Politická spoveď na konci sezóny

Spomedzi politických prúdov sú môjmu vkusu najbližší západní zelení: zväčša tí fundamentálnejší, občas aj tí kompromisnejší.

Po tom, ako som väčšinu života strávil v policajnom štáte, si vážim hodnotu slobody, demokracie, rešpektovania ľudských práv (s podmienkou, že sa to celé deje v súlade s prírodou, zvyškom sveta a budúcnosťou). A preto sa zväčša cítim byť tolerantný liberál (nemýliť si, prosím, s neoliberálom - Apage Satanas!).

Občas sa cítim byť skôr tolerantný konzervatívec (veď aj ochranárstvo vychádza z pojmu konzervovať, ktoré má základ v starej latine).

Chápem to tak, že tolerantný liberál je taký, ktorý dokáže akceptovať názory,  postoje i činy tolerantného konzervatívca (a naopak). A zároveň sa dištancuje od prejavov netolerantných.

Pričom netolerantný a zásadový či hlbinno-fundamentálny nie je v mojich očiach vôbec to isté. A by to bolo to isté, potom by to muselo platiť aj naopak, že tolerantný je to isté ako bezzásadový – čo je však zjavný nezmysel).

A ešte dôvetok: dichotómia pravice a ľavice ma už dávno netrápi. Nielen preto, že to, čo sa u nás vydáva za ľavicové, takým ani zďaleka nie je. Ale aj preto, lebo dosť podobne je tomu takmer všade v súčasnom svete tzv. pragmatickej politiky, v ktorom údajní pravičiari sa podchvíľou správajú ľavicovo (a naopak). Podľa momentálnej objednávky a potreby.

Ak to zhrnieme: keď sa obzriem dozadu, tak mi to vychádza tak, že sa takmer vždy zasadzujem za niečo, čoho je nedostatok, čo je v menšine, čo má v mojich očiach hodnotu a je nejakým spôsobom ohrozené. Asi je to aj tým, že nikdy som neplával po prúde, ale proti prúdu (prinajhoršom som občas „šliapal vodu“).

Keby som bol býval lepší plavec, doplával by som možno až k prameňu.