Pár vianočných otázok: o čo jednoduchších a úprimnejších, o to ťažších

„Konkrétne Vás chcem požiadať o približne jednu A4 textu, v ktorom by ste zahrnuli odpovede na nasledovné otázky:
-v akom svete žijem (od osobného, cez slovenský až po ten celosvetový)?
-čomu/komu v ňom verím a dôverujem a prečo?
-čo by som zmenil, aby bol lepší(v sebe, myšlienkach, politike, ostatných..)?
-čo už som spravil/ robím, aby bol lepší?
Nechcem však,aby to bolo interview, resp. otázka - odpoveď. Bola by som rada, ak by ste dokázali otázky brať ako niečo, od čoho sa môžem odraziť a napísať tak súvislý text, v ktorom vyjadrím svoj vlastný názor a zároveň v ňom uvediem svoje odpovede (nemusíte odpovedať na všetko)."

S týmto oslovením sa na mňa obrátila priateľka môjho syna. Prišla s nápadom, že chce urobiť netradičný vianočný darček. Požiadať zopár ľudí, aby odpovedali na niekoľko zdanlivo jednoduchých, a zároveň zásadných otázok. Presne takých, na aké sa neodpovedá ľahko, lebo si vyžadujú úprimnosť k sebe i druhým. A úprimnosť je v dnešnom svete - ako iste viete - veľmi nedostatkový tovar. Ale prekonal som zábrany a napochytro som predsa len niečo napísal, lebo cúvnuť pred takými výzvami by bolo zbabelé:

V mojom živote sa vo viac - menej pravidelných intervaloch striedajú a zároveň vzájomne prelínajú obdobia, keď sa viac pýtam (pozri napríklad knižka Genius Loci a rozhovory s mojimi priateľmi/priateľkami pre Krásy Slovenska) s tými obdobiami, kedy viac hľadám odpovede (v podstate všetky ostatné moje knižky, rozhovory, vystúpenia...).

Na rozdiel od čiernobielych čias spred roku 1989 dnes žijeme v tzv. postmodernom svete, kde nič nie je celkom biele, ani čierne, kde akoby prestali existovať absolútne pravdy, čo na jednej strane zodpovedá dnešnej realite, ale na druhej poskytuje ľuďom alibi, aby sa správali tak, akoby žiadne pravdy, žiadne normy a žiadny „vyšší princíp mravný“ nejestvovali.

Žijeme vo svete, ktorý podľahol ilúzii, že sloboda je možná bez zodpovednosti, podobne, ako už dávnejšie podľahol ilúzii, že naša planéta predstavuje večný a nevyčerpateľný zdroj uspokojovania našich potrieb.
Žijem v kvázi slobodnom svete, ktorý má však svoje pomerne prísne, aj keď často neviditeľné, pravidlá, a preto je žiť v ňom podľa vlastného presvedčenia nie o moc ľahšie – a v niečom dokonca ťažšie – ako pred Nežnou. Ťažšie je to najmä v tom, že metódy masovej manipulácie sú oveľa sofistikovanejšie ako kedysi a aj keď v skutočnosti konám proti sebe, dokážu ma presvedčiť, že tak konám na základe svojho presvedčenia a slobodnej voľby.

Možno to vyznie ako prejav egocentrizmu či egoizmu, ale na to, aby som mohol veriť svojmu okoliu a iným ľuďom, musím v prvom rade poznať seba a veriť sebe. Mnoho - aj vekom dospelých - ľudí sa spolieha na, že ich problémy vyrieši za nich niekto iný: štát, vláda, strana, spasiteľ..., a keď sa to nestane, prepadajú frustrácii, zúfalstvu a hnevu. Inými slovami, čím ďalej tým viac sa snažím hľadať chybu v sebe a východisko z problémov okolo mňa v odpovedi na otázku: ako by sa to dalo robiť lepšie, ako by som to mohol a mal robiť lepšie, namiesto štandardnej otázky: prečo to tí druhí robia zle a prečo to nerobia lepšie?

Dúfam, že to najlepšie, čo som doteraz v záujme lepšej budúcnosti urobil, je to, že som splodil dvoch synov a kým o to mali záujem, tak som sa im v rámci možností venoval, vláčil som ich do prírody a po pamiatkach, čítal im rozprávky a tak...

mh, 21. 11. 2013