Prví dreveničiari

Na jeseň v roku 1973 si vo vinárni Korzo na Rybnom námestí dávame so spolužiakom Milom Salaiom slávnostný záväzok, že my tú našu ľudovú architektúru zachránime. Keď nie všetku, tak aspoň to, čo zvládneme. V tom istom roku sa mi ako čerstvému maturantovi podarilo za pomoci priateľov „samizdatovo“ vydať prvú verziu vari stostránkového „diela“ s hrdým názvom Projekt záchrany ľudovej architektúry na Slovensku, kde je trochu teórie, ale hlavne veľa metodického i konkrétneho, až po mapové prílohy s vyznačenými, čerstvo objavenými, lokalitami. Na Projekt bezprostredne zareaguje pre mňa dovtedy neznámy, ale  neskôr o to dôležitejší čerstvo promovaný historik umenia Peter Kresánek. Na druhý deň rukuje na vojenčinu, a tak som chvíľu po jeho telefonáte u nich, vo vile neďaleko Riviéry a vzrušene debatujeme o našej spoločnej láske z dreva a prehŕňame sa v bohatom archíve jeho skvelých fotografií. Keďže on nemôže, dostávam bojovú úlohu nafotiť drevenice pokazené chalupármi na Veľkom Borovom, ktoré majú ilustrovať jeho článok pre časopis Projekt. Peter má v tom čase už za sebou citlivú rekonštrukciu drevenice na Borovom (o ktorú však čoskoro, z dôvodu nevyjasnených majetkoprávnych vzťahov, príde). Tajne už vtedy húta o tom, ako zachrániť padajúce mlyny v neďalekej Kvačianskej doline. Ale trápi ho aj to, čo sa deje s drevenicami na Borovom či na Hutách a zaujíma ho vlastne celé Slovensko – aj v tom si dobre rozumieme.

Sú to časy dlhých vysokoškolských prázdnin, chodenia, objavovania a dokumentovania všetkého, čo je v tomto smere zaujímavé: Klenovské lazy, Kučelah pod Fabovou hoľou, okolie Bykova, Podpoľanie, Horehronie, Muránska Zdychava, Zamagurie, Javorníky a Kysuce – napríklad osady nad Oščadnicou, Lutišami, či Riečnicou, okolie Valaskej Belej i Novej Bošáce, ako aj dedinky pod horami v okolí Bánoviec na hornej Bebrave, Richtárová, Prašnica a ďalšie banícko-uhliarsko-sklárske osady v okolí Starých Hôr a Donovalov, Liptovská Osada i Liptovská Teplička, osady v Čergove i v Ľubovnianskej vrchovine…

V polovici 70. rokov minulého storočia sa Milo Salai spolu s nami, niekoľkými kamarátmi, spomedzi ktorých je najvytrvalejší Jožo Vojta s priateľkou a neskoršou manželkou Majou,  začína trápiť s obnovou schátralej usadlosti na hriňovských Bielych Vodách. Spoločnosť nám robí nezabudnuteľná babka Škopíková. Jej i tete Margite, starčekom - manželom Hanúskovcom a ďalším čarovným domorodcom chodíme popri robote na stavbe  pomáhať na sená či narúbať dreva.

Pribíjajúc šindle na Milovu strechu obdivujeme stále rovnakú a pritom stále inú siluetu Detvianskej Poľany. Drevo na stavbu sa sťahuje – rovnako ako pred stáročiami – volmi a kravkami.  Čas ako keby sa tu zastavil a jeho rýchlosť sa prispôsobila rýchlosti týchto našich nemých pomocníkov. Všade naokolo dožíva starodávna civilizácia: materiálne chudobná, duchovne však svojská a bohatá. Ešte sme ju tak-tak stihli. Tú atmosféru minulých storočí. Nikde sme ju nezažili tak bezprostredne, nefalšovane a intenzívne, ako tu, na lazoch pod Poľanou, Bykovom, Ľubietovským a Klenovským Veprom.