebo nie, nájdete na www.obycajniochranari.sk, kde sa pravidelne „spovedám“.

Snažím sa byť vecný, v rámci možností korektný a hlavne nebyť arogantný. A aj tým dať najavo, že politika sa dá robiť aj inak, než ako je to u nás bežné.

Dobré by bolo vytvoriť čosi ako pozitívny vzor nezávislého poslanca, alebo ešte všeobecnejšie: verejného činiteľa. Príklad hodný nasledovania. Netvrdím však, že sa to podarí práve mne.

RM: Koľko návrhov noviel zákonov, pozmeňovacích návrhov a interpelácií si za ten rok podal? Koľko z tých návrhov prešlo? Koľko nie? A čo z toho Ťa mrzí najviac?

MH: Ak to zrátame všetko spolu, je ich okolo 35, aj keď zväčša išlo o interpelácie, kde som sa stal „šampiónom“ v rámci celého parlamentu.

Ani jeden návrh zákona, ani pozmeňujúci či doplňujúci návrh mi v pléne neprešiel. Niečo nám prešlo zo spoločných „pozmeňovákov“, pod ktorými som bol podpísaný aj ja. Čo-to mi prešlo na výbore. O niektorých mojich návrhoch sa odmietnutie dalo tušiť vopred, ale veľká väčšina z nich bola fakticky prijateľná aj pre poslancov i vládu Smeru. Stačilo byť na ich strane... (smiech). Mrzia ma všetky dobré a prospešné návrhy, s ktorými som sa potrápil ja i naši legislatívci, asistenti a poradcovia a ktoré boli zväčša bez slovka zdôvodnenia jediným hlasovaním zmietnuté zo stola (konkrétnosti o tom sa dajú nájsť na www.obycajniochranari.sk).

RM: Si členom poslaneckého klubu OĽaNO. S kým si najlepšie rozumieš? A s kým si prišiel aj do nejakého konfliktu a prečo?

MH: Najlepšie si rozumiem s Jankom Mičovským. Zanieteného ochranára a poctivého človeka som našiel aj v Maťovi Feckovi. V mnohom obdivujem zanietenie a nasadenie Jofa Viskupiča. Veľmi dobre si rozumieme s Erikou Jurinovou, ktorú si úprimne vážim a rád komunikujem aj s Helenkou Mezenskou. Spolupracujem s Igorom Hraškom. Sympatickí sú mi aj Eva Horváthová, Peťo Pollák, Miro Kadúc a viac-menej aj všetci ostatní, bez ohľadu na naše názorové rozdiely. Veľkým požehnaním pre náš klub je naša tajomníčka Táňa Kratochvílová a príjemne sa mi spolupracuje aj s ostatnými členmi a členkami tímu.

Tým, že sa snažíme vzájomne sa tolerovať, do otvoreného a verejného konfliktu som neprišiel s nikým. Zásadnejšie som polemizoval len so Štefanom Kuffom po jeho nešťastných výrokoch o homosexuáloch, s názormi Márie Ritomskej na zeleň v mestách a občas komentujem vystúpenia Igora Matoviča, keď sa mi zdá, že začínajú byť príliš osobné a kontraproduktívne.

RM: Niekoľko našich kamarátov, ktorí nám pred rokom dali svoj hlas, sa vyjadrilo, že takto už by nevolili. Práve preto, lebo niektorí Tvoji kolegovia z poslaneckého klubu hlasujú a vyjadrujú sa úplne odlišne od "našich" hodnôt a ideálov. Ako to vnímaš Ty?

MH: Mohol by som na to reagovať „politicky“ a tak trochu ironicky: „A kohože dokonalého budete nabudúce voliť, priatelia? Poraďte aj mne! Alebo je lepšie nevoliť nikoho, len aby nás nesklamal?“ Ja som pred voľbami nikomu nič za nikoho iného nesľuboval, iba za seba, resp. za našu „ochranársku štvoricu“ na kandidátke OĽaNO. Tiež sa mi niektoré vyjadrenia mojich kolegov nepočúvajú ľahko, ale necítim za nich nejakú priamu „stranícku“ spoluzodpovednosť a snažím sa rešpektovať ich nezávislosť. A to isté očakávam od nich. V rámci možností sa ich pokúšam presvedčiť o svojej pravde, ale sú to všetko dospelí ľudia, s bohatou životnou skúsenosťou a hlbokým presvedčením. Ale, ak sa ma niekto - hoci z médií - opýta, čo si myslím napríklad o inkriminovaných výrokoch Štefana Kuffu, vyslovím svoj názor bez okolkov a celkom úprimne.

