Predkupné práva? Vykúpené! (Mária Terézia sa musí v hrobe obracať)

Pohnútky Márie Terézie  zaviesť urbár akiste neboli vedené prehnaným humanizmom. Cisárovná týmto opatrením sledovala predovšetkým primeranosť záťaže a motivácie svojich podaných a z toho odvodený nárast výšky výberu daní, prípadne iných benefitov. Napriek tomu môžeme aj po stáročiach pripísať toto jej rozhodnutie na konto panovníckej múdrosti. Poddaní dostali možnosť užívať lesné pozemky v okolí obcí, a to ako podielnici. Nešlo teda o ich osobné vlastníctvo, ale podaný zapísaný v urbári mohol pri splnení predpísaných robôt získať zo spoločného urbárskeho lesa úžitok, najmä vo forme palivového dreva a príležitostne tiež dreva na stavebné a iné praktické účely, a to v rozsahu svojho užívateľského podielu. Neskôr tieto podiely prešli aj do vlastníctva podielnikov, boli predmetom dedenia a tým sa aj menili, vždy však boli naviazané na miestnu komunitu. Praktické uplatňovanie tohto historického princípu sa prerušilo až v roku 1959, keď boli urbáre zrušené a ich správa (v mnohých aj vlastníctvo) prešla na štát.

Prerušená kontinuita sa mala obnoviť po roku 1989, keď sa užívacie a vlastnícke práva začali vracať pôvodným vlastníkom resp. ich dedičom. Ale aj tu platí: nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky!... Pôvodných majiteľov bolo už málo a tí, ktorí si ešte pamätali na v dômyselné (dnes by sme povedali trvalo udržateľné) hospodárenie na urbárskych pozemkov, už mohli viac len spomínať ako reálne hospodáriť. Namiesto nich stále častejšie prichádzajú dravosť, cynizmus a pohŕdanie dobrými mravmi, vlastné ľuďom s „podnikateľskou mentalitou“ tejto doby. A s ňou túžba len po krátkodobých ziskoch, či pravom opaku udržateľného hospodárenia. Ak by sa to týkalo len pôvodnej vlastníckej štruktúry, nebolo by to iste správne, no rozumieť by sa tomu akosi dalo. Často sa však dialo a deje aj niečo iné. Do našich urbárov začali vstupovať tí, ktorých Mária Terézia určite nikdy nemala na mysli. Ľudia nepatriaci ani len po predkoch do miestnej komunity. Cudzinci a prišelci, ktorí zistili, že sa im do týchto spolkov oplatí investovať, a to tak, že skúpia časť vlastníckych podielov. Nebolo to ťažké, pretože mnohí podielnici si už nedokázali nájsť ku svojim znova nadobudnutým pozemkom vzťah a predaj vlastného podielu sa im javil ako dobré riešenie. K tomu obyčajne prispela aj skutočnosť, že hospodárenie v urbároch nebolo prehľadné a mnohí podielnici boli z neho znechutení. Ľudia zvonka tak pomocou „trójskych koňov“, ktorých si našli medzi podielnikmi, dokázali svojimi peniazmi výrazne zasiahnuť do vlastníckej štruktúry a nakloniť si tak rozhodovanie vo svoj zištný prospech. Drevo začalo meniť odbytový smer, a čo je oveľa horšie -   často sa ťažilo v rozpore zo zásadami riadneho hospodárenia. Vlastnícke presuny spôsobovali súdne spory, vznikali duplicitné súperiace urbárske výbory, v  legitímnosti ktorých sa aj kontrolné orgány orientovali len ťažko. Pribúdalo znechutenia a blbej nálady, ako by povedal nebohý Václav Havel. Nad kalamitami prírodnými začali akosi pričasto víťaziť kalamity charakterové, či morálne...

Nie, nemožno tvrdiť, že toto všetko bolo a je pravidlo, no dialo sa. Čo však tvrdiť možno s úplnou istotou je skutočnosť, že skupovanie podielov cudzincami a celkovo špekulantmi z „externého prostredia“, ktorí nemajú s pôvodnou ideou urbárov nič spoločné umožnila, alebo aspoň výrazne uľahčila absencia predkupného práva v novom zákone o pozemkových spoločenstvách. Princíp, ktorý je v iných zákonoch, viažucich sa k podielovému spoluvlastníctvu nehnuteľností samozrejmosťou, v novom zákone, podľa ktorého sa spravujú urbáre, zrazu chýbal. Na túto skutočnosť, a najmä na dôsledky, ktoré spôsobuje, sme v parlamente upozornili už pred dvoma rokmi. Vládna moc ústami svojho rezortného ministra i priznala, že toto jej akosi ušlo a bude to riešiť. Riešila, no tak - „po našom“. Ak niekto chce predať svoj podiel zo spoločnej nehnuteľnosti, musí to najprv ponúknuť výboru a ten rozhodne, ako s touto informáciou naloží. Nahráva to „investorovi“, ktorý v prípade „dobrých vzťahov“ s výborom už vie, čo ďalej. Obyčajní podielnici budú znovu ťahať za kratší koniec a z reálneho rozhodovania o majetku, ktorého sú podielnikmi, môžu byť defacto vylúčení. Kto sa bojí klasického zakotvenia predkupného práva v zákone o pozemkových spoločenstvách? Vyzerá to tak, že vláda, príslušné ministerstvo a poslanci a poslankyne za stranu Smer-SD! Dôvody svojho správania nikdy zrozumiteľne nevysvetlili, čo vytvára živnú pôdu pre dohady.

