Prečo tam trávime dni a noci, keď...?

Po 25 rokoch si už málokto pamätá - a možno si to aj vtedy málokto uvedomoval - že jedna z prvoradých úloh, či ako sa moderne hovorí výziev, ktoré stáli pred aktérmi novembrových tribún, bolo pomenovať hriechy vtedajšej moci.

Lebo všetci sme o týchto hriechoch vedeli, všetci sme ich vo svojom okolí cítili a všetci (až na výnimky) sme nimi viac čo menej trpeli, ale takmer nikto nevedel presne, plasticky a zrozumiteľne pomenovať to zlo, ktoré nás obklopovalo. A nebol to len strach verejne kritizovať nebezpečný a zákerný režim. Bolo to aj tým, že samotná schopnosť kritického myslenia a verejného vyjadrovania sa bola atrofovaná.

Aj preto ten šok, to zjavenie, ktoré predstavovali vydanie Bratislavy/nahlas v roku 1987 a novembrové tribúny či prvé otvorené televízne dialógy o dva roky neskôr.

Ak sa nás ľudia dnes občas pýtajú, aký reálny zmysel majú podobné schôdze, ako je táto, keď premiéra Fica ani predsedu Pašku sa nám na 99,9 % aj tak nepodarí odvolať, moja odpoveď je: ak to celé nemá iný zmysel, len ten, že sa tu snažíme pomenovať zlo a jeho konkrétne podoby, tak tu tieto dni a noci netrávime zbytočne.