Prečo by Robert Fico nemal byť predsedom vlády?

(Prvá časť textu odznela v rozprave k návrhu na odvolanie premiéra Roberta Fica v NR SR, v noci z 18. na 19. 9. 2013)

V prvom rade chcem povedať, že patrím k tej malej menšine v tomto parlamente, ktorá nebola nikdy súčasťou vládnej koalície, ba ani žiadnej politickej strany či hnutia, a preto sa na pingpong okolo privatizácie SPP či kauzy Gorila pozerám viac-menej ako nestranný divák. Nie však natoľko nestranný, aby mi bolo jedno, čo sa deje s touto krajinou, ako sa tuneluje, rozkráda a devastuje.

A teraz mi dovoľte pár slov z takého uhlu pohľadu, z akého sa na dnešnú tému nepozrie asi nikto. Dávno pred pamätnou návštevou istej jachty vo veľmi inkriminovanom čase, ktorá medzičasom zľudovela, som na prepojenie pána R.F.  a jeho vtedajšej vlády s finančnou skupinou Ja a Ty verejne upozorňoval v súvislosti s tragédiou Tatranského národného parku. K poznaniu o koalícii týchto dvoch subjektov som nedospel na základe nejakých tajných zmlúv, ale na základe toho, čo slovenská vláda v rokoch 2006 – 2010 umožnila developerom na území TANAP-u a jeho ochranného pásma. Od bezprecedentných čistiek v štruktúrach Správy Tatranského národného parku, Národného parku Nízke Tatry i celej Štátnej ochrany prírody SR, cez pokus o zrušenie ministerstva životného prostredia až po priamu či nepriamu podporu obrovskej devastácie oboch tatranských  národných parkov, alebo takých podujatí na ich území, ako bolo konské pólo na Štrbskom plese. To isté len v ružovom sa v tom  istom čase dialo v centrálnej časti Národného parku Nízke Tatry, najmä v oblasti Chopok – Jasná.

V oboch tatranských národných parkoch sa na tejto devastácii, tolerovanej vládou, rozhodujúcou mierou podieľala tá istá finančná skupina, o ktorej je tu dnes reč.  Vtedajšieho premiéra som na to opakovane písomne upozorňoval, konkrétne napríklad otvoreným listom v mene Mimovládneho výboru Naše Tatry dňa 6. 10. 2008. Okrem iného  sa v ňom písalo:

„Vážený pán predseda vlády,

v súvislosti s Vami avizovaným výjazdným zasadaním vlády, ktorá by sa mala okrem iného zaoberať aj situáciou v Tatrách, si Vás dovoľujeme upozorniť na to, že v súčasnosti sa nerešpektujú, ba priam ostentatívne znevažujú všetky požiadavky, s ktorými sa obrátil náš Mimovládny výbor Naše Tatry na Vášho predchodcu  dňa 13. 12. 2004, teda hneď po ničivej víchricu, ktorá sa prehnala Tatrami koncom novembra toho istého roku. Tieto naše návrhy a požiadavky pritom  podporili okrem iných aj najvyššie ustanovizne kľúčových vedecko-výskumných subjektov, ako napríklad Akademický senát Univerzity Komenského, Snem SAV a niekoľko stoviek osobností nášho vedeckého, kultúrneho a spoločenského života.

Svoje znepokojenie zo situácie v oboch tatranských národných parkoch dalo príslušným ministrom pred niekoľkými mesiacmi najavo  Ekofórom (platforma environmentálne zameraných mimovládnych organizácií), náš mimovládny výbor a opakovane viac ako stovka slovenských vedcov, zaoberajúcich sa touto problematikou. Odpoveď dosiaľ neprišla.

