Ochrana Dunaja? Výročie nečinnosti...

Pri ochrane Dunaja bude zajtra neskoro.

Pred 35 rokmi vláda dostala návrh na vyhlásenie Národného parku Podunajsko...

V polovici 80-tych rokov 20. storočia sa objavuje idea Národného parku Podunajsko aj ako určitá antitéza voči jednostranne technicky poňatému projektu vodných diel na Dunaji. Prichádzajú s ňou bratislavskí dobrovoľní ochranári. Veľkou morálnou oporou im je úspešná blokáda dunajských lesov pri  Hainburgu v decembri 1984, čo následne vedie k vyhláseniu Národného parku Donau-Auen. 

Začiatkom februára 1987 doručili ochranári na Úrad vlády Návrh na vyhlásenie Národného parku Podunajsko, vypracovaný podľa vtedy platnej metodiky. O rok neskôr spolu s priateľmi v  Česku, Rakúsku a Maďarsku tento návrh rozšírili na Trilaterálny národný park medzi Viedňou a Budapešťou. Petíciu za jeho vyhlásenie podpísalo do Novembra 1989 okolo 10 000 občanov. Na živej reťazi na podporu tohto návrhu sa vo februári 1990 stretlo okolo 60 000 ľudí, aby vytvorili živú reťaz medzi Hainburgom a Gabčíkovom.

Aká je situácia dnes, teda o 35 rokov neskôr? Slovensko je jediný štát v regióne, ktorý dosiaľ na Dunaji a jeho prítokoch nevyhlásil národný park, hoci myšlienka veľkoplošne chrániť tunajšiu prírodu a krajinu pochádza práve od nás. Dodnes nemáme ani jediný nížinný národný park, hoci nemenej hornaté Rakúsku ich má hneď tri. Odpovede na otázku, prečo je to tak, sú možné iba dve. Tou prvou, absurdnou, je tvrdenie, že naše Podunajsko s unikátnou vnútrozemskou deltou, čiastočne zachovanou ramennou sústavou, obrovskou rôznorodosťou druhov i ekosystémov, bezprecedentnou produktivitou, fenoménom veľtoku, biokoridorom medzinárodného významu (ktorý sme povinní chrániť), ale i pamiatkami svetového vźnamu na jeho brehoch, je po ochranárskej stránke bezcenné. Tou druhou, oveľa reálnejšou odpoveďou je, že viacerí kompetentní  hodnoty Podunajska dlhodobo ignorujú, prípadne svojou pasivitou či dokonca cynickou aktivitou devastujú. Už samotný fakt, že na ochranársky návrh z roku 1987 dodnes nereagovali, je hodný zápisu do Guinnessovej knihy rekordov.

Nemožno povedať, že by sa odvtedy na tomto území zastavil čas: vybudovalo sa tu Vodné dielo Gabčíkovo i areál vodných športov  v Čunove, rozrástla sa Bratislava i ďalšie sídla, ležiace pri Dunaji, na dunajských ramenách pod Bratislavou vyrástli stovky nikým nepovolených (ale ani nikým nezakázaných) hausbotov, namiesto časti pôvodných lesov sa vysadili hektáre "lesných plantáží", tvorených najmä nepôvodným kanadským topoľom.  Ale nestagnovala ani štátna a dobrovoľná ochrana prírody. V roku 1998 v časti Podunajska vyhlásili Chránenú krajinnú oblasť Dunajské luhy. Pribudli viaceré prírodné rezervácie i územia európskeho významu. Aktualizovali sa informácie o prírodných hodnotách i predstavy o výmere národného parku, ktorá by predstavovala len nepatrnú  časť územia štátu. Uskutočnili sa niektoré revitalizačné technické opatrenia, hlavne so zámerom vrátiť vodu tam, odkiaľ bola nevhodne odvedená. Vznikla iniciatíva s názvom Bratislavský dunajský park. Súčasné vedenie rezortu životného prostredia venuje ochrane prírody značnú pozornosť a financovanie ochrany biodiverzity je zahrnuté aj v Pláne obnovy. 

Myšlienka vyhlásiť Národný park Podunajsko zažíva renesanciu najmä v posledných rokoch. Za spúšťací mechanizmus možno označiť pobúrenie ľudí zo spôsobu, akým sa hospodárilo (rozumej rúbalo) a najmä plánovalo hospodáriť (rozumej rúbať) v území európskeho významu Ostrov Sihoť nad bratislavskou Karlovou Vsou, ktoré je zároveň  vodným zdrojom, zásobujúcim vodou nemalú časť obyvateľov Bratislavy. Ochranári tu na Deň Zeme 2016 zorganizovali živú reťaz. Zároveň vyhlásili Ostrov Sihoť za územie chránené občanmi a prijali výzvu, adresovanú kompetentným, aby zmenili prístup k ochrane podunajskej prírody. Taktiež navrhli, aby sa hodnotné časti podunajskej prírody stali národným parkom po vzore susedného Národného parku Donau-Auen na rakúskej strane Dunaja. Najpozitívnejšie na túto výzvu zareagoval Bratislavský samosprávny kraj. Ale postupne si túto myšlienku osvojili aj ďalší a spontánne sa k nej prihlásilo  Mesto Bratislava, ako aj vtedajšie zastupiteľstvá ostatných dotknutých mestských častí. A nielen to. Myšlienku jednoznačne podporili aj také ustanovizne a osobnosti, ako je Predsedníctvo Slovenskej akadémie vied, dekan Prírodovedeckej fakulty UK, vedenie Únie miest Slovenska i Slovenský ochranársky snem a fandia jej aj predstavitelia národných parkov v okolitých krajinách. Teraz je na rade ministerstvo životného prostredia a vláda. Lebo bez nich sa žiadny národný park nedá vyhlásiť, ani keby jeho vznik podporovalo 99 % obyvateľov. Uvedomujeme si,  že štátna ochrana prírody má teraz veľa práce, ale ak na komplexnej ochrane Podunajska nezačneme pracovať už dnes, zajtra bude neskoro. Odborná i dobrovoľnícka komunita je ochotná pomôcť. Avšak len v prípade, ak o to štát prejaví seriózny záujem.

Národný park by bol prínosom nielen pre samotnú ochranu prírody, ktorú by sme podľa zákona mali chrániť tak či tak, keďže väčšina hodnotných území v Podunajsku už dnes požíva nejaký stupeň ochrany. Prínosom národných parkov všade vo svete je to, že integrujú roztrúsené chránené areály do jedného celku a vytvoria nad celým územím jednotnú organizačnú strechu s patričnou autoritou. Správa národného parku predstavuje potenciál odborných pracovníkov, strážcov a sprievodcov, ktorým nikdy žiadne maloplošné chránené územie disponovať nebude. A najmä, národný park v blízkosti ba i na samotnom území veľkomesta je ideálnou príležitosťou, ako naučiť deti i dospelých objavovať, poznávať, obdivovať a milovať prírodu.

Mikuláš Huba (člen Slovenského ochranárskeho snemu, pracuje v ÚM STU a SAV)

Článok vyšiel v upravenej podobe v denníku SME.