O toku času, kultúre, prírode v nás a úcte k životu

Rozhovor so spisovateľom Ivanom Kadlečíkom 

Žije v malom  mestečku Pukanec, ale spôsob jeho uvažovania presahuje nielen hranice chotára, v ktorom sa odohráva jeho život, ale aj horizont Slovenska. Jeho úvahy na tému literatúry, hudby, histórie,  prírody, civilizácie a zmyslu života majú globálny charakter. Jeho  kritickosť a sloboda vyjadrovania sa rýchlo dostali do konfliktu s minulým režimom. A keďže odmietol robiť kompromisy s mocou, stal sa jedným z nemnohých slovenských disidentov bez šance publikovať, ale aj robiť čokoľvek iné, zodpovedajúce jeho vzdelaniu a záujmom. Ale ani s odstupom rokov toto svoje rozhodnutie neoľutoval. Publikovať  v zahraničí mu umožnili priatelia z radov neoficiálnej kultúry. Zostalo mu privilégium čistého svedomia i vnútornej slobody a postupne sa dožil aj uznania, po Novembri 89 i oficiálneho. Ale naďalej zostal sám sebou a k neduhom súčasnosti je nemenej kritický, ako k tým minulým. Život v mestečku pod výbežkami Štiavnických vrchov obklopenom vinicami a preslávenom keramikou nevymenil za zvody veľkomesta. Odtiaľ nás oslovuje svojimi múdro skeptickými názormi. Spisovateľ Ivan Kadlečík.

Majstre, najskôr dovoľte jedno vyznanie: so všetkými mojimi doterajšími spolubesedníkmi v Krásach Slovenska ma viaže dlhodobé priateľstvo alebo aspoň známosť.  Ešte nikdy som sa tu nerozprával s niekým, s kým som sa osobne stretol len na hodinku, ako s Vami, konkrétne u Vás v Pukanci, keď sme Vás bez ohlásenia po túre „prepadli“ v jedno  májové popoludnie.  Ak som sa napriek absencii spoločných zážitkov či generačnej príbuznosti  odhodlal požiadať Vás o rozhovor, je to najmä preto, lebo čítajúc Vaše texty a poznávajúc Vaše dávne i súčasné životné postoje mám pocit, že na spoločnej frekvencii komunikujeme už dávno.

Vo Vašich spomienkach na detstvo sa spomínajú najmä Modra, Rača, Pusté Úľany a Pukanec. Ktorý z týchto kútov Slovenska Vás najviac ovplyvnil?

V rodnom meste Modra som bol najmenej, ak to vyjadríme matematicky. Už takmer polovicu života žijem v Pukanci, čiže toto mestečko by logicky malo byť určujúce. Ale život je zložitejší ako logika a priestor a čas pobytu.  Som tak trochu bezdomovec, čo je nevýhoda, ale pravdepodobne aj prednosť, ak by som to inak sformuloval. Najviac ma ovplyvnila kultúra, teda večnosť. Dá sa použiť aj slovo Hospodin.

            Kedy ste si uvedomili, či precítili krásu okolitej prírody a krajiny? Čo z týchto prvým vnemov vo Vás zostalo dodnes?

Môj prvý kontakt s prírodou bol v matkinom tele. Príroda je všade, nedá sa z nej vyskočiť a nie je normálne zahnať ju kdesi do lesa a za plot v tom zmysle, že niečo nie je príroda a hentam za potokom sa ona začína. Potom človek chodí do prírody ako turista na relax alebo ako do kostola na hodinu a dosť. Striktne vzaté, príroda je aj v mojej zafajčenej pracovni, dokonca ja sám som príroda. Platí tu ono staroindické: Ja som ty - ty si ja. Všetko je kozmická jednota. Ale človek je aj bytosť s rozmerom duchovným, to znamená, že etická a kultúrna. Taká bytosť môže krásy prírody básnicky ospevovať, no v nijakom prípade jej nesmie ubližovať. Neriadim sa slovami ako ekológia či environmentálne, keď mi postačí na duchovnom a mravnom základe postavená etika úcty k životu Alberta Schweitzera.