V tom istom čase, keď nám je upierané zákonné právo na odpovede na naše otázky, pokračuje na území Tatranského národného parku činnosť, ktorá je podľa nášho názoru  porušením platných právnych predpisov a spôsobuje nenahraditeľné škody na zákonom chránenej slovenskej prírode európskeho významu  (okrem iného likvidácia zdravých lesných a kosodrevinových porastov a zemné práce na území 3. a miestami i vyšších stupňov ochrany prírody, podozrivé aktivity a zámery niektorých podnikateľských skupín na území národného parku ai.). Na tento stav, zoči - voči ktorému sa Ministerstvo životného prostredia SR tvári, že ho neregistruje, upozornila slovenské orgány aj Svetová únia ochrany prírody (IUCN), organizácia kompetentná rozhodovať o tom, ktoré  veľkoplošné chránené územie bude požívať štatút medzinárodne uznávaného národného parku, a ktoré nie.

Vážený pán predseda vlády,

obraciame sa na Vás s tými istými požiadavkami a návrhmi, s ktorými sme sa pred takmer štyrmi rokmi obrátili na Vášho predchodcu. Zároveň Vás žiadame, aby ste využili svoje kompetencie predsedu vlády a zabránili trvalej devastácii TANAP-u a ďalších národných parkov na Slovensku.“

Príznačné je, že sme premiérovi nestáli ani za potvrdenie toho, že náš list dostal a bude sa ním zaoberať. Radšej sa nechal verejne počuť, že za tragédiu Tatier sú zodpovední ochranári.

Prvá vláda Roberta Fica si vo svojom programovom vyhlásení (PVV) stanovila skutočne ambiciózne ciele aj v oblasti ochrany prírody, krajiny a životného prostredia. Preto, keď sa končilo volebné obdobie tejto vlády a nastal čas urobiť odpočet jej programového vyhlásenia, som sa obrátil na premiéra Roberta Fica so 40 veľmi konkrétnymi otázkami, reagujúcimi na konkrétne záväzky z Programového vyhlásenia jeho vlády.

Týkali sa aj takých formulácií z PVV , ako sú napríklad:

„...Mimoriadnu pozornosť bude vláda venovať regenerácii prírodného prostredia Tatranského národného parku, ako aj ďalších chránených území... Základným nástrojom environmentálnej politiky štátu i samosprávnych orgánov je krajinné plánovanie ako súčasť územného plánovania a integrovaného manažmentu krajiny, ktorým sa budú prenášať do nej záujmy ochrany prírody a jej zdrojov, podpora regenerácie zanedbaných plôch a zvyšovanie úrovne územného systému ekologickej stability... Ochrana biologickej a krajinnej diverzity sa musí výraznejšie presadiť aj mimo osobitne chránených území. K tomu prispeje posilnenie ekologickej stability lesných ekosystémov s podporou aj ich verejnoprospešných funkcií...“ a mnohých ďalších.

Apropo, odpoveď som dodnes nedostal.

Posuňme sa teraz v čase o necelé dva roky. Vzápätí po objavení sa kauzy Gorila som publikoval ironický blog s názvom Neúplná pravda o Slovensku. Písalo sa v ňom okrem iného:

„To, čo sa píše v spise Gorila, možno nie je pravda od slova do slova, ale o tom, že je to absolútne pravdivé svedectvo o miere prepojenia politických strán a finančných skupín v tomto štáte, nepochybuje vari nik.

Len v jednom nie je obraz, ktorý poskytuje Gorila, celkom objektívny. A to v tom, že z hry akoby nedopatrením vypadli viacerí ďalší zdatní hráči... (medzi ktorými som spomínal aj finančnú skupinu Ja a Ty). Bez nich totiž obraz o stave slovenskej reality nie je úplný. Navyše, v prípade Ja a Ty  ide o priehľadnú diskrimináciu hlavného sponzora Smeru, ktorý sa takto neprávom dostal do mediálneho tieňa.

Kto pochybuje o pravdivosti Gorily a jej príbuzenstve, nech sa pozrie zo Slavína na Bratislavu, z Devína na stráne Devínskej Kobyly, prejde sa po bratislavskom nábreží poniže PKO a popri Sade Janka Kráľa...vyrúbaných parkoch... prímestských haciendách, či po bývalých slovenských lesoch! A nech navštívi Tatranskú Lomnicu a okolie, Štrbské Pleso, Jasnú či Donovaly...!“

V januári 2013 som na blogoch SME publikoval príspevok s názvom Avizovaná kandidatúra na ZOH 2022 – viac škody ako osohu, v ktorom som sa venoval aj správaniu premiéra.

