O reálnej či fiktívnej bezmocnosti mocných

V predchádzajúcom období som členom vlády adresoval sedem interpelácií. Dovoľte mi teraz zareagovať na niektoré z ich odpovedí.

Pána predsedu vlády a pána ministra kultúry som sa listom z 29. apríla t. r. pýtal, ako je možné, že významná Národná kultúrna pamiatka (NKP) Kaštieľ v Moravanoch sa dostala do súčasného katastrofálneho stavu, kto je za túto situáciu menovite zodpovedný, aká politická a trestnoprávna zodpovednosť bude voči tejto osobe, resp. týmto osobám vyvodená a ako plánujú ministerstvo a vláda túto situáciu riešiť v záujme záchrany spomínanej mimoriadne dôležitej pamiatky.

Odpovede predsedu vlády i ministra kultúry boli takmer zhodné. Obaja ma informovali o tom, že majiteľom objektu sú slovinskí štátni občania, ktorým boli uložené pokuty vo výške 3 300 a 100 000 eur. Tieto pokuty však vlastníci neuhradili a konaniam v tejto veci sa vyhýbajú. Snahy o vyvlastnenie pamiatky boli neúspešné, pretože sa údajne nepodarilo nájsť seriózneho záujemcu, v prospech ktorého by bola NKP vyvlastnená. Trestné konanie vo veci podozrenia zo spáchania zločinu zneužívania vlastníctva v zmysle Trestného zákona bolo prevzaté Slovinskou republikou, a preto Slovenská republika nemôže v predmetnej veci konať. Konečné rozhodnutie nebolo Slovenskej republike dosiaľ doručené. Navyše, aby toho nebolo málo, celé Kocúrkovo je o to väčšie, že, ako som sa dozvedel z odpovede pána ministra Maďariča, konanie pred Krajským pamiatkovým úradom Trnava bolo sťažené aj vydaným uznesením Okresného súdu v Piešťanoch o predbežnom opatrení, ktoré zakázalo nakladať s NKP. V danej veci konala – opäť však bezvýsledne – aj Pamiatková inšpekcia ministerstva kultúry.

Už začínam mať podozrenie, že odpovede na moje interpelácie sa píšu cez kopírovací papier tak, že sa len vymenia osoby a obsadenie, ale inak je obsah stále rovnaký: každý kompetentný urobil všetko, čo mal a čo bolo v jeho silách, nikto nie je za nič zodpovedný a ak aj zodpovedný je a dokonca mu je udelená pokuta alebo iná sankcia, jednoducho ju ignoruje, pojednávaniam sa vyhýba a národné kultúrne pamiatky, vzácna príroda, krajina, verejné priestory i verejné financie odchádzajú do nenávratna. A príslušné orgány Slovenskej republiky sa tvária, že sú voči tomu úplne bezmocné. Otázka znie: načo ich potom máme?

A ešte poznámka ku kauze Moravany: koľkokrát bola poslaná protestná nóta Slovinskej republike a koľkokrát bol v tejto veci predvolaný slovinský veľvyslanec, keď konanie v tejto veci prevzala na seba Slovinská republika a čas pracuje proti nám? Mňa totiž odpovede typu: Áno, prichádzame o obrovské hodnoty, ale nemôžeme nič proti tomu robiť, lebo mimozemšťania... jednoducho neuspokojujú. Je to moja chyba?

Začiatkom mája som sa obrátil na ministra školstva, vedy, výskumu a športu SR pána Juraja Draxlera s niekoľkými otázkami, týkajúcimi sa IUVENTY – Slovenského inštitútu mládeže. Dozvedel som sa, že pozemky a objekty v správe IUVENTY na Búdkovej ceste 2 boli vyhlásené za prebytočné a v súčasnosti sa pripravuje ich prevod do správy ministerstva. Následne ministerstvo zváži ich ďalšie využitie. V predbežných diskusiách, ktoré prebehli so zástupcami mestskej časti a občianskymi združeniami, sa rokovalo aj o návrhoch, aby v areáli na Búdkovej boli výstavy, prípadne, aby sa tu obnovila krúžková činnosť. Druhá časť odpovede znie nádejne, ale čo sa týka prevodu majetkov na iné osoby, som sa nepýtal dosť konkrétne, takže by som to rád napravil novou interpeláciou v najbližšom čase.

