Rozhovor: Ekologická katastrofa na Belej a ďalších tatranských tokoch - kto za ňu môže?

otázky Ľubica Suballyová / odpovede Mikuláš Huba

1. Horská rieka Belá po povodňových úpravách zmenila svoj tok – tentoraz zásahom mechanizmov po júlových povodniach. Ochranári aj Tatranci namietali, že zásah bol neprimeraný a rieka sa bude spamätávať z tohto zásahu roky, kým sa vyformuje do svojich prirodzených a premenlivých meandrov. Čo táto situácia spôsobí krajine a živým organizmom pri jej toku?

Človek nemusí byť ichtyológ, hydrológ, limnológ ani geomorfológ na to, aby mu bolo jasné, že také brutálne zásahy, akých sme boli svedkami nielen priamo na Belej, ale aj na jej prítokoch, nachádzajúcich sa na území národných prírodných rezervácií (vrátane Tichej a Kôprovej doliny), musia mať devastačný vplyv na živú i neživú prírodu a v konečnom dôsledku i na ľudí: od rybárov cez vodákov až po obdivovateľov divej prírody.

Devastácia vzácnych biotopov a na ne viazaných rastlinných a živočíšnych druhov predstavuje škodu nevyčísliteľného rozsahu. Rýdzo technické a neodborné zásahy silno narušili napr. vodohospodármi notoricky prehliadané prirodzené usporiadanie prúdivých úsekov a tíšin, staré štrkové lavice, dnové a iné cenné riečne biotopy (aj európskeho významu), vážne zhoršili životné podmienky mnohých pôvodných a národne i európsky významných druhov rýb a bezstavovcov, vyšších i nižších rastlín – a naopak zlepšili podmienky pre postupujúce nežiaduce invázne druhy.

Ale v prvom rade by som chcel zdôrazniť, že ešte nad odbornými aspektmi stojí v tomto prípade chaos v kompetenciách, dvojkoľajnosť právnych predpisov, protichodnosť rôznych záujmov, neinformované rozhodovanie, nerešpektovanie integrovaného manažmentu povodí a v neposlednom rade celkom konkrétne ekonomické záujmy niektorých zainteresovaných subjektov.

2. Zrejme je to zložitý problém: vodohospodári si „robia svoje zo zákona“, a ochrancovia nemajú na to priame páky v akútnej situácii? Boli by iné možnosti – napr. minimalizácia zásahu?

Ani vodohospodárom zákon neukladá zdevastovať prírodný tok po celej jeho dĺžke a šírke len preto, aby „zachránili“ pár árov lúky či (vyrúbaného) lesa, nelegálne postavenú chatu v záplavovom území, alebo hoci most, po ktorom prejde päť áut denne. Aby bolo jasné, nemám nič proti tomu, keď sa zachytí zopár stromov na konštrukcii mosta, aby ich odtiaľ traktor (alebo ešte lepšie kôň) vytiahol na breh, ani proti tomu, aby sa priebežne udržiavali jestvujúce hrádze, lemujúce v dolnej časti tok Belej. Lenže v tomto prípade išlo zjavne o zneužitie reálnej či fiktívnej povodňovej hrozby a vynaložené štátne (teda naše) prostriedky mnohonásobne prevyšujú údajne zachránené materiálne hodnoty, ktorými sa celá aktivita účelovo a neraz i demagogicky odôvodňuje. Navyše, havarijné opatrenia sa realizovali aj po tom, ako havarijný stav už dávno pominul. Lenže vždy je tu aj druhá strana sporu – orgány a organizácie štátnej správy ochrany prírody, ktoré nevyužívajú ani tie možnosti, ktoré majú (v tomto prípade v prospech minimalizácie zásahov do chránenej prírody).

3. Kto v akútnej situácii vyhodnocuje situáciu? Ochranári volali po väčšej spolupráci s vedcami. Je to možné v reálnom, akútnom stave?

Situáciu vyhodnocuje a rozhodnutia prijíma v prvom rade správca toku. Väčšia spolupráca s vedcami – najmä prírodovedcami – sa týka aj akútnej situácie, ale v oveľa väčšej miere prevencie a takmer úplne absentujúcej odbornej diskusie o tom, či tu chceme zachovať aspoň kúsok bezzásahovej, divej prírody (vrátane divočiacich riečnych tokov), alebo chceme celé územie štátu urbanizovať, dostať „pod kontrolu“ človeka a následne speňažiť v prospech pár jednotlivcov. Kým sa nedohodneme na týchto zásadných veciach, kým budú odborné názory všetkých zainteresovaných, ako aj celospoločenské záujmy podriadené akýmsi viac-menej primitívnym krátkodobým mocenským, ekonomickým a iným parciálnym záujmom, dovtedy tu budú vedecké názory hrať úplne okrajovú úlohu. Pritom vedeckých poznatkov o Belej a ďalších vzácnych tatranských tokoch je dosť, problém je len v tom, že z nich nevychádzajú tí, ktorí z nich pri rozhodovaní vychádzať majú.