Príspevok na tému (spolu)kandidatúry Slovenska na Zimné olympijské hry, s ktorou prišiel v januári t.r. predseda vlády, som začal citátom z dennej tlače, z článku o pozadí prípravy ZOH 2014 v Soči:

„...Ide o obrovské peniaze. Olympiáda je dieťaťom prezidenta Putina, ktorý ju štedro financuje a rozdáva najvýhodnejšie kontrakty priateľom svojich priateľov. Viditeľne do tejto skupiny vyvolených patria i niektorí bossovia postsovietskej mafie...“    Petra Procházková, SME, 27.1.2013

Ale vráťme sa zo Soči pod Tatry. So znepokojením sledujem vyhlásenia predsedu vlády Roberta Fica o tom, že Slovensko sa bude spolu s Poľskom uchádzať o možnosť usporiadať Zimné olympijské hry 2022.

Z čoho vyplývajú moje obavy a aké sú moje hlavné výhrady?:

1. Ekologicko-environmentálne. Hrozba pre prírodu, (a)lebo Tatry nie sú Alpy. Zjazdové lyžiarske disciplíny prichádzajú v tatranskom regióne do úvahy jedine na území národných parkov, čo by však predstavovalo neakceptovateľný zásah do ich ekosystémov a úplné popretie ich zmyslu. Navyše, práve uplynulé roky sú ukážkou toho, ako bezohľadne sa na Slovensku k národným parkom pristupuje aj v prípade nepomerne menej ambicióznych aktivít a pod oveľa menším časovým tlakom v porovnaní s olympiádou.
2. Ekonomické. Lekárom a učiteľom nie, funkcionárom, politikom, developerom a sponzorom áno? Už samotné podanie prihlášky si vyžaduje obrovské finančné garancie zo strany štátu. Ďalšie si vyžiada propagácia kandidatúry. V čase, keď lekári, zdravotné sestry, učitelia, vedci a ďalší zamestnanci štátu na Slovensku doslova živoria, sľubovať a následne investovať milióny eur do niečoho viac-menej nezmyselného, ba nebezpečného v čase krízy je urážkou poctivo pracujúcich a drasticky podhodnotených ľudí zo strany moci.  Nehovoriac o dôvodnom podozrení, že nemalá časť vynaložených prostriedkov skončí v rukách a vreckách spriaznených firiem a jednotlivcov podľa hesla Na Slovensku po slovensky!, Od Monaka po Tatry a späť!,  alebo Sovietsky zväz, náš vzor!
3. Praktické. Drahá hračka na jedno použitie. Zimné olympiády, ako viac-menej jednorazové podujatia, sú z dlhodobého hľadiska spravidla stratové a to aj v krajinách, kde sú predpoklady dlhodobého využívania pre ne potrebných zariadení oveľa lepšie, ako u nás. Úvahy o zimnej olympiáde v Tatrách smerujú proti vízii udržateľného rozvoja regiónu.

Ďalej som sa venoval, sociálnym, psychologickým,  morálnym a imidžovým aspektom kandidatúry, ktoré teraz preskočím a prejdem, ako dovolíte, na aspekty politické, keďže ako verejné financie, tak aj národné parky sú vec verejná, o ktorej nemôže rozhodnúť jediný človek zo dňa na deň. Kandidatúra na ZOH je natoľko vážne rozhodnutie, že sa nedá resp. nesmie urobiť jedným človekom a zo dňa na deň, ale vyžaduje si serióznu, a teda dlhodobú a kvalifikovanú diskusiu  nielen v parlamente, ale v celej spoločnosti. Politické rozhodnutie o takejto veci môže prísť až po komplexnom odbornom zhodnotení všetkých pre a proti. A nie naopak, ako to s obľubou robia niektorí  naši politici, na čele s predsedom vlády.

