Príbeh Mariánka s odstupom dvadsiatich piatich rokov

Virtuóz Peter Michalica počas brigády v Mariánke (jar 1989)

V apríli 1988, teda práve pred štvrťstoročím, sa uskutočnila prvá dobrovoľná ochranárska brigáda na záchranu padajúce kláštora v pútnickej Mariánke. Po nej, v priebehu takmer dvoch rokov, sa tu konali desiatky ďalších náročných brigád, ako aj umeleckých aktivít, výstav, koncertov, happeningov a podobne, na ktorých sa stretli stovky ľudí: ochranárov, umelcov, veriacich, disidentov, budúcich aktérov Nežnej revolúcie a neskorších  politikov...

Prinášame spomienku iniciátora, organizátora a hlavného realizátora tejto obdivuhodnej akcie, akad. soch. Mariána Hubu:

V bezprostrednom susedstve Bratislavy sa na úpätí a stráňach záhorskej strany Malých Karpát ukrýva magické miesto, kedysi chýrny Mariatál, súčasť dnešnej obce Mariánka, ktorá administratívne patri do okresu Malacky. Nevšedné hodnoty, krásu a liečivé účinky mariatálskeho údolia si všimli a ocenili už stredovekí pustovníci. Roku 1377 si prišiel údolie so zázračným prameňom pozrieť dokonca i kráľ Ľudovít I. Zapáčilo sa mu natoľko, že tu dal postaviť kostol a pustovníci na jeho podnet vstúpili do rádu Pavlínov. Po celé stáročia patrili púte do Mariatálu k najznámejším spoločenským podujatiam svojho druhu v strednej Európe a pútnické cesty so zvyškami kaplniek a božích múk sa sem dodnes zbiehajú zo všetkých strán (spomeňme aspoň známu Peknú cestu, ktorá sem vedie z Krasňan).

Údolie s viacerými barokovými kaplnkami a novodobou kalváriou je „prehradené“ mohutnou budovou kláštora, ktorá akoby chránila intimitu, tieň a ticho tohto posvätného priestoru.

Z archívnych správ sa dá dozvedieť, že po vyplienení budínskeho kláštora sv. Vavrinca Turkami v r. 1540 sa mariatálsky kláštor postupne stáva hlavným strediskom pavlínskeho rádu. Roku 1659 navštívil kláštor cisár Leopold I. a obľúbil si ho natoľko, že si v ňom zriadil svoju izbu, kde pri svojich návštevách zvykol pobudnúť aj niekoľko dní.

Od r. 1674 má kláštorná škola právo udeľovať doktorát teológie. Arcibiskup kaločský tu v „asketáriu“  študoval v r. 1672 filozofiu. Kardinál Kristián August – vojvodca saský a arcibiskup ostrihomský  sem prichádza v r. 1711 a o rok sa kláštor stáva jeho sídlom. Roku 1754 Mária Terézia s manželom Františkom Lotrinským, pápež Benedikt XIV., ako aj kráľ Poľska so svojou manželkou i celým dvorom zavítali do Mariatálu. Čoskoro na to sa však doba rozkvetu tohto slávneho kláštora má skončiť. V roku 1786 totiž Jozef II. rád Pavlínov, podobne ako mnohé iné, zrušil. O polstoročie neskôr budovu odkúpil Fridrich Schwarzenberg a od r. 1839 ho začal meniť na kaštieľ a zapĺňať svojimi zbierkami. Od r. 1927 až do svojho zoštátnenia r. 1950 bol celý areál v správe rádu Tešiteľov Božieho srdca.

Počas stáročí zažil kláštor nejednu dramatickú chvíľu, kedy sa pred nájazdmi a plienením bolo treba i s cennosťami ukryť – napríklad na neďalekom  hrade Pajštún. Za celú  históriu však budovu nikto tak nevydrancoval, ako ignorantstvo a ľahostajnosť prednovembrového režimu.

Keď sme koncom zimy 1988 zišli z jednej z našich početných malokarpatských túr do Mariánky, s hrôzou sme skonštatovali, že buď sa so záchranou stavby začne ihneď, alebo bude odsúdená na istý zánik. Na mnohých miestach prelomená strecha, podlažia preborené niekde až do prízemia, okná vybité, dvere pootvárané ako lákadlo pre vandalov, ktorí zubu času účinne pomáhali a porozbíjali posledné zvyšky inventára interiérov.

Dakedy v tom istom čase sa s požehnaním vtedajších pamiatkárskych šéfov buldozéry zahryzli do vari poslednej hodnotnej pamiatky v Púchove: do barokového kaštieľa na námestí. To nám bolo mementom, výzvou, ale i zdrojom mravného oprávnenia ku – hoci neprofesionálnemu - krieseniu „nášho“ kláštora. Zároveň sme sa cítili byť na to povolaní ako nikdy predtým, lebo po rokoch opravy drevených ľudových stavieb nám rok - dva pred našim mariánskym rozhodovaním pribudla cenná skúsenosť s dobrovoľnou rekonštrukciou stredovekého meštianskeho domu č. 207 v Banskej Štiavnici.

