Ochrana biodiverzity a charakteristickej tváre krajiny, ako aj právo na pravdivé informácie o životnom prostredí v našej ústave chýbajú

Ak už máme opäť otvárať ústavu, je podľa mňa žiaduce, aby sme sa pozreli okrem článku 4 aj na ďalšie články, ktoré sa explicitne týkajú životného prostredia, prírodných zdrojov a kultúrneho dedičstva, teda najmä na články 44 a 45.

Keď sa pred takmer štvrťstoročím začala rodiť nová slovenská ústava, bolo to v čase, keď stav životného prostredia v bývalom Československu bol podľa takmer všetkých ukazovateľov zlý a potreba jeho nápravy sa vnímala ako jedna z priorít. Vo verejnom povedomí silne rezonoval fenomén ochranárstva a v slovenskom parlamente fungoval poslanecký klub Zelených. Navyše, vrcholilo niečo, čo by sa dalo nazvať globálnou environmentálnou revolúciou a čo kulminovalo Summitom Zeme v Rio de Janeiro v júni r. 1992, teda práve v čase finalizácie znenia návrhu novej slovenskej ústavy.

Toto všetko plus niektoré ďalšie skutočnosti sa podpísali pod to, že záležitosti prírodných zdrojov, práva a povinností voči životnému prostrediu a prístupu k informáciám o životnom prostredí sa do znenia slovenskej ústavy z r. 1992 premietli vo vcelku uspokojivej podobe, dokonca progresívnejšej, ako to bolo v tom čase vo väčšine ústav „starých demokracií“ na západ od nás.

Ale odvtedy ubehlo bezmála štvrťstoročie a v nazeraní na životné prostredie sa všeličo zmenilo. V súvislosti s príslušnými ustanoveniami našej ústavy sa dá konštatovať, že to, čo platilo v roku 1992, platí aj dnes, ale k tomu je žiaduce pridať aj niektoré nové skutočnosti

Aspoň časť týchto skutočností, týkajúcich sa ústavného zakotvenia ochrany tradičného charakteru krajiny, sa snažíme reflektovať naším pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom, ktorý vám chcem predstaviť. Podotýkam, že zachovanie biodiverzity i hodnôt krajiny má vo svojich ústavách zakotvené viacero členských štátov EÚ, ako to napokon vyplýva aj z komparatívnej analýzy, ktorú na podnet pána poslanca Jurzycu vypracoval náš Parlamentný inštitút.