Aj keď verejnosť to všetko môže vnímať inak, a celkom ju chápem.

RM: Nie je to tým, že OĽaNO a Igor Matovič ako líder nedostatočne s verejnosťou komunikujú svoju najväčšiu devízu – t. j. úplnú slobodu vo vyjadrovaní, v hlasovaní svojich členov? Ako to lepšie vysvetliť našim minulým, súčasným a možno aj budúcim podporovateľom či voličom?

MH: Nedostatky v našej komunikácii sú zjavné. Máme tiež problém s efektívnosťou pri prijímaní a realizácii spoločných rozhodnutí. Nezávislosť pre veľkú väčšinu z nás sa však nerovná nezodpovednosť. Možno mi nebudeš veriť, ale som si istý, že žiadny iný poslanecký klub nevenuje toľko času a pozornosti diskusii o návrhoch zákonov a programe nadchádzajúcej schôdze ako my. Najviac času zo všetkých trávime v pléne a najviac je nás počuť. Najviac z opozičných poslancov robíme s bežnými ľuďmi v teréne i na pôde NR SR. Dokonca sme prišli s programom Otvorme parlament ľuďom! Tým nechcem ospravedlňovať deficity organizačného, strategického, diplomatického, komunikačného či iného charakteru, ktoré sú značné, ale nemali by sme „vylievať s vaničkou dieťa“. Je fakt, a nie je to len naša chyba, že niektorí ľudia, ktorí parlamentnej práci dávajú desatinu toho, čo ja, sú v médiách a tým aj v povedomí ľudí desaťkrát častejšie ako ja. Môžem špekulovať, koho je to väčšia chyba, či moja, alebo médií. Lenže je mi jasné, že 99 % ľudí to nemôže vidieť a vedieť a vytvárajú si obraz podľa toho, čo im médiá sprostredkujú. Pritom je mi jasné, že v tých médiách by som mohol byť oveľa častejšie, ale nie je mojím cieľom byť tam za každú cenu. Niekedy sa im celkom rád vyhnem.

RM: Ako sa Ti vlastne pracuje v Klube OĽaNO? Aký je Tvoj názor na odchod Lojza Hlinu? Myslíš, že ho niekto bude nasledovať?

MH: Občas, keď sa veci nie a nie pohnúť dopredu, alebo keď sa hýbu, ale nie práve najlepším smerom, som dosť frustrovaný. Snažím sa to ovplyvňovať, ale nemám tam rozhodujúce slovo. Aj keď som v našom klube najstarší (smiech). Ale inak sa tam cítim celkom dobre a na opätovné stretnutie s niektorými ľuďmi sa vyslovene teším.

Lojza je na jednej strane škoda – stále chcem veriť, že mu ide viac o vec ako o PR. Aj posledná udalosť, keď ho zbili policajti za to, že sa postavil na odpor pohrobkom vojnového Slovenského štátu, hovorí v jeho prospech a v neprospech absurdnej doby, v ktorej žijeme. Na druhej strane pre neho je akékoľvek sebaobmedzovanie a lojalita ťažko predstaviteľné. A preto asi musel skončiť ako solitér. Netuším, či odíde niekto ďalší: v tejto chvíli to tak nevyzerá. Ale, ak mám hovoriť sám za seba: „Nikdy nehovor nikdy!“

RM: V čom sú rezervy tohto zoskupenia (OĽaNO) a v čom je jeho výnimočnosť, jeho INÉ hodnoty oproti iným parlamentným stranám?

