Ochranárska anketa a Devínska ochranárska iniciatíva

V apríli si sa obrátil na viac ako 300 osobností, činných v slovenskom ochranárskom hnutí, s prosbou o odpoveď na 16 zásadných, ale aj pomerne zložitých otázok, týkajúcich sa komplikovaných tém. Čo Ťa k tomuto nápadu inšpirovalo? Prečo práve teraz? A čo si si od toho sľuboval?

Asi takúto utkvelú predstavu o tom, že je žiaduce z času na čas sa pýtať druhých na to, ako oni vidia problémy, ktoré ma trápia a ako by odpovedali na otázky, ktoré ma zaujímajú, nosím kdesi hlboko v sebe. Až dodatočne som si uvedomil, že s dosť podobným oslovením a s niekoľkými – aj keď jednoduchšími – otázkami som sa obrátil na okruh svojich priateľov, keď som sa pred takmer 40 rokmi rozhodol založiť Sekciu pre ochranu ľudovej architektúry a jej zázemia, z ktorej o pár rokov neskôr vznikla legendárna Základná organizácia SZOPK č. 6 a ktorá sa o ďalších pár rokov transformovala do podoby bratislavského ochranárstva s celoslovenskou pôsobnosťou, bez ktorého by novodobá história Slovenska nebola tým, čím je. Túto historickú „recykláciu“ samého seba som si však uvedomil až dodatočne.

Ale naspäť k Tvojej otázke! Som veterán ochranárskeho hnutia a aj preto sa mi zdá, že mám morálne právo osloviť ľudí, iniciovať podobnú anketu a pokúšať sa aspoň trochu nadviazať na slávnu prednovembrovú ochranársku éru. A tiež cítim značnú zodpovednosť za to, kam sa široko chápané ochranárstvo na Slovensku uberá, ako vníma samo seba i ako ho vníma zvyšok spoločnosti. A tiež chcem veriť, že za tie roky som skúsenosťami, poznaním i starobou získal aspoň trochu nadhľadu, tolerancie a snáď i pokory.

A prečo práve teraz? Možno rozhodla rekapitulácia plusov a mínusov v dňoch 25. výročia Nežnej, udalosti, počas ktorej bolo ochranárstvo rozhodujúcou spoločenskou silou na Slovensku. Vzápätí sme si pripomenuli štvrťstoročie vstupu prvých ochranárov do nových parlamentov i vlád. Toľko k inšpirácii tzv. veľkými dejinami. A čo sa týka mojich malých osobných dejín: z ničoho nič som sa ocitol v záverečnej etape svojho života: vlani som sa dožil šesťdesiatky a o pár mesiacov (ak dožijem) budem dôchodca. Sľubujem si od toho popri rôznych nevýhodách jednu výhodu: snáď budem môcť konečne robiť to, čo považujem za dôležité a nerobiť zbytočnosti.

Čo som si sľuboval od tohto experimentu? Najmä to, že sa dozviem, čo si o týchto veciach myslia ľudia, ktorí ma zaujímajú a na názore ktorých mi záleží.

A spomeniem ešte aspoň jeden dôvod: ochranárstvo, ako životný postoj i prejav obáv a zároveň pozitívnej angažovanosti vo sfére široko chápaného životného prostredia, ako aj všeobecne ohrozených hodnôt okolo nás, je stále viac a viac dôležité. Na Slovensku sme však svedkami akéhosi inverzného vývoja: autorita, rešpekt, kredit i akceptácia ochranárov v očiach verejnosti ako keby z roka na rok skôr klesali. To je absurdné a pre mňa neakceptovateľné!

Úplne najhoršie by však bolo, keby sme sami začali pochybovať o zmysle svojho snaženia a následne nebodaj rezignovali, či utiahli sa kamsi na okraj spoločnosti. Obrovské environmentálne výzvy: od globálnej zmeny klímy a jej fatálnych následkov, cez problémy so znečistenou a vyčerpanou vodou, hromadenie nebezpečných odpadov až po zaberanie pôdy, rúbanie lesov, eróziu či vysušovanie krajiny, ale aj degradáciu prírodných a krajinných krás, priam volajú po kompetentných, patrične sebavedomých, spolupracujúcich a vzájomne sa solidarizujúcich ochranároch. Podotýkam, že pod pojmom ochranári v tomto prípade nechápem len občianskych aktivistov za lepšie životné prostredie či pracovníkov štátnej ochrany prírody, ale aj vedcov, pedagógov, publicistov, duchovných, podnikateľov, verejných činiteľov a ďalších, ktorým na prírode, krajine, životnom prostredí a na tom, kto sme a kam smerujeme, záleží.