4. Aká je spolupráca vedcov – s vodohospodármi, ale aj obcami v chránených oblastiach? A zvlášť v situácii mimoriadnej udalosti, akou je povodeň – pri postupe akútnych sanačných prác pri regulácii toku po povodni? Ako funguje prenos vedeckých poznatkov do vodohospodárskej praxe? Aby nedochádzalo k „obchádzaniu štandardného posudzovania protipovodňových opatrení“ a tiež európskej legislatívy, smerujúcej k nezhoršovaniu ekologického stavu vodných tokov?

Čiastočne sa k tomu vyjadrujem v predchádzajúcej odpovedi. Čo sa týka európskych smerníc, nariadení a ďalších právnych noriem, ktoré majú mať v členskom štáte EÚ prednosť pre domácimi, sú kauzy Belá, Studený potok, ale aj Bielovodská či Javorová dolina a podobné brutálne zásahy do tokov ukážkou ich nerešpektovania. Či už ide o Rámcovú smernicu o vode alebo o sústavu chránených území európskeho významu Natura 2000. To, že sa tieto právne normy na Slovensku často obchádzajú, je verejným tajomstvom. Je to výzva aj pre Brusel, aby venoval ohrozeným európskym hodnotám oveľa väčšiu pozornosť (aj keď tých „požiarov“, ktoré musí v tejto sfére v celej EÚ hasiť, je toľko, že na to nemá zrejme dosť kapacít. Mohol by však viac spolupracovať s nezávislými odborníkmi na národnej úrovni, čo by mu ušetrilo množstvo času a energie.). Ale aby som sa vrátil k úvodu Vašej otázky. Obávam sa, že využívanie vedeckých poznatkov je v takýchto prípadoch minimálne. Ako ukazuje príklad protiprírodnej regulácie Studeného potoka v inej časti Tatier, nemá takýto prístup logiku ani z protipovodňového hľadiska. Ktosi výstižne prirovnal premenu poloprírodného riečiska Studeného potoka na umelý novotvar k toboganu, ktorým veľká voda doslova preletí a ohrozí územia ležiace nižšie po toku. Navyše, koncentráciou celého toku do úzkeho riečiska sa rýchlosť toku i prietok logicky zvýšia, čím sa hrozba pre mosty a podobnú infraštruktúru nezníži, ale naopak zvýši.

5. Je nejaký súčasný riešený projekt s priamou nadväznosťou na okamžité využitie výsledkov v praxi?

Nedávno Slovenská akadémia vied ponúkla decíznej sfére svoju komplexnú a pomerne konkrétnu predstavu o tom, v čom všetkom by relevantné ústavy a vedecké kolektívy mohli pomôcť v súvislosti s vodou na Slovensku. Pokiaľ viem, doterajšia reakcia adresátov tejto ponuky je dosť odmeraná. Pritom problematikou povodní a prevencie ich vzniku sa na SAV-ke dlhodobo zaoberá celý rad výskumníkov.

6. Pripravuje sa novela zákona o vodách – bude riešiť aj ochranu významných vodohospodárskych území. Tiež novela zákona o ochrane prírody. Neopomínajú sa malé toky, akým je jedinečná Belá?

Novela vodného zákona sa touto problematikou prakticky nezaoberá a konkrétnu predstavu o novele zákona o ochrane prírody a krajiny dosiaľ nepoznám. Nemožno však akceptovať skutočnosť, že vládna garnitúra, ktorá je pri moci viac ako desať rokov, urobila v tejto oblasti viac škody, ako úžitku a teraz sa nás opäť snaží „vodiť za nos“ sľubmi, ako to všetko vyrieši nová legislatíva. Rád by som tomu veril, ale doterajšia skúsenosť mi v tom bráni. Súčasná moc je totiž mentálne nastavená na všetko iné, len nie na rešpektovanie prírody, verejného záujmu a odbornosti. A už vôbec nie je nastavená na uplatňovanie účinných zákonných poistiek proti zneužívaniu rôznych tzv. „kalamitných“ a „katastrofických“ situácií na ďalšie koristnícke poškodzovanie zvyškov nášho najcennejšieho prírodného dedičstva.

7. Ešte niečo aktuálne dôležité v širšom okruhu problémov chránených území?

Podľa zákona o ochrane prírody a krajiny je na území národných parkov ochrana prírody nadradená nad ostatné aktivity. Všade tam, kde tomu tak nie je, konáme v rozpore so zákonom, alebo zneužívame inštitút výnimiek. A čo sa týka rešpektovania odbornosti, ideme tiež „od desiatich k piatim“. V prvých desaťročiach existencie Tatranského národného parku mal v koncepčných otázkach rozhodujúce slovo Poradný zbor TANAP-u, tvorený najväčšími odbornými kapacitami v tej-ktorej oblasti prírodných vied a ochrany prírody. Tento orgán už dávno nejestvuje a jeho ctihodní – už nebohí – členovia sa v súvislosti s dnešnou situáciou v Tatrách (buldozéry, zjazdovky, lanovky, hotely, parkoviská, umelé nádrže, rýdzo technické úpravy tokov...) obracajú v hrobe. Máločo tak výstižne charakterizuje náš vzťah k národným parkom a odbornosti, ako práve toto.

===================================================================

Pozn.: Autor odpovedí ďakuje za pripomienky a doplnky Jánovi Topercerovi a Erikovi Balážovi.