MH: Myslím si, že OĽaNO je výnimočné už svojimi 75 percentami nestraníkov a dôsledným rešpektovaním slobody prejavu. Verejnosť si to nie celkom uvedomuje, ale straník = neslobodný človek, ktorý sa nemôže slobodne rozhodovať v súlade so svojím vedomím a svedomím. Táto skutočnosť sa podpísala významnou mierou pod tragické dejiny 20. storočia, vrátane dvoch svetových vojen a dvoch totalít. Cenná je aj programová podpora nezávislosti a úprimný záujem potierať korupciu, bojovať proti partokracii a podporovať priamu demokraciu. Mnohí z nás majú blízko k 3. sektoru a podpore občianskej spoločnosti, máme najvyšší podiel žien, mimobratislavských členov, ale aj univerzitných profesorov a zároveň relatívne nízky vekový priemer. Otvárame nové témy. Bezprostredne komunikujeme s bežnými ľuďmi a oni sa na nás s dôverou obracajú. Upozorňujeme na veci, ktoré sa dlhodobo prehliadali. Na schôdzach parlamentu sme najaktívnejší. Rok po voľbách bola Erika Jurinová vyhlásená za najaktívnejšiu poslankyňu. Ale nejde len o kvantitu. Vystúpenia takého Janka Mičovského sú po ľudskej stránke bezkonkurenčné.

RM: S ktorými poslancami mimo Klubu OĽaNO si v NR SR rozumieš? S ktorými si našiel nejaké spoločne zdieľané názory, hodnoty a ktoré?

MH: Nie je ich, žiaľ, veľa. Spolubojovníka vo veciach energetiky či VD Slatinka som našiel v Jozefovi Mikušovi z SDKÚ. S Mirom Beblavým sme univerzitní kolegovia, ale páči sa mi aj ako kompetentný, invenčný a aktívny opozičný politik. O Radoslavovi Procházkovi som sa vyjadril ako o jednom z vhodných kandidátov na prezidenta a on mi to „opätoval“ viacerými ústretovými vyjadreniami. „Intelektuálne debaty“ vedieme s Ferom Šebejom, s ktorým sa poznám desaťročia. Občas aj s pánmi Osuským či Chmelom. Čosi ako empatiu pociťujem ku kolegyni Jane Žitňanskej i pani poslankyni Gibalovej a niektorým ďalším. Občianske postoje mám často podobné ako niektorí členovia SaS-ky. Ale nerobí mi problém porozprávať sa ani s mojimi susedmi z parlamentnej lavice: s Jánom Hudackým z KDH a poslancom za Smer, Danielom Duchoňom, ktorý je bratom známeho muzikanta a ochranára Marcela Duchoňa.

RM: Ak porovnáš svoje pôsobenie v parlamente pred 20-timi rokmi a dnes - v čom je najväčší rozdiel? Kedy sa Ti pracovalo lepšie a prečo?

MH: Pred 20 rokmi som sa tam cítil neporovnateľne lepšie, aj keď to bolo asi aj tým, že som bol o 20 rokov mladší. Ale vážne. Najväčší rozdiel cítim v takmer absolútnej strate idealizmu či altruizmu a dominancii bezbrehého pragmatizmu, straníckosti a egoizmu u veľkej časti poslancov.

RM: V predvolebných materiáloch sa hodne hovorilo a písalo o zelenej ekonomike, o zelenom obstarávaní. V čom by mohla samotná Národná rada SR aj jednotliví poslanci mohli stať príkladom, vzorom?

MH: Aj NR SR je len súčasť systému. Ako jednotlivci by sme mohli čo najviac dávať na charitu a pomáhať tretiemu sektoru i odkázaným doma a vo svete. Príspevky strán za voľby by sa mohli radikálne znížiť. Mohli sme dostať lacnejšie počítače, resp. nemuseli sme dostať žiadne a mohli sme si ich kúpiť... Niektoré zlepšenia sme vedeniu a Kancelárii parlamentu navrhli. Čo-to sa už realizovalo (napr. stojany na bicykle), o ďalších rokujeme.

RM: Aký je Tvoj názor na zmenu volebného zákona - smerom k posilneniu kandidovania a voľby nezávislých kandidátov za poslancov NR SR (trebárs možnosťou krúžkovať konkrétne osobnosti na viacerých kandidačných listinách alebo dopísaním svojho kandidáta...)? Toto bolo a stále je veľké očakávanie voličov, že práve OĽaNO s niečím takým príde. Aj keď je asi malá šanca na úspech, otvorila by sa aspoň verejná diskusia.

