RECENZNÝ POSUDOK na publikáciu Jana Činčeru Environmentální výchova: cesty a křižovatky

Zároveň autor v úvode definuje cieľ publikácie: „Predstaviť spektrum smerov a prístupov, ktoré sa k tomuto odboru hlásia“, pričom každá kapitola  sa venuje jednému prístupu a začína sa krátkym príbehom, spomienkou či skúsenosťou.

Hoci je sám človekom z univerzitného prostredia, neváha kriticky sa pozrieť na  „univerzitný“ prístup  k EV, v ktorom podľa neho prevažuje orientácia na abstraktné akademické témy a jazyk nezrozumiteľný pre „nezasvätených“.

Zároveň sebakriticky pripúšťa aj určité zjednodušenia, ktorých sa vo svojej publikácii v záujme lepšej zrozumiteľnosti dopúšťa a ktoré prináša i samotná „stredoeurópska perspektíva“, z ktorej pri písaní vychádzal. Pritom si však nezabúda opakovane klásť otázky na tému, ako je na tom EV v našom regióne v porovnaní so zahraničím, čo by mohla/mala zo zahraničia prevziať, prípadne, v čom by ho mohla obohatiť. Podotýkam, že toto „komparatívne nutkanie“ sa netýka len EV a malo by byť v našom uvažovaní doslova všadeprítomné a permanentné.

Po úvode logicky nasleduje vysvetlenie významu používaných pojmov, konceptov a prúdov, súvisiacich s EV, pričom hneď úvodné konštatovanie je výstižné a vtipné: „Prax environmentálnej výchovy je ako kotlík. Z rôznych miest sa do neho nahádžu prísady... Potom to zabuble a z kotlíka začnú vypadávať programy...“. V súlade s viacerými autormi považuje za centrálny pojem EV „životné prostredie“, pričom význam, ktorý ŽP prisudzujeme, potom ovplyvňuje aj spôsob, akým sa dívame na environmentálnu výchovu.

Obrovskú rozmanitosť rôznych prúdov EV sa autor pokúsil skoncentrovať do štyroch skupín, podľa štyroch veľkých či kľúčových slov, ktoré v nich rezonujú a ktoré v jednotlivých prúdoch dominujú:

PRÍRODA (výchova v prírode, o prírode, pre prírodu...), pričom niekedy sa uprednostňuje hlava (snaha o porozumenie/pochopenie/poznanie), inokedy srdce (kľúčový význam tvorby vzťahu) a napokon ruky (praktické aktivity, pomoc a pod.).

Zaujímavé je v tejto súvislosti aj konštatovanie, že napríklad príroda ako centrálny koncept sa z environmentálnej výchovy pravidelne vytráca a znova sa vracia.

Za ďalšie kľúčové slovo vo sfére EV autor označuje pojem MIESTO, čo súvisí s poznávaním a interpretáciou hodnôt konkrétnej lokality. Čím ďalej, tým častejšie sa  v súvislosti so vzťahom človeka k životnému prostrediu stretávame aj s pojmami ako PROBLÉM, konflikt a pod., od čoho sa odvíja kategória problémovo zameraných programov v EV. A napokon za štvrté kľúčové slovo označuje autor TRANSFORMÁCIU , čiže hlbokú, principiálnu zmenu chápania, (seba)reflexie, interpretácie, ale aj jednotlivca, komunity či celej spoločnosti. Ako príklad možno použiť  učenie a prax hlbinnej ekológie.

V nasledujúcej časti autor zhŕňa dvadsiatku prúdov EV, pričom ich usporiadal v zmysle vyššie vedených štyroch kategórií.

Kapitola Príroda sa člení na tieto podkapitoly, symbolicky charakterizujúce zameranie jednotlivých typov environmentálnej výchovy:

Niečo o prírode

Dostať les do škôl

Škôlky v lesoch

Ako vravia vedci

Byť v prírode

Programy na kľúč

Na pomoc prírode

Za jedno z centrálnych protirečení (aj keď ho nemusíme hneď chápať antagonisticky, ale skôr komplementárne, pokiaľ nezachádzame do extrémov – pozn. mh) je protirečenie medzi „bádateľsky“ a „vzťahovo“ chápaným prístupom k EV a jej realizácii, ako aj medzi dôrazom kladeným na teóriu a dôrazom  na prax. Autor sa v tejto časti o.i. venuje aj výhodám a nevýhodám toho, keď EV programy sú formulované príliš univerzálne a nezohľadňujú špecifiká jednotlivých častí sveta. Na druhej strane dobrodružstvo, bezprostredná skúsenosť, modelový príklad, aplikácia do konkrétneho prostredí a pod. atribúty „fungujú“ v EV na celkom svete. Ale za hlavnú dilemu možno označiť hľadanie odpovede na otázku, či má ísť len o využívanie prírody ako prostredia ma realizáciu EV, či o hľadanie pozitívneho vzťahu či dokonca lásky k nej, ale aj o „pomoc“ prírode, teda o realizáciu EV prostredníctvom programov a aktivít, ktoré „pomáhajú“ prírode zbaviť sa problémov, ktoré jej pred nami spôsobil niekto iný.