            Svoje detstvo a mladosť ste strávili obklopený vinicami a keramikou. Nakoľko to predurčilo Vaše umelecké vnímanie sveta?

Nielen v hlbokej minulosti, ale dodnes žijem obklopený vinicami a keramikou. Len málokomu je dané vziať do dlaní tú odporne slizkú hlinu a urobiť z nej krčah, vázu, sochu… Jeho bytie je preto statočné a autentické s dôrazom na akosť a vnútornú intenzitu. Túžba je vzdor. Dáva zmysel tomu, čo je a z neho aj čerpá hodnotu. Z hliny, dobre vyhnitej, teda dažďom zbavenej drobných častíc vápenca vo Frankovej či Majláthovej hrnčiarskej dielni v Pukanci už stáročia tvarujú krčahy, mliečniky, pekáče, protvany, hrnce, sikáče, vajlingy, misky, taniere. Veď recept na výrobu keramiky je veľmi prostý: základné prvky vesmíru zem, voda a oheň sa alchymicky tajomne zlúčia. Vo svojich knihách som o tom veľa popísal. Aj vína som si v živote neraz popíjal aj z keramických krčahov a hrnčekov. To na človeka dosť pôsobí. Pri pohári vína sa dá niekedy dosť dobre písať alebo zhovárať sa s dobrými ľuďmi. Vyskúšal som si na vlastnej koži aj rýľ vo vinohrade a užil som si dosť úmornej práce v pivnici pri sudoch.

            Časť života ste strávili v Martine. Našli ste si čas aj na potulky turčianskou prírodou, či Turčianskou záhradkou, ako kotlinke medzi Malou a Veľkou Fatrou miestni radi hovoria?

Prevažnú časť pobytu v Martine som strávil v redakcii Matičného čítania, potom pri písacom stole a v kaviarňach. Ale ako som už povedal, príroda je všade, nedá sa z nej vystúpiť ako z autobusu. Občas sme išli so ženou a s deťmi na huby do malého sympatického lesíka, do ktorého v spomienkach chodím dodnes, aj keď lesík v súčasnosti záhadne mizne, každú chvíľu tam ktosi odpíli zopár stromov. Vyzerá to, ako keď človeku začnú vypadávať vlasy a oplešivie. Ostane len pamäť, prípadne písmo. No aj to je výtvor a vlastnosť prírody a kozmu. Keď som ostal nezamestnaný, kúpili sme pri Kolpašskom jazere malú drevenú chatku, na ktorej sme strávili s deťmi všetky voľné chvíle a dodnes tam celá blízka aj vzdialená rodina najradšej chodieva. Tajchy v okolí Banskej Štiavnice sú geniálnym výtvorom prírody a techniky. Sitno mi osvetľuje ducha. Ako Andrejovi Sládkovičovi.

Kedy do Vášho života vstúpila hudba, ako sa vzťah hudba a Vy vyvíjal a kde sa nachádza dnes?

Už ako chlapca ma náhodnou zhodou okolností priviedol k hudbe dobrý Albert Schweitzer a zlí komunisti. Čítal som Schweitzerove zápisky z africkej džungle, kde každý deň po práci hrával na organe, študoval Bacha a chodil do Európy koncertovať,  aby získal peniaze na udržanie nemocnice. V päťdesiatych rokoch minutého storočia boli v kostoloch väčšinou organistami učitelia a ja som ťahal mechy. Učiteľom to zakázali a organ zmĺkol. Začal som to na ňom skúšať ako samouk, neskôr som už otcovi farárovi hrával pri službách Božích.  Organové píšťaly som cítil ako stromy v lese a tóny mi pomáhali formovať si dušu. Hudba je vlastne pohyb a pohyb je život. Nie je to len harmónia, ale aj všetky zvuky. Hrá celá príroda, ja sa už len ako tak pohybujem, občas škrípem perom. Aj to je istý spôsob hudby a života.