Keďže však platí: Na Slovensku po slovensky, nemenej dôležitá je odpoveď na otázku, ktorú si mi ani nepoložil, ale aj tak „visí vo vzduchu“. A to je otázka, čo všetko týmto svojím experimentom nesledujem. Tak teda verejne prehlasujem, že nemám lídrovské ambície, nezakladám zelenú politickú stranu ani inú inštitúciu, nechcem konkurovať žiadnej jestvujúcej ochranárskej platforme, nerobím to z nadbytku voľného času, nechýba mi to k mojej kariére, nepotrebujem sa ukazovať, nikto ma za túto aktivitu neplatí, nikomu nebudem zazlievať, keď zostane bokom a ku všetkým 170 „vyvoleným“ (pozn. red.: výsledok 1. anketovej otázky) sa snažím pristupovať „bez hnevu a zaujatosti“.

Koľko prišlo odpovedí? Naplnili sa Tvoje očakávania?

Odpovedí prišlo 60. V pomere k počtu oslovených sa to môže zdať málo. Určite by som bol radšej, keby ich bolo aspoň dvakrát toľko. Avšak vzhľadom na už spomínanú komplikovanosť otázok, na ktoré sa nedalo odpovedať spôsobom áno/nie, i vzhľadom na prevládajúcu neochotu reagovať na podobné ankety som vcelku spokojný. Alebo inak povedané, keďže po takmer 50 rokoch v ochranárstve začínam byť realista, masívnejšiu reakciu som ani neočakával. Ale aj tých 60 aktívnych respondentov predstavuje taký reprezentatívny súbor, ktorý tu minimálne za posedné desaťročie nemá obdobu. Apropo, keby som hoc aj s oveľa jednoduchšou anketou oslovil mojich poslaneckých kolegov a kolegyne v slovenskom parlamente, dopadlo by to oveľa horšie.

Kedy a ako budú zverejnené odpovede? A čo plánuješ s výsledkami robiť/podniknúť?

Vo svojej vedeckej práci dlhodobo používam metódu dotazníkov a riadených rozhovorov. A tak som sa vlastne len vrátil do čias predchádzajúcich výskumov. Formulovať otázky, ktoré považujem za dôležité i vyhodnocovať odpovede na ne ma baví. A neinak tomu bolo aj v tomto prípade. Po dohode s respondentmi plánujeme odpovede v odsúhlasenej podobe zverejniť. Apropo, množné číslo používam preto, lebo túto etapu „projektu“ realizujeme spoločne s Ľubkou Trubíniovou.

Ako také predjedlo k definitívnemu a hĺbkovému spracovaniu odpovedí – môžeš zovšeobecniť odpovede na jednotlivé otázky? Okomentovať ich z Tvojho pohľadu?

V prvej otázke si sa pýtal na konkrétne mená ľudí, pôsobiacich na Slovensku v ochranárstve, resp. v environmentálnej či zelenej politike v najširšom zmysle slova, ktoré ostatní považujú za významné. Máš to štatisticky spracované? Ktoré mená boli najfrekventovanejšie? A akú chybu v tomto výpočte mien mohol spôsobiť fakt, že odpovedalo "iba" 20 % opýtaných?

Spracovanie odpovedí na túto otázku bolo časovo najnáročnejšie. Trochu ma zaskočilo a zároveň potešilo to množstvo mien (okolo 200), ktoré sa v odpovediach vyskytli.

Už na stretnutí 6. júna na Devíne sme hovorili, že vo výbere by zrejme nemali figurovať ľudia, ktorí získali iba jeden hlas (je na to viacero dôvodov). Ale aj tých, ktorí/ktoré získali dva a viac hlasov, bolo napokon 170!