Kapitola Miesto pozostáva z týchto podkapitol:

Ako čítať miesto

Ide tu napr. o interpretáciu prírodného a kultúrneho dedičstva, resp. environmentálnu interpretáciu v užšom zmysle slova, ktorú autor označuje za „staršieho príbuzného“ environmentálnej výchovy. Ako jedna z definícií interpreta/interpretátora sa uvádza, že je to ten, kto sa snaží uchopiť „esenciu“ miesta, to najdôležitejšie, určujúce pre jeho vznik a tvár a preložiť ju spôsobom pochopiteľným pre návštevníka, pričom cieľom interpretácie nie je ani tak informovať, ako skôr provokovať.

Dobrý interpretačný/interpretatívny program by mal spĺňať 4 hlavné kritériá:

1. Mať jednu tému.

2. Byť organizovaný.

3. Byť relevantný.

4. Byť zábavný.

Učiť sa z miesta

V tejto podkapitole ma o.i. zaujal postreh, že v 70. a 80. rokoch 20. storočia sa EV krútila okolo veľkých tém typu rúbania pralesov, ozónovej diery či kyslých dažďov, pričom sa začali vytrácať tie malé, súvisiace s naším bezprostredným okolím, čo sa označuje aj ako miestne zakotvené učenie. Takéto programy stoja podľa autora skôr na určitých princípoch než na presnej metodike. Do tejto kategórie EV možno zaradiť aj výchovu k ekogramotnosti.

Kapitola Problémy a konflikty obsahuje viacero podkapitol, indikujúcich jednotlivé prístupy k EV a typy EV programov:

Veľké problémy a ľahké riešenia

Globálna a rozvojová

Svet ako systém

Od problémov ku konfliktom: Hungerfordova reforma

Od správania ku kompetenciám

Kapitola sa zaoberá širokým spektrom otázok  a problémov, ktoré sú z hľadiska EV veľmi dôležité, lebo tvoria jej dôležité filozofické východiská a ponúkajú efektívne realizačné možnosti: od všeobecnej teórie systémov a systémovej analýzy či kybernetiky, cez simulačné hry a iné formy „edukačného modelovania“,   až po postmodernú skepsu v možnosti čokoľvek predpovedať, exaktizovať a kvantifikovať, či nástup globálneho rozvojového vzdelávania v prvých rokoch 21. storočia.

V záverečnej podkapitole autor venuje pozornosť dileme, či sa snažiť meniť správanie detí smerom k žiaducemu, ale ich vybaviť „akčnými kompetenciami“ a umožniť im angažovať sa v pri riešení konkrétnych konfliktov. 

Kapitola Transformácia pozostáva z týchto podkapitol:

Späť ku koreňom

Vzdelávanie pre udržateľnosť

Školy ako udržateľná komunita

Nechať deti rozhodovať

Kritické a ešte kritickejšie

Jeden od druhého

V závere publikácie autor konštatuje, že EV je fascinujúci svet, v ktorom sa stretávajú nádeje, ideály a vízie, rovnako ako sklamanie, nepochopenie a „slepé uličky“. Ochranári v károvaných košeliach s akademikmi v obleku, skúsenosť s teóriou, nadšenie s príručkami, les s učebňou.

Zároveň s nadhľadom pripúšťa, že EV stratila v priebehu rokov určitú naivitu a teraz už lepšie rozumieme tomu, že niektoré postupy, akokoľvek dobre myslené, nie sú funkčné.

A úplne na záver si autor kladie futurologickú otázku, kam sa EV posunie za ďalších 20 rokov. Keďže optimistické nádeje, že už nebude potrebná, lebo všetko bude OK, sú nereálne, oveľa pravdepodobnejšie je, že sa s ňou budeme stretávať aj naďalej a zostáva nám len spolu s autorom veriť, že pôjde o odbor stále zaujímavejší a prekvitajúci.

Samozrejme, že publikácia tohto zamerania sa dala zostaviť aj trochu inak. Obsah niektorých kapitol by sa dal rozšíriť, iných naopak zúžiť. Možno by bolo vhodné aspoň stručne sa venovať aj prehľadu a charakteristike kľúčových EV zariadení v Česku, na Slovensku i vo svete. Ale na to, ako napísať a zostaviť takúto publikáciu, nejestvuje žiadne jednoznačné plavidlo a je to (takmer) plne v kompetencii autora.

Keďže nič nie je celkom dokonalé, nie je takým ani recenzovaný rukopis. Menšie korektúry  som vyznačil priamo do textu recenzovaného rukopisu.

Záverom by som chcel povedať, že predložená publikácia Environmentální výchova: cesty a křižovatky môže významnou mierou prispieť k tomu, aby tí a tie, ktorým sa dostane do rúk, začali inak – hĺbavejšie, zasvätenejšie a kritickejšie i praktickejšie rozmýšľať o zameraní, spôsoboch realizácie i samotnom zmysle environmentálnej výchovy.

Celkom na záver s potešením konštatujem, že predložený text publikácie podľa môjho názoru spĺňa ciele, ktoré si v úvode vytýčil jeho autor,  a preto ho odporúčam – po zohľadnení pripomienok recenzentov – publikovať. Zároveň si dovolím vysloviť prianie, aby sa publikácia Environmentální výchova: cesty a křižovatky dostala k čo najväčšiemu počtu tých čitateľov a čitateliek, ktorým má čo povedať. 

Bratislava, 27. 12. 2014                                                                                     Mikuláš Huba

Poznámka redakcie: publikáciu je možné si objednať na adrese Špirála, Mierové námestie 29, Trenčín, resp. na e-maile medal@changenet.sk.