Príhovor M. Hubu na otvorení výstavy Fera Guldana EXODY pred NR SR, 16. 9. 2014 (približne)

Vážené dámy, vážení páni, milí priatelia,

keď som uvidel túto inštaláciu v jej plnej kráse, sile a naliehavosti, v tom dramatickom kontraste s tým, čo zväčša vidíme okolo seba, vrátil som sa o viac ako štyri desaťročia dozadu. Vo vtedajšom komunistickom Československu vrcholila normalizácia. Nevyhla sa ani školám a už vôbec nie tzv. elitnému Gymnáziu na Vazovovej 6, kde som v tom čase chodil do druhej triedy. Citeľne slobodnejší duch vládol na ďalšom tzv. elitnom bratislavskom gymnáziu, na Novohradskej. Vďaka relatívne liberálnemu vedeniu, zopár učiteľom, ale aj slobodomyseľnému duchu niektorých študentov, napríklad Ďura Nvotu. Zásluhou tejto šťastnej zhody okolností sa tu kedysi na jar roku 1971 uskutočnila priam undergoundová výstavy študentských prác. Veľmi sa mi páčila a zmienil som sa o tom, že niečo podobné by sa zišlo urobiť aj u nás, na Vazke.

Ďuro to zobral vážnejšie ako ja, až sa jedného pekného dňa objavilo pred školou zo desať veľkorozmerných panelov a niekoľko desiatok produktov nezávislej stredoškolskej tvorby.

Už sa nedalo cúvnuť a tak sme to celé partizánsky nainštalovali vo vestibule. Keď jeden z panelov počas inštalácie spadol, z neďalekej busty Lenina sa zodvihol kúdol prachu. Bolo v tom niečo symbolické – aspoň malý prievan v čase veľkého normalizačného dusna. Nejdem Vás unavovať tým, čo nasledovalo, len som sa s Vami chcel podeliť o dávnu spomienku, ktorú v mne vyvolal dnešný happening.

Ale vráťme sa do súčasnosti: nepíše sa rok 1971 ale 2014. Prežili sme normalizáciu, urobili revolúciu a prehupli sa do nového tisícročia. A predsa historické paralely a pocity déja vú sú stále neodbytnejšie.

Stretávame sa tu pred dverami slovenského parlamentu, nie veľmi odlišne od toho, ako sme sa improvizovane stretávali pred 25 rokmi. Ale predsa sa tu niečo zmenilo. Pribudlo niekoľko sôch pochybnej kvality od najväčšieho prednovembrového normalizátora spomedzi výtvarníkov, Jána Kulicha.

Aj preto je dobré, že tu dnes, hoci len na pár hodín, uvidíme výstavu prác človeka, ktorý vždy symbolizoval presne opačné hodnoty, ako Kulich a jemu podobní kulichovia.

Fera Guldana považujem za jedného z posledných slobodných ľudí na Slovensku.

On nielenže robí zásadne len to, čo osobne považuje za dôležité, ale to, čo robí, je aj zväčša dôležité a potrebné – od pamätníka Krylovi, obetiam leteckého nešťastia či totalitných režimov, cez remiášovský kríž, až po výzdobu detskej onkológie, Katolíckej charity či synagógy v Šahách, pripomenutie Novembra 89, ocenenia Biela vrana, trefné fejtóny až po prácu pre Lepší svet.

A slobodný je aj tým, že sa rozdáva bez toho, aby sa pýtal, čo za to.

Taká je aj táto výstava a taký je aj Fero ako človek, občan, umelec, skrátka celistvá osobnosť a charakter, ktorý nikdy nesklame. Ak taký nie je odjakživa, tak tých 40 rokov, počas ktorých sa poznáme, určite.

Feribáči, som rád, že si tu a ďakujem Ti.

A Vám ostatným ďakujem, že ste prišli a želám Vám hodnotný umelecký i ľudský - človečenský zážitok!