Je to na naše pomery impozantný počet, veď všetkých týchto ľudí možno bez preháňania označiť nielen za ochranárske osobnosti, ale aj za ľudí, ktorí požívajú širšiu než len lokálnu či regionálnu podporu a uznanie. Teší ma tiež to, že títo ľudia reprezentujú veľmi široké spektrum aktivít a miestom svojho pôsobenia pokrývajú celé Slovensko (výnimočne i celú Európu, ba celý svet).

21 najfrekventovanejších mien (získali 6 a viac hlasov respondentov, teda viac ako 10 %) nie je prekvapením a predpokladám, že vari každý/každá, kto sa v súčasnom slovenskom ochranárstve orientuje a nie je zaujatý, bude so mnou súhlasiť.

Výber ostatných 149 osobností je už, pochopiteľne, subjektívnejší a je ovplyvnený viacerými faktormi. Jednak spomínaným limitovaným počtom respondentov, ale napríklad aj tým, kto túto anketu organizoval. Pre mňa je podstatné to, že sme s tým najlepším úmyslom nikoho dôležitého nevynechali, oslovili každého, kto v nami široko definovanej množine ochranárov, aktivistov, environmentalistov či zelených má k tejto veci čo povedať. Že mnohí/mnohé túto možnosť nevyužili, je tak trochu vis major a otázka ich slobodného rozhodnutia, a nie naša chyba či zlý zámer.

V druhej otázke si sa pýtal, či má komunita ochranárov, aktivistov, ekológov, environmentalistov, zelených... nejakú spoločnú identitu a ak áno, aké označenie by pre ňu bolo najvýstižnejšie.

Táto otázka obsahuje dve podotázky. Dvojnásobne viac respondentov si nemyslí, že by naša komunita mala nejakého spoločného menovateľa v porovnaní s tými, ktorí si myslia, že má (niektorí pochybujú aj o tom, že nejaká ochranárska komunita na Slovensku vôbec jestvuje).

Čo sa týka preferovaného (seba)označenia, zvíťazil pojem ochranári, pred pojmom aktivisti (s rôznymi prívlastkami: ochranárski, eko, zelení, za životné prostredie, za TUR a i.).

Stále menej spolu v tejto ochranárskej komunite komunikujeme, stretávame sa, dochádza často k nedorozumeniam či dokonca žabomyším, alebo tzv. hodnotovým sporom, pochádzajúcim z mimoochranárskeho prostredia, nevieme o sebe navzájom... Logicky si sa preto pýtal, čo by mohol byť najvhodnejší informačný a komunikačný kanál. Aké boli odpovede? A bolo z odpovedí zrejmé, či je o zlepšenie našej vzájomnej komunikácie záujem?

Z odpovedí vyplynulo, že o zlepšenie komunikácie záujem jednoznačne je.

Čo sa týka komunikačných médií, najčastejšie sa spomína samostatná webstránka a stretávanie sa. Za nimi nasleduje fb skupina a oživené Ekofórum, resp. Changenet a prípadná nová stránka www.ochranari.sk.

Súvisela s tým aj ďalšia otázka na záujem stretávať sa osobne, aj pravidelne. Čo na to respondenti?

Na túto otázku boli odpovede najjednoznačnejšie: áno. Prvý pokus sa uskutočnil 6. júna a napriek tomu, že účasť nebola veľká (ale bola kvalitná), diskusia bola veľmi konštruktívna a priniesla niekoľko konkrétnych výsledkov (o. i. vyhlásenie Devínska ochranárska iniciatíva, označenie ochranári, potreba samostatného webu, akútne úlohy a prioritné témy najbližšieho stretnutia…).

Piata otázka patrila k tým esejistickým: "Na čo z minulých spoločných aktivít sa podľa Vás dá nadviazať a na čo nie? Na čo sme rezignovali logicky a zákonite, na čo neuvážene a predčasne (napr. priame akcie, spoločné tlačené/internetové médium, stretnutia Ekofóra, Grémium 3. sektora…)?" Dajú sa odpovede nejako zovšeobecniť? Štatisticky vyhodnotiť?

Odpovede na túto otázku sú naozaj veľmi rôznorodé. Značná časť respondentov uviedla, že pojmy ako Grémium 3. sektora jej nič nehovoria. Ale možno zovšeobecniť, že nadväzovať na niečo, či dokonca vracať sa k niečomu, čo malo dobový význam, ale dnes už viac-menej nie je aktuálne, asi nemá zmysel. Viacerí/é odpovedali v tom duchu, že každá doba si vytvára svoje štruktúry, podľa momentálnych okolností, potrieb, záujmov… Väčšina považuje za potrebné robiť niektoré veci spoločne, len to niečo a niektoré je ťažko definovateľné.

