Okupácia preoblečená do sexy šatočiek

21. august 68: pre nás, ktorí sme to zažili, aj po 46 rokoch stále prenikavo živá, nezabudnuteľná, chvíle sklamania, zúfalstva, ale aj dočasného celonárodného odhodlania a vzplanutia pripomínajúca spomienka.

Pre väčšinu mladších zrejme viac-menej neznáma historická udalosť.

Pre všetkých z nás možné užitočné memento. Aktuálne aj po 46 rokoch (pozri dianie na Ukrajine a pod.!). Ale zároveň by sme nemali zabúdať, že v 21. storočí okupanti nemusia prísť len s veľkým hrmotom na tankoch a stíhačkách, ale aj nenápadnejšie, napríklad v podobe korupcie, klientelizmu, tunelovania verejných zdrojov či  nami tolerovaných prejavov arogancie moci a zjavnej nespravodlivosti. Môže ísť o okupáciu nášho spoločného prírodného a kultúrneho dedičstva chamtivými špekulantmi či o privatizáciu verených priestorov, vrátane zničenia či zatienenia tradičných výhľadov, vedút a historických siluet. Ale aj v podobe na prvý pohľad príjemného oddania sa bezduchému konzumu a neodporovaniu zlu v sexy šatočkách. Následky môžu byť veľmi podobné, ako boli po okupácii v auguste 1968: postupná strata slobody, nezávislosti, sebaúcty a hrdosti, vnútornej integrity, čistej  tváre pred sebou i vlastnými deťmi, spoločne vyznávaných hodnôt a napokon i zmyslu života, vnútorná rozpoltenosť, bezzásadovosť a stádovitá manipulovateľnosť.

V niečom je scenár, ktorému čelíme, dokonca ešte horší, ako bol tragický august 68. V tom, že teraz si s tým zotročovaním vlastnej krajiny i samých seba vystačíme aj sami, takže spoločný nepriateľ akosi chýba, ak nerátame to prekliate zrkadlo.

Keďže patrím k tým, ktorým to nie je ľahostajné, obraciame sa na Vás s prosbou, aby ste svojich poslancov a poslankyne, ktorým dôverujete, upozorňovali na zjavné prejavy korupcie, klientelizmu, nespravodlivosti, potierania ľudských práv, účelových manipulácií a iných závažných celospoločenských neduhov. Chcem veriť, že sa nám spoločnými silami podarí novej okupácii po 46 rokoch  ubrániť.

Mikuláš Maňo Huba, 21. 8. 2014

P.S. Až na základe diskusie k tomuto môjmu príspevku na Facebooku som si uvedomil, že v ňom chýbajú dve dôležité veci:

1. Sme obete i agresori (okupanti) zároveň.

2. Ako okupanti sa správame k celej planéte a ku vlastnej krajine zvlášť (čo v niektorých iných krajinách vôbec nie je taká samozrejmosť).