Pani profesorka Hana Librová – verná a rozumná

V piatok 9. februára 2018 sa v bratislavskom A4 priestore (YMCA) uskutočnilo unikátne diskusné podujatie s autorkou kultových kníh Láska ke krajině?, Pestří a zelení, Vlažní a váhaví - s p. prof. Hanou Librovou z Masarykovej univerzity v Brne. Hlavnou témou bola jej najnovšia kniha s názvom Věrní a rozumní. Diskusiu zorganizovali Spoločnosť pre trvalo udržateľný rozvoj SR + ZO č. 6 a č. 13 SZOPK v Bratislave + Slovenský ochranársky snem a moderovali ju p. doc. Ľubica Lacinová a p. prof. Mikuláš Huba. 

Mikuláš Huba p. prof. Librovú uviedol týmito slovami:

"V r. 1967 absolvovala Prírodovedeckú fakultu terajšej Masarykovej univerzity v Brne. Tejto škole je aj po viac ako polstoročí verná (čo je zároveň, podľa mňa, aj rozumné). Neskôr vysvetlím, prečo si to myslím.

Po skončení vysokej školy - odbor biológia - krátko pôsobila v romantickom prostredí Třeboňskej rybničnej historickej krajiny.

Jej špecializácia bola výskum vodných rias, ale ako som vyrozumel z jej rozprávania a ako to cítiť aj z jej ostatnej knihy, je jej blízka o.i. aj ornitológia.

Jej vernosť profesii, na ktorú ju predurčovalo vysokoškolské štúdium, dostala však už čoskoro menšiu trhlinu, keď sa rozhodla venovať spoločenským vedám. Už v r. 1968 ju nachádzame na Filozofickej fakulte. O tejto zaujímavej profesionálnej transformácii či reinkarnácii bude dnes ešte reč.

Po dvoch desaťročiach však z tejto zdanlivej schizmy či nevery našla veľmi rozumné východisko: stala sa priekopníčkou humanitnej environmentalistiky, čiže odboru, v ktorom sa prírodné a spoločenské vedy obdivuhodne snúbia.

A tomuto rozumnému rozhodnutiu a profesionálnemu zameraniu je už viac ako štvrťstoročie verná.

A strom humanitnej environmentalistiky a environmentálnych štúdií pod jej rukami starostlivého záhradkára (ak máme byť rodovo korektní: záhradkárky) prináša svoje bohaté ovocie. Nielen v podobe systematického výskumu dobrovoľne skromných či výberovo náročných, pestrých, verných, váhavých, vlažných i zelených, ich environmentálneho smútku ale aj ekologického luxusu, ktorý sa pretavil do dnes už legendárnej trilógie (Pestří a zelení, Vlažní a váhaví a Věrní a rozumní).  Ale aj do podoby najskôr študijného odboru a neskôr i samostatnej Katedry environmentálnych štúdií na Fakulte  sociálnych štúdií Masarykovej univerzity, kde je profesorkou od r. 1997.

S odstupom času sa ukazuje, že to bol veľmi rozumný nápad. Lebo vďaka tomu vedecká škola, či lepšie povedané hodnotová škola, (alebo škola alternatívneho myslenia?), ktorú pani profesorka pred niekoľkými desaťročiami začala vytvárať, dostala v podobe tejto katedry nielen kvalitné základy, ale aj veľmi konkrétne kontúry solídnej stavby. A pritom to spojenie školy s malým š a školy s veľkým Š vôbec nie je samozrejmosť: väčšine profesorov sa to nikdy nepodarilo. To, čo hovorím, mám overené osobnou skúsenosťou z príležitostných návštev či ad hoc spoluprác s jej katedrou (kde dodnes pôsobí).

Bol by som rád, keby sme sa spolu stretávali častejšie, aj keď sme vlastne dlhoroční  súputnici nielen v tom, čo hlásame, ale aj v tom, že naše cesty sa párkrát stretli a neraz išli súbežne. Tak napríklad: pred 30 rokmi sme spoločne začali vytvárať česko-moravsko-slovenský výskumný tím, ktorý mal za cieľ nielen skúmať, ale najmä navrhovať ako uchovať pri živote prekrásnu bielokarpatskú kopaničiarku krajinu medzi Starým Hrozenkovom a Novou Bošácou. Dodnes si živo pamätám na naše spoločné túlanie v okolí Vyškovca na moravsko-slovenskom pomedzí i veľmi zaujímavé rozhovory s tamojšími rázovitými horalmi, ale aj s tunajšími ľuďmi na hrozenkovskom miestnom úrade, na družstve či v kulturáku (nadviazala na to neskôr odbočka STUŽ Biele/Bílé Karpaty, dlhoročná šéfka ktorej - Dáška Lišková -  by tu dnes medzi nami mala sedieť).

V tom istom čase bratislavskí ochranári s obdivom čítali jej prvý bestseller, Láska ke krajině?.  Eugen Gindl, divadelnú hru ktorého tu budete mať možnosť dnes o 8. večer vidieť (svet je malý - však?), publikoval výbornú recenziu tejto obdivuhodnej knižky v našom vtedajšom kultovom časopise Ochranca prírody.

A do tretice, v tom istom čase sme sa spoločne ocitli aj v polodisidentskej Ekologickej sekcii Biologickej spoločnosti pri ČSAV, spoločne s ľuďmi ako bol Bedřich Moldan, prof. Emil Hadač, Ivan Dejmal, Pavel Šremer, Igor Míchal, Václav Mezřický a najmä Josef Vavroušek. Tento posledne  menovaný  náš vzácny priateľ a kolega, ktorý už, žiaľ, 23 rokov nie je medzi nami, nás spojil aj po Nežnej. Apropo, pani profesorka ho ako inšpiračný zdroj spomína aj vo svojej ostatnej knižke. 

A Josef nás vlastne spája aj po svojej smrti, keďže sme sa spoločne ocitli medzi prvými laureátmi a laureátkami jeho Ceny i v čestnom predsedníctve Společnosti pro trvale udržitelný život, ktorú v r. 1992 založil.

Ďalším vzácnym človekom, ktorý nás dodnes dáva dohromady, je doc. Pavel Nováček z Univerzity Palackého v Olomouci, ktorý nás oboch obsadil do odborovej komisie pri svojej Katedre rozvojových a environmentálnych štúdií.

Na záver tohto improvizovaného úvodu chcem nadviazať na kľúčové slová, ktoré sa tu dnes budú často spomínať. Prejavom vernosti ochranárskej komunite z bývalého Československa je aj dnešná  prítomnosť pani profesorky tu, v Bratislave. Zostáva nám len veriť, že rozhodnutie prísť sem (hoci nerada cestuje), dokonca v čase zimnej nepohody a vlakov plných slovenských študentov a študentiek, vracajúcich sa z Brna na víkend domov, nebude spätne hodnotiť ako nerozumné či ekologicky zpozdilé."