O niekoľko týždňov neskôr, konkrétne                                                                                                                                  22. 2. 2013, som sa na pána premiéra obrátil s interpeláciou tohto znenia:

„Vážený pán predseda vlády,

podľa tlačovej agentúry SITA ako aj servera aktualne.sk ste na margo prípadnej kandidatúry Slovenska na spoluorganizovanie Zimných olympijských hier v roku 2022 povedali tieto slová: „My do toho pôjdeme. Či ten materiál bude, alebo nebude prerokovaný vo vláde, určite pánovi premiérovi Donaldovi Tuskovi poviem, že vláda Slovenskej republiky oficiálne podporí túto kandidatúru.“

Neviem, či si to uvedomujete, ale prípadná kandidatúra na ZOH 2022 z hľadiska ekonomického a rozvojového, ale ešte viac ekologicko-environmentálneho predstavuje rozhodnutie ďaleko presahujúce horizont mandátu akejkoľvek vlády či parlamentu.

V rámci mojej interpelácie sa Vás chcem v prvom rade opýtať, či ste citované slová presne v takejto podobe povedali.

Ak bude odpoveď na túto moju otázku kladná, potom sa pýtam, či takýto postup považujete za správny a či je podľa Vás v súlade s ústavnými kompetenciami, ktorými disponuje predseda vlády SR.

A napokon by ma zaujímalo, či podobne plánujete postupovať aj v budúcnosti, napríklad v súvislosti s projektom širokorozchodnej železnice naprieč Slovenskom, výstavbou nového ropovodu, ťažbou uránu v lokalite Jahodná nad Košicami, ťažbou zlata kyanidovou metódou v blízkosti Detvy či Kremnice a ďalšími diskutovanými investičnými zámermi.“

Vo svojej odpovedi premiér na väčšinu mojich otázok nereagoval. Zato ma obvinil, že jeho výroky vraj vytŕham z kontextu a poučil ma, že on, na rozdiel odo mňa, musí takéto zásadné rozhodnutia  robiť podchvíľou.

Ak by som mal zhrnúť argumenty za odvolanie premiéra, ktoré sa týkajú dnešných, ale nielen dnešných dní, sú to z môjho pohľadu najmä tieto:

Okrem škandalóznej kauzy SPP a ďalších káuz, o ktorých sa denne dozvedáme z médií a o ktorých sa veľa povedalo aj na tejto mimoriadnej schôdzi Národnej rady, vidím aj ďalšie dôvody na to, aby premiér Robert Fico nebol naďalej na čele vlády Slovenskej republiky.

V prvom rade je to autoritatívny štýl vládnutia, ktorý nerešpektuje svojich partnerov ani odbornú verejnosť a vyznačuje sa robením zásadných rozhodnutí jedným človekom bez predchádzajúcej odbornej diskusie. Takýto autoritatívny spôsob vládnutia, ktorý predseda vlády s obľubou používa, nie je v súlade s demokratickými princípmi, ktorými by sa tento štát mal riadiť.

Po ďalšie je to arogancia moci, ktorou sa vyznačuje jeho štýl vládnutia, ktorý sa prejavuje nielen ostentatívnym odchodom z tejto schôdze, ale napríklad aj nereagovaním na podnety občanov.

Ale aj cynické bagatelizovanie raketového rastu nášho dlhu,

Alebo nebezpečne vyvinutá schopnosť „sprivatizovať“ vo svoj prospech všetky úspechy a iných obviniť zo všetkých omylov, chýb, prešľapov a neúspechov.

A napokon, ale nie na poslednom mieste, je to jeho radikálny anti-environmentalizmus a nepriateľský postoj k slovenskej prírode, ktorý dáva podchvíľou najavo.

Z vyššie uvedených dôvodov si myslím, že bolo správne predložiť návrh na odvolanie predsedu vlády.

Mikuláš Huba