            V eseji Na poli rastú metafory sa vyznávate zo svojho potešenia nakladať si na zimu vlastnú kapustu a zaťažiť ju kameňom, ktorý ste našli pri spoločných potulkách so ženou kdesi v Turci. V dnešnej dobe, keď je, ako sám píšete, všetko možné kúpiť v supermarkete, staviate toto svoje napohľad starosvetské ľpenie na veciach, ku ktorým máte osobný vzťah, do protikladu k lacnému konzumu anonymných výrobkov. Dá sa tento Váš životný postoj zovšeobecniť i na celkový vzťah súčasného človeka k svetu, prírode, kultúre, prostrediu...?

Všetko, čo píšem, usilujem sa zapojiť do všeobecna, lebo taká je skutočnosť. Konkrétno samo osebe nejestvuje a všeobecno samo osebe je nepravdivé. Čo ma zaujíma, je pravda ako pokus o približovanie sa k nej.

            Inde vzdávate hold hodinám na pukanskej kostolnej veži. Sú pre Vás symbolom kontinuity vývoja a protikladom k efemérnosti našej virtuálnej doby.  Teší Vás aj to, že na tie isté hodiny sa pozerali aj Vaši prastarí rodičia, s ktorými takto udržiavate kontakt a vediete pomyselný dialóg ponad priepasť času. Nechýba v našich školských osnovách predmet, ktorý by v deťoch pestoval pozitívny vzťah ku kontinuite našich snažení, viedol ich  k úcte k nadčasovým hodnotám a k hľadaniu zmyslu vecí, prírody, kultúry a života?

Otázkou ste už vlastne aj odpovedali. A čo sa týka školstva, o tom viem veľmi málo, len sa mi vidí, že celý systém vzdelávania nestojí za nič. Etiku úcty k životu nemožno vyriešiť učebnými osnovami. Skôr by malo ísť od útleho detstva k prirodzenému vedeniu k  zodpovednosti a disciplíne. Život je vážna vec a zázrak, nie žart a kultúra je vlastne námaha, úsilie a práca.

            Aj keď častejšie hovoríte o kultúre ako o prírode, ani tej sa nevyhýbate. Niekedy sa do jednej úvahy zmestia oba tieto určujúce fenomény, napríklad vtedy, keď píšete o včelách. Včelstvo je pre Vás organizovaný a riadený systém, ktorého funkciou je život. A pokračujete: „V ekologickom reťazci a jednote živej reality je funkcia včelstva podobná umeniu, tvorbe a kultúre v ľudskom spoločenstve...“ Ako je to vlastne so vzťahom kultúry a prírody?

Ako vidno z mojich predchádzajúcich riadkov, nerobím medzi kultúrou a prírodou takmer nijakú deliacu čiaru. Umenie kultivuje človeka a ten potom prírodu neničí a nelikviduje, ale kultivuje. Prírodu likvidujú barbari, hlupáci, nevychovanci a bezbožníci, vlastne egocentrici. Kapitalistické náboženstvo a jeho veriaci nerešpektujú nič, iba zisk.

            Minulý režim a vlastná zásadovosť z Vás urobili disidenta. Ale nemenej kriticky a odmietavo ako k nedávnej minulosti sa staviate aj k omylom a deformáciám súčasnosti. Dá sa pár vetami charakterizovať, v čom sa prednovembrové časy od dneška líšili a čo s ním majú spoločné?

Nebudem porovnávať jednu časovú rovinu a súradnice s inou. Žijeme všetky v prítomnosti. Čo koná táto prítomnosť, nie je omyl a deformácia či neskúsenosť „mladej“ demokracie a šok zo slobody. Je to celý vedomý a rafinovane organizovaný systém koristníctva a rozkrádania. Systém je postavený na zlých základoch a vošiel do slepej uličky, požiera nielen prírodu, sám seba, chudobných, chorých a starých, kultúru, vzdelanie a dušu človeka.