Dňa 14. apríla t. r. som interpeloval ministra životného prostredia pána Žigu vo veci tzv. hausbótov na dunajských ramenách pod Bratislavou. Odpoveď mi prišla 22. mája, teda 8 dní po zákonom stanovenej lehote. Nestalo sa tak prvý ani druhý raz, a preto podľa známeho trikrát a dosť budem v tejto veci aj postupovať.

Z odpovede pána ministra som sa dozvedel, že predmetné zariadenia sa nachádzajú na území, ktoré je súčasťou Chráneného vtáčieho územia Dunajské luhy a čiastočne aj Chránenej krajinnej oblasti Dunajské luhy. Podľa zákona o ochrane prírody a krajiny je v tomto prípade na státie plávajúceho zariadenia na vodnom toku alebo inej vodnej ploche potrebný súhlas okresného úradu, odboru starostlivosti o životné prostredie s účinnosťou od 1. apríla 2014. Väčšina plávajúcich zariadení bola v danom území umiestnená vraj pred uvedeným termínom, teda v čase, keď uvedený súhlas nebol potrebný.

K tomu mám tri doplňujúce otázky, či komentáre:

1. V príslušnom zákone sa hovorí o státí, a nie o výstavbe, umiestnení či inštalácii, takže po 1. apríli 2014 nastali dve možnosti: buď sa tieto objekty dodatočne legalizovali, alebo na dunajských ramenách stoja bez povolenia, teda nelegálne. Nemusím snáď zdôrazňovať, že jedna z týchto možností je horšia ako druhá.
2. Keď by sme aj uznali, že väčšina týchto objektov tu bola umiestnená pred uvedeným termínom 1. 4. 2014, ako sa nakladá s tými ostatnými?
3. Prečo bola novela príslušného zákona prijatá, resp. nadobudla účinnosť až od 1. 4. 2014, keď vláda bola vymenovaná dva roky predtým a nič jej nebránilo zákon novelizovať podstatne skôr? Argument, že tento problém nebol známy skôr, neobstojí, lebo nielen médiá a občianski aktivisti, ale aj ja a kolega Hlina sme z tohto miesta viackrát upozorňovali na to, že ide o závažný problém a apelovali sme na vládu a na relevantné ministerstvá, aby sa ním zaoberali. Pokiaľ si dobre pamätám, kolega Hlina dokonca iniciatívne predložil návrh novely príslušného zákona, ktorý však nezískal podporu väčšiny – prečo asi?

Na otázku, kto povoľuje vjazdy motorových vozidiel k týmto objektom, som sa dozvedel, že takéto súhlasy sú vydávané pre občianske združenia, najmä ochranárske, ale aj pre súkromných majiteľov pozemkov a nehnuteľností, ak nemajú možnosť iného prístupu. Tak toto je už naozaj vrchol, vážení! Najskôr niekomu dovolíme umiestniť v chránenom území niečo, čo tam nemá čo hľadať a potom mu k tomu ešte povolíme prístup motorovým vozidlom, lebo veď ako by sa tam inak, chudáčik, dostal?

To, že som žiadal doložiť stanoviská príslušných orgánov, ktoré som nedostal, a to, že som sa pýtal aj na to, či náhodou existencia a prevádzka hausbótov plus prístup motorovými vozidlami k nim neohrozujú vodné zdroje, na čo som odpoveď taktiež nedostal, je už len čerešničkou na torte, lebo však čo tam po nejakej vode, všakáno! Hlavné, že jej ochranu sme slávnostne dostali aj do ústavy!

Odpoveď pána ministra na moju interpeláciu považujem nielen za neuspokojivú, ale za priam alarmujúcu.