MH: OĽaNO a najmä Igor Matovič s podobnými iniciatívami prichádza takmer na každej schôdzi, vrátane niekoľkých legislatívnych iniciatív, ktoré však neprešli cez Smer-SD a nepodporili ich ani ostatné „gorilie“ strany, a preto si našu snahu verejnosť možno ani nevšimla.

RM: Podobne - ako vnímaš snahy o obmedzenie financovania parlamentných politických strán zo štátneho rozpočtu? Ako s volebným príspevkom zo štátneho rozpočtu nakladá OĽaNO?

MH: Igor v tomto smere navrhuje radikálnu reštrikciu: nulovú podporu pre parlamentné strany. Ja si skôr viem predstaviť trochu kompromisnejšie riešenie, ale v zásade s ním súhlasím.

Volebné peniaze OĽaNO sa využívajú úsporne. Nefinancujú sa rozsiahle stranícke štruktúry, ale skôr akcie pre verejnosť: premietanie na Hrade, Jánošík v Utekáči, ľudová zabíjačka v Novoti, súťaž v ručnom kosení na Ostrom Grúni či vyprevádzanie Jána Slotu „na smetisko dejín“ . Stretávame sa v skromných priestoroch. Žijeme naozaj ako „obyčajní ľudia“. Aj účasť na voľbách by mala byť šetrná, efektívna a mala by slúžiť v prvom rade ľuďom, a nie PR agentúram. Ale, priznám sa, nie je to veľmi moja prioritná téma... Tie peniaze sú tu prvom rade vďaka iným, konkrétne vďaka našim „preferenčným esám“: Igorovi, Erike, Maťovi a Jofovi.

RM: Pred voľbami bola aj téma zníženia počtu poslancov NR SR - vieš si to predstaviť?

MH: Viem si to predstaviť, ale nepovažujem to za niečo úplne podstatné. Pomer volič verzus poslanec je u nás v rámci EÚ štandardný.

RM: Minulé voľby boli výrazne ovplyvnené "antigorilími" protestmi. Mali aspoň nejaký praktický dopad na fungovanie nového parlamentu a novej vlády? Hrozia podobné protesty aj v budúcnosti?

MH: Ovplyvnili výsledky volieb a pomohli o. i. aj hnutiu OĽaNO. Nastavili zrkadlo rôznym privilégiám a prispeli k zrušeniu poslaneckej imunity. Podporili ideu priamej demokracie. Pripomenuli politikom, že občania ich sledujú a dokážu sa ešte stále zmobilizovať. Ťažko povedať, kam by to viedlo, keby sa „antigorilie“ protesty v podobe, v akej sme ich zažili, stupňovali. Osobne ich však hodnotím viac pozitívne ako negatívne a otvorené prejavy aktívneho občianskeho protestu na celonárodnej úrovni mi tu momentálne chýbajú. Snáď nás vyburcuje 25. výročie Novembra, alebo odhalenie nejakej novej megakauzy. Ľudí bude zrejme stále viac mobilizovať kríza.  Ale ulica a námestia nie sú len ľudia s našimi hodnotami, so zmyslom pre mieru a odmietajúci násilie, ako tomu bolo v Novembri´89... Takže to môže dopadnúť aj zle.

RM: V poslednom čase sa zdá, ako by sa vrece roztrhlo s návrhmi a aktivitami, veľmi pravdepodobne smerujúcimi k nedozerným škodám na prírode a životnom prostredí: geologický zákon (a obnovenie prieskumu uránových nálezísk), zimná olympiáda v Tatrách, prerokovávanie noviel stavebného zákona či zákona o odpadoch prakticky bez účasti odbornej verejnosti, povrchový variant diaľnice Turany - Hubová, rozširovanie siete malých vodných elektrární, postreky v národných parkoch, plány ďalšej výstavby na území národných parkov... Čo je za tým?