Naše pozmeňujúce a doplňujúce návrhy neprešli, čo je v našom parlamente síce už pomaly tradícia, na ktorú si opoziční poslanci musia zvyknúť, no v takýchto pragmatických, rýdzo vecných, neideologických a nadstraníckych záležitostiach je to nielen nepochopiteľné, ale priam trestuhodné. Neumožniť podielnikom spoločnej nehnuteľnosti prednostné odkúpenie voľného podielu, a to nie oznámením cez výbor, ale priamo od predávajúceho, je zlým, netransparentným riešením. Obsahuje možnosť zatajiť podielnikom informáciu, že niekto na ich spoločnom majetku skupuje podiely a vytvára tak úplne novú situáciu v jeho spravovaní. Navyše, možnosť tradičných podielnikov prednostne si prikúpiť voľné podiely a zväčšiť tak tie svoje, je v záujme nielen vlastníkov, ale aj spoločnosti, lebo bráni drobeniu vlastníckych podielov, čo je tiež jedna z vecí, ktorú dlhodobo navrhujeme. Podiel by nemal ani pri dedičských konaniach klesnúť pod 20 árov u poľnohospodárskej pôdy a 50 árov u pôdy lesnej, čo by pomohlo zastaviť škodlivú miniaturizáciu vlastníckych podielov, ktorých často zanedbateľný rozsah oberá vlastníka o rozumný dôvod zaujímať sa o svojich pár metrov štvorcových.

Na práve prebiehajúce parlamentnej schôdzi sme v týchto i v ďalších záležitostiach – napríklad aby o zásadných veciach bol potrebný súhlas nie nadpolovičnej, ale až dvojtretinovej väčšiny vlastníkov, či zvýšenie zodpovednosti členov výboru za hospodárenie spoločenstva – opäť predložili návrh novely zákona o pozemkových spoločenstvách. Chcete hádať, ako dopadla? Ani nemusíte, opakovane zvíťazila nepochopiteľná stranícka nevraživosť a nezáujem pomáhať urbárnikom a lesom.  Alebo žeby išlo naopak o záujem? Ibaže čí a čím motivovaný...?!

Stále sme presvedčení, že je to téma ako stvorená, nielen pre odborne zamerané, ale aj pre tzv. mienkotvorné médiá. Ide o majetok v súhrnnej hodnote miliárd eur, navyše s veľkými environmentálnymi i sociálnymi konzekvenciami Na Slovensku evidujeme približne 3500 pozemkových spoločenstiev. Aj keď presný počet ich členov nepozná asi nik, je jasné, že rádovo sa téma bezprostredne týka stoviek tisícok občanov. Spolu s ich najbližšími  rodinnými príslušníkmi ide odhadom o dobrú štvrtinu až tretinu obyvateľov Slovenska. Podobne impozantná je aj výmera pozemkov, na ktorých tieto spoločenstvá hospodária. Navyše, ide o tému, o ktorej nemlčíme a o ktorej sme v parlamente dostatočne dlho, odborne, zanietene a apelatívne hovorili. Škoda, že veľká väčšina médií túto rozpravu s nepochopiteľným dešpektom prehliadla. Ozvali sa až dodatočne, keď sa to, čomu sa nám nepodarilo zabrániť, prejavili v praxi a začali na to doplácať a následne oslovovať médiá konkrétni dotknutí urbárnici. Až potom sa na nás začali novinári obracať s otázkami, ako to vlastne je a medzi riadkami sa dala cítiť výčitka: prečo ste tomu nezabránili? Aj tu však platí to isté, ako v medicíne: prevencia je mnohonásobne lacnejšia, než terapia. Možno aj táto nezaslúžene marginalizovaná téma pozemkových spoločenstiev by mohla prispieť k prehodnoteniu partnerských vzťahov medzi serióznymi médiami a serióznymi verejnými činiteľmi! Nemyslíte?

Mária Terézia je v tom všetkom však celkom iste nevine a ak by mala možnosť sledovať počínanie časti slovenských zákonodarcov a podnikavých špekulantov, akiste by sa v hrobe obracala.

Martin Fecko, Mikuláš Huba, Ján Mičovský

poslanci NR SR

Pozn. red.: článok vyšiel v mierne skrátenej podobe v SME (10. 7. 2015).