Dňa 4. 5. 2015 som sa na toho istého pána ministra Žigu obrátil s dvoma ďalšími interpeláciami, týkajúcimi sa skládok odpadov.

Prvá z týchto interpelácií sa týkala skládky odpadu bývalých CHZJD v MČ Bratislava – Vrakuňa.

Z odpovede som sa dozvedel, že táto skládka odpadu je údajne pre ministerstvo prioritou a v súčasnosti sa na základe ukončených prác v teréne pripravuje analýza rizika znečisteného územia. (Tomuto slovnému spojeniu síce celkom nerozumiem, ale tuším, čo tým chcel autor povedať.) Na základe toho, ako aj na základe štúdie uskutočniteľnosti sanácie sa aktualizuje klasifikácia environmentálnej záťaže v Informačnom systéme environmentálnych záťaží a následne prebehne konanie o určení povinnej osoby, ktorá bude za odstránenie zodpovedná.

Ďalej ma pán minister informuje o tom, že jeho ministerstvo začalo konať oveľa skôr, ako sa začala cit.: „v tomto prípade veľmi zvláštna mediálna kampaň niektorých komunálnych politikov, ktorí pre riešenie problému nerobili dosiaľ nič podstatné. Na rozdiel od predchádzajúcich vedení totiž v tomto volebnom období rezort životného prostredia o probléme nielen hovorí, ale aj reálne koná. Považujem preto za veľmi pokrytecké a falošné, pokiaľ sa ministerstvo dnes niekto pokúša obviniť z nečinnosti“.

Na záver ma pán minister upozorňuje na to, že environmentálnych záťaží je u nás veľa a nie je v silách štátu zlikvidovať stovky týchto záťaží na celom Slovensku súčasne, keďže doteraz sa tomuto dedičstvu venovala minimálna pozornosť.

K tomu len tri kontrolné otázky:

1. Ako je možné, že sa tomuto dedičstvu v minulosti venovala len minimálna pozornosť?
2. Čo po viac ako troch rokoch pána ministra vo funkcii nasvedčuje tomu, že skládka vo Vrakuni je prioritou ministerstva?
3. Je pán minister presvedčený, že nebezpečnú skládku odpadu v kontakte s najvýznamnejším zdrojom podzemných vôd v strednej Európe je možné považovať len za jednu zo stoviek envirozáťaží, nachádzajúcich sa na našom území, a nie za urgentnú záležitosť, porovnateľnú minimálne s povodňou, či požiarom veľkých rozmerov, alebo inou masívnou živelnou pohromou, ktorá si vyžaduje okamžitý zásah?

Posledná moja interpelácia z uplynulého obdobia sa týkala skládky odpadov v Považskom Chlmci, ktorá mala byť už dávnejšie definitívne uzavretá, o čom hovorí aj viac ako dva roky starý verdikt Európskeho súdneho dvora, pričom Ministerstvo životného prostredia SR je orgánom, ktorý zastupuje SR v tomto spore.

Z odpovede pána ministra Žigu som sa dozvedel, že primárnym záujmom jeho ministerstva, ako aj Slovenskej inšpekcie životného prostredia je uzavretie skládky v súlade z rozsudkom ESD.

Faktom je, že SIŽP vydala 10. apríla 2014 predbežné opatrenie a nariadila prevádzkovateľovi skládky, aby sa zdržal akýchkoľvek činností súvisiacich s ukladaním odpadu v prevádzke, pričom ministerstvo zamietlo následný opravný prostriedok prevádzkovateľa.

Stále však zostáva otvorenou otázkou, prečo inšpekcia konala až rok po verdikte Európskeho súdneho dvora v tejto veci a prečo to, čo minister životného prostredia označuje za primárny záujem, už trvá niekoľko rokov a stále nie je uspokojivo vyriešené?

Z vyššie uvedených dôvodov žiadam hlasovať o mojej nespokojnosti s odpoveďami na moje interpelácie, uvedenými pod bodmi 2, 13, 14, 15 a 16 v tlači č. 1542.