MH: Charakteristická je v prvom rade snaha o čo najväčšiu centralizáciu moci. Antiekologický charakter vládnej politiky je očividný. Vláda nemá problém obetovať prírodu a zdravie ľudí akýmsi „vyšším“ záujmom. Len stále neviem, čo sú tie „vyššie“ záujmy, a najmä čie sú to záujmy. Nejde pri tom len o jednotlivé kauzy či vyhlásenia, ale o paradigmatický problém ustrnutia v prekonanej industriálne fáze vývoja. A aj keď sa vláda tvári pro-sociálne a hovorí o istotách pre ľudí, často robí opak a ide aj proti chudobným a handicapovaným, pričom bohatých a spriaznených priamo či nepriamo chráni. Občas sa jej „podarí“ uraziť menšiny. Preto zvyknem konštatovať, že Smer ide často v protismere. Väčšina opozície však nemá oveľa lepší vzťah k životnému prostrediu či k vízii udržateľného smerovania Slovenska. Takže ani prípadné volebné víťazstvo dnešnej opozície nás zrejme nespasí.

RM: Ktorý z týchto problémov Ty osobne považuješ za najnaliehavejší?

MH: Ak mám zvoliť iba jeden, tak je to arogancia v chápaní a uplatňovaní moci zo strany víťazov volieb.

RM: Za ten rok v parlamente si sa stretol s množstvom ľudí, skupín, organizácií... Ktoré z týchto stretnutí Ti utkvelo v pamäti a prečo?

MH: Páčilo sa mi stretnutie predsedov parlamentných envirovýborov v Kodani a mladé, kompetentné a komunikatívne dánske šéfky vlády, rezortu životného prostredia i parlamentného výboru. Veľmi dobrý dojem som mal z pôsobenia našej pani veľvyslankyne na Cypre. Dobré - po organizačnej i ľudskej stránke – boli akcie ako napr. kosenie na Ostrom Grúni i spomienka na Jánošíka v Utekáči, či Dni vidieka na Bratislavskom hrade. Výborní boli účastníci nami organizovaných seminárov, stretnutí či tlačových besied na témy ako je diaľnica Turany-Hubová, olympiáda, malé vodné elektrárne či Vodné dielo Slatinka a ďalšie. Skvelí bolo Sendrejovci a ich osemhodinový neformálny koncert v Novoti. A takto by som mohol ešte dlho pokračovať

RM: Si aj predseda Výboru NR SR pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Zdá sa mi, že nie náhodou je životné prostredie v názve Výboru až druhé.

MH: Máš pravdu. Problém je aj v tom, že sú to dva (pôvodne samostatné) výbory v jednom. Neviem, či si si všimol, ale bol som jediný poslanec, ktorý hlasoval proti vzniku „môjho“ výboru: bol to môj zúfalý protest proti tej nešťastnej fúzii hospodárskeho a environmentálneho zamerania zlúčeného výboru. Problémom je aj personálne zloženie výboru, kde som de facto jediný environmentalista a z 13 členov hlasujeme podobne iba traja. Niektorí členovia výboru pritom vystupujú vyslovene antiochranársky... Verejnosť ma často vníma ako človeka zodpovedného za rozhodnutia výboru, a pritom mám za sebou len zlomok jeho členov. Som skôr moderátor ako človek s rozhodovacou právomocou. To nie je hľadanie alibi, len konštatovanie reálneho stavu. Absurdná je už samotná predstava, že predsedom tohto výboru je nepoľovník a vegetarián!!! (smiech).

RM: Čo z prerokovaných materiálov vo výbore považuješ za najdôležitejšie a prečo?

MH: Všetky zásadné (najmä) vládne zákony sú dôležité, čo neznamená, že zmeny, ktoré prinášajú, sú pozitívne. V prípade posledných dvoch: o poľovníctve a o pozemkových spoločenstvách je väčšina zmien z môjho pohľadu negatívna. Podstatné environmentálne zákony však ešte len prídu...

RM: V súčasnosti sa prijíma nová Spoločná poľnohospodárska politika EÚ (SPP) - čo je v nej pre ďalšie roky najpodstatnejšie pre Slovensko a životné prostredie?

