O príčinách environmentálnej kriminality

Dámy a páni,

k úvahám na túto tému ma inšpiroval Václav Havel. Najskôr svojimi pozoruhodnými textami na tému, prečo práve súčasné generácie devastujú prírodu a svoje okolie bezohľadnejšie a ľahkomyseľnejšie, než ako tomu bolo v minulosti. Neskôr tým, že ma pozval hovoriť na túto tému na „svoju“ globálnu konferenciu FORUM 2000, čo bola pre mňa veľká pocta a výzva hneď z viacerých dôvodov. V prvom rade pre etické, filozofické a vizionárske zameranie Václava Havla a jeho úsilie ísť za hranice štandardného, bežného, každodenného. V takomto havlovskom zmysle je právo nielen právo, životné prostredie je viac ako len životné prostredie v bežnom zmysle slova a vzťah medzi právom a životným prostredím je oveľa viac, než ako by sa nám mohlo zdať na prvý pohľad.

Vychádzajúc z vlastnej skúsenosti, dovoľte mi začať svoju krátku prezentáciu pokusom zmapovať deficity v environmentálnom práve a jeho chápaní i uplatňovaní nielen na Slovensku, ale minimálne v celom regióne strednej a východnej Európy.

V čom je problém?

Ak akceptujeme fakt, že uplatňovanie práva v bývalých komunistických krajinách je komplikovanejšie než v tradičných demokraciách, tak to platí ešte viac vo sfére životného prostredia, pretože je to jedna z najmladších právne relevantných oblastí nášho života  a tiež preto, lebo otázky životného prostredia sa zväčša nepovažujú za také dôležité, ako napr. hospodárska kriminalita či trestná činnosť spojená s bezprostredným fyzickým násilím. Nedostatočná rozvinutosť a autorita občianskej spoločnosti v post-komunistických krajinách je ďalšou príčinou deficitov v tejto oblasti.

Od vstupu do Európskej únie je náš právny systém viac-menej kompatibilný s právnym systémom EÚ, a to vo všetkých sférach, vrátane environmentálnej. To znamená, že v tomto hlavný problém zrejme nie je. Naše environmentálne zákony a iné právne normy nie sú ani príliš stručné či málopočetné.  Skôr naopak,  veď napríklad počet a rozsah analogických právnych predpisov v takom Švajčiarsku je podstatne nižší, ale prax ochrany životného prostredia a prírody sú  napriek tomu oveľa lepšie, ako naša.

Tak v čom je problém? Túto otázku by bolo možno lepšie položiť psychológom či sociológom, než právnikom, legislatívcom a environmentalistom. Podľa môjho názoru ide o kombináciu, či dokonca synergiou viacerých príčin, okrem iného:

• vplyv korupcie a klientelizmu,
• slabé právne (po)vedomie spoločnosti (vrátane väčšiny jej reprezentantov),
• postupná devalvácia environmentálneho práva, napríklad cestou presunu reálnej legislatívnej sily z písaného práva do rúk úradníkov, zväčša nominovaných politickými stranami, a teda viac slúžiacich stranám, než litere a duchu zákona,
• prax výnimiek, ktoré aj z dobého zákona urobia zdrap papiera,
• nízka pozícia životného prostredia v agende politických strán, vlád, parlamentov...,
• nedostatočná účasť verejnosti na rozhodovaní a kontrole moci,
• malý záujem investigatívnych žurnalistov o túto oblasť,
• stereotypy tradície a mentality nerešpektovania zákonov a pretrvávajúceho právneho „bezvedomia“,
• nedostatočný tlak zahraničia (napr. EÚ, a to aj v prípade, že sú porušované európske  environmentálne právne normy).

Ale všeobecným problémom je - podľa môjho názoru - celkový nedostatok poznania a povedomia zo strany elít - od politických až po intelektuálne - čo sa týka záležitostí (vrátane samotného zmyslu) ochrany prírody a životného prostredia. Pretrváva absencia seriózneho záujmu moci zlepšiť stav životného prostredia a nedostatok pochopenia, úcty a pozitívneho prístupu k prírode, krajine a životnému prostrediu. Takéto správanie sa elít v tejto oblasti logicky napodobňuje aj bežná verejnosť.