V ďalšej otázke si sa pýtal na najväčšie (konkrétne) ochranárske výzvy v budúcnosti, vrátane problematiky a zmysluplnej náplne slovenského predsedníctva v Rade EÚ, ktoré sa začne 1. 7. 2016. Predpokladám, že nudy hroziacej z nedostatku tém sa báť nemusíme :)

Na túto otázku sa väčšina respondentov necítila byť kompetentná odpovedať. Ale takmer nik z tých ostatných nenavrhoval túto udalosť ignorovať. Prevládol názor, že by sme sa mali sami rozhodnúť, ako túto veľkú príležitosť čo najlepšie využiť v prospech toho, na čom nám záleží.

Ďalšia otázka sa týkala najväčších predností a najväčších deficitov slovenského ochranárstva. Čím sa teda po zovšeobecnení určite veľmi rôznorodých odpovedí môžeme chváliť, čo musíme zlepšiť?

Sebachvály veľa nezaznelo. Za naše najväčšie prednosti respondenti považujú neskompromitovanosť, nepodkupnosť a dôveryhodnosť.

Za najväčší hendikep sa považuje nedostatok vzájomnej komunikácie a rozhádanosť.

Čo vieme zlepšiť hneď? A čo je "beh na dlhé trate"?

Na otázku, čo je možné zlepšiť operatívne, prišlo široké spektrum odpovedí, ktoré sa takmer nedajú zovšeobecniť: od „ospravedlniť sa za urážky a priznať si chyby“, cez „rozbehnúť projekty, kampane, návrhy legislatívnych zmien“ až po: „na fb skupine upozorňovať na dôležité materiály“. Ale príznačné je, že najčastejšia odpoveď je „???“.

Behom na dlhé trate je venovať pozornosť globálnym problémom, ale aj preorientovanie sa z globálnych tém na miestne, zmena postojov verejnosti k „našim“ problémom, ale aj pritiahnutie ďalších ľudí, vrátane lídrov.

Možno však zovšeobecniť, že väčšina sa zhodla na tom, že v konečnom dôsledku je všetko vlastne „beh na dlhé trate“, lebo aj krátkodobé či ad hoc aktivity – ak nemajú pokračovanie a nie sú zasadené v určitom kontexte – zväčša nemajú význam.

Čo sme schopní urobiť takpovediac vlastnými rukami a čo si vyžaduje aj nejakú zásadnejšiu systémovú zmenu?

Od toho, že okrem „zbierania odpadkov nedokážeme takmer nič“ až po opakovaný názor, že keby sme chceli, dokážeme „takmer všetko“. Zásadnejšiu systémovú zmenu si však vyžaduje vari všetko, inak to bude stále len „plávanie proti prúdu“.

Naša ochranárska komunita je pestrá, dokonca rozrôznená v prístupe k základným hodnotám. Preto predpokladám, že aj odpovede na konkrétne možnosti vzájomnej spolupráce so štátom a s firmami boli celkom rôzne. Vrátane otázky ústretovosti voči decíznej sfére. Bol z odpovedí badať nejaký väčšinový názor?

Odpovede týkajúce sa spolupráce s „vonkajším prostredím“ sú veľmi individuálne. Čo sa týka spolupráce s decíznou sférou najčastejšia odpoveď bola, že to závisí od konkrétnej situácie, ale v konfrontácii na tému, či máme byť kompromisnejší alebo menej kompromisní, zdrvujúco (v pomere 19 : 1) „zvíťazila“ väčšia nekompromisnosť, resp. zásadovosť nad kompromisnosťou. Pomerne veľa respondentov (10) zároveň poznamenalo, že by sme sa mali snažiť správať nekonfrontačne až konsenzuálne, čo požiadavke väčšej zásadovosti nemusí odporovať.

Kto sú potenciálni (ochotní a zároveň pre komunitu ochranárov prijateľní) sponzori?