MH: Po odmietnutí návrhu SPP v Európskom parlamente je budúcnosť tohto dôležitého rozvojového dokumentu nejasná. Ak to veľmi zjednodušíme, európska predstava je podmieniť dotácie niektorými pro-ekologickými opatreniami („ozeleňovanie“). Zároveň je tu tlak na zmenšovanie mamutích veľkofariem, ale aj na podporu mladých farmárov či ekologického poľnohospodárstva a potravinárstva. Najnovšiu verziu SPP odmietlo iba Slovensko a Slovinsko. Zdá sa mi, že vládna predstava je prvoplánovo lobistická v prospech krátkodobého ekonomického profitu našich farmárov (najmä „družstevníkov“), a teda viac-menej v protismere voči európskym snahám. Ale ani v tom lobovaní sa Slovensku príliš nedarí. Na druhej strane sa vláda snaží pomáhať našim producentom cukru a mlieka, čo je správne, ale ťažko priechodné cez „silnejších hráčov“. Ja  mám s reformou SPP ešte jeden problém, ktorý je vládam i EK vcelku ľahostajný: SPP by mala viac zohľadňovať a chrániť hodnoty krajiny v zmysle Európskeho dohovoru o krajine. Hovoril som o tom nedávno s eurokomisárom pre poľnohospodárstvo, ale vyhovoril sa na to, že dohovor je záležitosťou Rady Európy. Akoby ľavá ruka nevedela, čo robí pravá.

RM: Často sa na nás obracajú ľudia so svojimi problémami, ktoré sú skôr v kompetencii samospráv. Niekedy je im ťažké vysvetliť, že im zo svojej pozície poslanca NR SR prakticky pomôcť nemôžeš. Čo by si týmto ľuďom odkázal?

MH: Pomôcť im poslanci NR SR môžu v prípade, že ten-ktorý komunálny problém je spôsobený zlým fungovaním nejakého systémového nástroja celoštátneho, alebo nadnárodného charakteru. Môžeme poradiť, alebo ich odborne či aspoň morálne podporiť. Komunálne problémy však môžu byť aj veľmi poučné, napr. čo sa týka korupcie, ktorá je na všetkých úrovniach nápadne podobná, len na tej komunálnej je obyčajne lepšie viditeľná. 

RM: Tvoj prvý poslanecký plat si venoval na obnovu hradu Krásna Hôrka. Počas roka si venoval aj mnoho ďalších svojich prostriedkov na charitatívne účely. Teraz - v čase daňového priznávania - sú častou témou aj 2-3 % z dane pre neziskový sektor. Venuješ aj Ty svoje 2 či 3 %? Ak áno - komu a prečo?

MH: Dosiaľ som ich venoval vždy. V minulosti zväčša bratislavským ochranárom, vlani OZ Proti prúdu, ktoré o. i. vydáva skvelý časopis Nota bene a v tomto roku Centru environmentálnych aktivít v Trenčíne. Okrem toho sme spolu s Erikou Jurinovou verejne vyzvali poslancov, poslankyne, ale aj všetkých ostatných platcov dane, aby túto možnosť podporiť tretí sektor a rozvoj občianskej spoločnosti využili.

RM: Sú pred nami ešte ďalšie tri roky práce. Aká je Tvoja najväčšia výzva do nasledujúceho roku?

MH: Budem stručný: vydržať v súčasnom nasadení a nerezignovať. Aby to, čo robíme, malo čo najväčší zmysel. A robiť všetko aspoň o niečo lepšie ako doteraz. A zostať pritom samými sebou. Vyzerá to na prvý pohľad ako skromné prianie, ale budem rád, ak sa aspoň to splní.

RM: Tvoje odpovede nepôsobia príliš optimisticky. Z čoho čerpáš nádej, že to má celé zmysel?

MH: Jeden z mojich najlepších priateľov a životných vzorov, Josef Vavroušek, vyznával filozofiu, že ak je čo i len jednopercentná nádej, že veci sa dá pomôcť, je našou morálnou povinnosťou sa o to pokúsiť. Iní múdri ľudia hovoria, že ak stratíme nádej, stratíme seba i svet.  Ak mám byť úprimný, niekedy sa mi zdá, že mám diagnózu mánio-depresívnosti. Sú chvíle, keď som rád, že môžem byť pri tom a mať možnosť meniť veci aspoň trochu k lepšiemu, ale aj chvíle, kedy to vnímam ako márnosť nad márnosť a najradšej by som odtiaľ zutekal.

Ďakujem za odpovede a verím, že o rok si rozhovor zopakujeme a budeme môcť skonštatovať, že tá nádej nebola márna :-)