            V niektorých svojich textoch spomínate aj konkrétne kauzy, ako je likvidácia Parku kultúry a oddychu, rúbanie  parkov, ale aj rúcanie sôch Jozefa Jankoviča  a ďalšie ako dôkazy, že táto doba nadčasové hodnoty nielen ignoruje, ale aj aktívne likviduje. Čím to podľa Vás je? Veď na druhej strane sú to práve tieto hodnoty, na ktoré sa tak radi odvolávame, keď sa bijeme do pŕs sťaby zapálení vlastenci?

Moc a zisk nielenže nepotrebujú a ignorujú kultúru, ale ju nenávidia, musia ju zničiť, lebo ona, kultúra v najširšom slova zmysle je vždy na strane človeka ako duchovnej bytosti.

            Dá sa s tým niečo robiť? Ako ochranári sa o to celý život snažíme, ale je nám jasné, že plávame proti prúdu a výsledky nie sú vôbec adekvátne úsiliu. V najnovšej knižke  Iskra v studenej pahrebe máte aj vetičku: „... aby sme uspokojili ochranárov všeličoho aj ničoho.“ Pochopil som ju vo viacerých rovinách. Ako narážku na to, že aj z ochranárstva sa stalo čosi ako módny jav, imidžová, a teda povrchná záležitosť, ale zároveň aj poukázanie na to, že zvyšok spoločnosti si ochranárske požiadavky nedovolí celkom ignorovať, lebo podvedome tuší, že ide o život. Pochopil som to správne?

Áno, máte pravdu. Ale citovaná veta nie je celkom jasná. Preto ju uvediem v širšom kontexte: „Poriadok má poslanie zároveň aj psychologické, terapeutické. Nie je to len prázdna tradícia, povera a folklór minulosti, ale zmysluplný rituál a úcta. Je to aj poriadok, sebadisciplína a systém, ktorý chaoticky bežiacemu a banálnemu času dáva smer v podobe cesty, ktorá vedie od včerajška k zajtrajšku. Konzumné tvory, ktoré toto ignorujú a Vianoce si robia už od októbra, sú ľudia bez minulosti a budúcnosti, akoby bez vlastného podstatného mena a priezviska. Veď aj údenáč vie, že za slobodna sa volal makrela, čo platí aj o údenáčke podľa rodovej rovnosti zvieratiek: aby sme uspokojili ochranárov všeličoho aj ničoho.“

            Vo viacerých svojich úvahách naznačujete, že by sme mali viac čítať, počúvať hudbu, vyhľadávať umenie a menej sa nechať ohlupovať gýčom a bulvárom. Nebolo by, napríklad, žiaduce inšpirovať ľudí, a najmä deti, k bezprostrednému kontaktu so svetom prostredníctvom turistiky, táborenia v prírode, brigád na obnovu pamiatok, folklóru či ľudových remesiel na spôsob Školy hrou J. A. Komenského?

Nepomôže nám nič a nikto. No čítať Komenského ako spisovateľa, filozofa, teológa a vzdelanca by nám neuškodilo. Odporúčam ako povinnú literatúru jeho Labyrint sveta a raj srdca. Školstvo nechajme na vzdelaných vedcov 21. storočia a múdrych a charakterných učiteľov, ak takí u nás vôbec   ešte sú.

            Predpokladám, že náš 92-ročný  časopis Krásy Slovenska sa Vám dostane občas do rúk. Ak je to tak, určite by ste vedeli poradiť, v čom by mohol ešte viac ako doteraz pomôcť poznávať a milovať to, čo si na Slovensku poznanie a lásku zaslúži...

Vydržať!

Ďakujem za rozhovor