Tu prevláda opatrnosť. Niektorí považujú za „kóšer“ len zdroje z 2-percentnej asignácie, niektorí len zdroje spravované štátom či verejnou správou, iní si vedia predstaviť aj spoľahlivé zahraničné grantové schémy typu Nórskych fondov a niektorí sú otvorení aj dôveryhodným domácim sponzorom (spomínajú sa napr. ESET, IKEA, DM, Orange…). Len celkom ojedinele sa vyskytli názory, že prijateľný je každý, kto je ochotný naše aktivity financovať. Z niektorých odpovedí zaznieva nádej, že prichádza nová generácia podnikateľov (potenciálnych sponzorov), vyznávajúcich postmateriálne hodnoty.

15. otázka bola taká snívacia: na vízie udržateľnejšieho Slovenska, Európy a sveta o 5, 10, 20, alebo hoci o 50 rokov. Bolo viac optimistov či pesimistov?

Viacerí odmietli odpovedať s poukazom na to, že sa to nedá vyjadriť niekoľkými vetami a že by si to vyžadovalo samostatnú esej a pod. Viackrát sa v odpovediach objavilo realistické: „Nech je aspoň tak, ako doteraz“. Iní používajú ako vzor pozitívne príklady (napr. škandinávske krajiny).

V poslednej otázke si sa pýtal na možnosti a priority jednotlivých respondentov zúčastňovať sa na iniciatívach pri vylepšovaní legislatívy, na iniciatívnu koncepčnú a vizionársku prácu. Sú respondenti ochotní? V akých témach či v akých prípadoch?

To je veľmi rôznorodé, ale prevláda veľká skromnosť a opatrnosť sľubovať niečo navyše.

Našťastie, ja ani veľa práce navyše neočakávam. Stačilo by tú istú robotu, ktorú robíme, robiť efektívnejšie, viac sa orientovať na stratégiu dvojitých či viacnásobných víťazstiev (win-win) a viac sa vzájomne podporovať.

A zopár otázok na záver:

Tvoj celkový dojem z odpovedí?

Všetky boli zaujímavé a viaceré boli až dojímavo múdre a krásne.

Aké by asi boli odpovede pred dvadsiatimi rokmi a aké podľa Teba budú o ďalších 10 – 20 rokov? Odkiaľ kam sa vyvíja slovenské ochranárske hnutie?

Touto otázkou sa mi asi chceš „pomstiť“ za tie moje náročné otázky. Pred dvadsiatimi rokmi vrcholilo čosi, čo by sme mohli nazvať transformačným obdobím. Dovtedy monopolné mimovládky pochádzajúce z predrevolučných čias (SZOPK a Strom života) sa rozpadali na množstvo „dcérskych spoločností“. Ďalšie tematicky, alebo regionálne či lokálne zamerané mimovládky vznikali. Pomaly, ale iste sa schyľovalo k veľkému zápasu pro-demokratických síl s mečiarizmom, v ktorom ochranárske organizácie zohrali nemalú úlohu. Následne vznikali kontúry takých zákonov, ako je zákon o EIA (1994), infozákon (prijatý v r. 2000), či zákon o neziskových organizáciách. Kulminovali veľké kampane proti dostavbe Mochoviec. Viaceré ochranárske mimovládky úzko spolupracovali s ľudskoprávnymi. Toto všetko a ktovie čo ešte všetko by bolo ovplyvnilo odpovede na podobné otázky pred 20 rokmi.

Obávam sa, že o 10 – 20 rokov podobné otázky nebudú potrebné. Nie preto, že by problémy, na ktoré sa pýtame dnes, prestali existovať, ale práve naopak, budú také vypuklé, že každému príčetnému človeku bude jasné, že je päť minút po 12. Na Slovensku budú možno milióny environmentálnych migrantov a elementárne zdroje sa stanú problémom. Kto si myslí, že straším, nech si už dnes pozrie svetové štatistiky o migrácii a jej príčinách. Ale to všetko bude len časť problému. Hlavná otázka nebude či?, ale ako?, alebo prečo sme to dopustili a či už nie je neskoro?

Ochranárstvo nebude podivínsky koníček, ale existenčná nevyhnutnosť. Tam podľa mňa smerujeme a stane sa to bez ohľadu na odpor tejto i budúcich environmentálne negramotných či antienvironmentálnych vlád.

pýtal sa Richard Medal