Nuž sme sa do toho bez dlhého váhania pustili. Bez peňazí, oficiálnej podpory a vo voľnom čase. Zároveň bolo treba organizovať  a odborne zabezpečovať sobotné brigády, zháňať materiál z búračiek v meste, kupovať a opravovať fúriky z kovošrotu, argumentovať, diskutovať, propagovať... Okrem toho fúra  vybavovania po úradoch, potreba získavania záujmu kľúčových osobností,  konzultácie s pamiatkarmi a statikmi až po rojčenie o budúcom ušľachtilom využití objektu pre verejnosť. Hoci jadro brigádnikov tvorili ochranári, ktorí sa poznali z robôt v rôznych kútoch Slovenska, blízkosť Bratislavy prilákala i mnohých nových nadšencov. Po besede v mariatálskej krčme a premietaní diapozitívov z predošlých akcií pribudli i ruky a rady miestnych, teda Mariánčanov.

Tak sme sa v Mariánke stretávali poldruha roka pravidelne každú sobotu. Niekedy sa nás zišlo zopár, inokedy aj tridsiati - štyridsiati. Až bol problém všetkých zmysluplne zamestnať.

Postupne sme plátali strechu, vymieňali zhnité krokvy, debnenie, krytinu, aby budova dostala aspoň dočasnú „čiapku“. Vypratali sme sutinu po preborených stropoch, popodopierali staticky narušené miesta, spevnili a „zviazali“ obnažené koruny murív. Kým pre chlapov a chlapcov to bola neraz skúška sily, napríklad pri vyprosťovaní mohutných trámov, zakliesnených v ruinách a test odvahy v krkolomných horolezeckých polohách na streche, nežné pohlavie sa ako obyčajne osvedčilo svojou trpezlivosťou pri chystaní občerstvenia, ale aj pri prenášaní a ukladaní materiálu, vyťahovaní klincov zo starých dosák, pri nekonečnom upratovaní a zametaní vo vnútri i okolí objektu. Nehovoriac o tom, že ich prítomnosť bola pre nás chlapov potechou a povzbudením. A tak sa z mrazivej ruiny postupne stával vľúdny priestor a z ľudí, ktorí sa predtým nepoznali, veselé bratstvo spojené spoločným ušľachtilým snažením.

Dokonca sme občas poumývali drevené podlahy a kamenné schodištia a usporiadali výstavu, koncert či divadlo ako pre radosť nás, brigádnikov, tak aj pre vzbudenie záujmu o pamiatky v radoch širšej verejnosti. Tiež však preto, aby sme ukázali, že kultúra sa dá pestovať i bez nákladných kultúrnych zariadení.  Zároveň prostredie polozboreného kláštora dodávalo týmto umeleckým vystúpeniam unikátnu atmosféru. Išlo o nevšedné spojenie kultúry v zmysle umenia a kultúrneho ochranárskeho činu na záchranu kultúrnej pamiatky najvyššej kategórie.

Čo ma ale hlavne viedlo k vyrozprávaniu príbehu o mariánskom kláštore je fakt, že po našich dedinách a mestách je mnoho umierajúcich pamiatok, život ktorých by sa dal predĺžiť citlivým, finančne nenáročným nadšeneckým prístupom. Veď možno raz i budú možnosti a úprimný záujem o ich profesionálnu opravu, len už nebude čo opravovať. Z našich ochranárskych podujatí mám skúsenosť, že ak sa nájdu nadšení a obetaví organizátori, nájdu sa aj tí, ktorí im prídu pomôcť. Hoci predošlá moc nebola podobným akciám naklonená a ochranárov z kadečoho upodozrievala a obviňovala, vždy sa našli aj v oficiálnych inštitúciách takí ľudia, ktorí nás pochopili a statočne podporovali. Zostáva len dúfať, že dnes, po dvadsiatich rokoch, nebudeme  spoločnosťou sebcov, ženúcich sa len za svojím materiálnym blahom, že tu namiesto predošlej totality politickej a ideologickej, nebudeme ďalšie desaťročia trpieť pod totalitnou a všemocnou vládou  peňazí a nekultúrnosti. Že sa predsa len podarí vytvoriť priaznivejšie a kultúrnejšie podmienky na záchranu a rozumné i citlivé využívanie  pamiatkového a prírodného dedičstva.

Od leta 1989, kedy sme svoju úlohu na záchrane a zakonzervovaní kláštora ukončili, dlho nebolo isté, či sa ho včas ktosi profesionálne ujme a rekonštrukciu úspešne dotiahne do konca. Stalo sa a dnes je opravený a využívaný bratmi Tešiteľmi. Sme radi, že naša námaha nevyšla nazmar, budova kláštora naďalej krášli a dotvára celý vzácny prírodno-historický, posvätný  areál mariatálskeho údolia.

Menej už môžeme byť spokojní s tým, čo sa deje v širšom okolí Mariánky i samotného kláštora. V lesoch nad obcou sa chystá a čiastočne už aj prebieha výstavba rodinných domov, ktorá nerešpektuje fakt, že ide o chránenú krajinnú oblasť, medzinárodne významné nálezisko tzv. mariatálskych bridlíc, bezprostredné zázemie unikátneho pútnického miesta so vzácnymi pamiatkami, povestným prameňom a neopakovateľnou atmosférou.

Ale to už je ďalší príbeh.

Marián Huba