Ak sa však mám vrátiť späť ku vzťahu medzi životným prostredím, právom a zodpovednosťou v rámci danom organizátormi tohto stretnutia, potom bude zrejmé, že jedným z hlavných zdrojov problémov je dôraz kladený len na ľudské  slobody a práva bez ohľadu na skutočnosť, že druhou stranou tej istej mince je naša zodpovednosť a povinnosti (je to také pochopiteľné po desaťročiach potláčania ľudských práv a slobôd v našom regióne, ale zároveň neakceptovateľné a neudržateľné z pohľadu budúcnosti). Stále sme tiež nedokázali uspokojivo vyriešiť problém, ako urobiť subjektom práva aj mimoľudskú prírodu, hoci máme Chartu Zeme a s inšpiratívnym návrhom na riešenie prišiel v roku 1990 aj spisovateľ Ludvík Vaculík vo svojej skvelej eseji nazvanej Jinou ústavu.

Čelíme globálnemu paradoxu: nikdy v histórii ľudstva neboli naše spoločné statky (ang. commons) - ako je napr. klíma či svetový oceán - viac ohrozené a spoločná akcia na záchranu nášho životného prostredia viac potrebná, ako práve dnes. A zároveň, pravdepodobne nikdy v minulosti prepiaty individualizmus, egoizmus, posadnutosť materiálnou spotrebou a hedonizmus neboli také masové, všeobecne tolerované, či dokonca oslavované. Súčasťou tohto globálneho paradoxu je aj to, že už dávno sa náš bohatý priemyselný sever planéty necítil byť taký ohrozený chudobou a neschopný čeliť svojim finančným a ekonomickým problémom a záväzkom ako práve teraz, keď sa od neho očakáva, že začne účinne pomáhať ostatným.

Aká je naša súčasná situácia tvárou v tvár vyššie povedanému? Hľadá sa globálny subjekt, líder či trendovo povedané hráč s dostatočnou autoritou a silou prekonať tradičné individuálne, skupinové či národné sebectvo. Kto v rámci globálneho spoločenstva má najväčšiu zodpovednosť a zároveň autoritu i reálne možnosti v tejto oblasti?

Subjektom zodpovedným za životné prostredie v štruktúre OSN je Program OSN pre životné prostredie – UNEP. Ale UNEP nemá dosť prostriedkov, autority a kapacít plniť túto úlohu uspokojivým spôsobom. Všetci cítime, že UNEP nie je adekvátnym pilierom v systéme OSN a že je potrebné ho reformovať, posilniť a urobiť ho rovnocenným s ostatnými piliermi: bezpečnostným, sociálnym, či ekonomickým – čo bolo aj hlavným posolstvom prejavu, ktorý predniesol na Summite Zeme v Riu vedúci československej delegácie Josef Vavroušek.

Najvyššie postaveným subjektom vo sfére svetového práva je Medzinárodný súdny dvor v Haagu, ale tento sa takmer nikdy nezaoberal záležitosťami životného prostredia, čo je ďalším nepriamym dôkazom deficitov vo sfére medzinárodného environmentálneho práva a právneho (po)vedomia.

Čo sa týka regiónov v zmysle členenia OSN, región EHK OSN (angl. UNECE, ktorý zahŕňa Európu a Severnú Ameriku plus štáty bývalého Sovietskeho zväzu) a hlavne jeho relevantné inštitúcie - napriek všetkým svojim deficitom - musia byť globálnymi lídrami vo sfére ochrany životného prostredia. Je to niečo ako ich historická povinnosť či údel, a to hneď z viacerých príčin:

• V prvom rade tento región spotrebúva najväčšiu časť globálnych zdrojov. V priebehu nedávnej histórie vyprodukoval enormné množstvo environmentálneho znečistenia.
• Zároveň disponuje najrozvinutejšou výskumnou základňou a najdokonalejšími technológiami. A napokon – napriek súčasnej kríze – aj najlepšími finančnými zdrojmi.
• Navyše, keď už hovoríme o práve a demokracii, práve tento región je kolískou práva a demokracie v modernom zmysle slova.
• Vedúce krajiny regiónu EHK majú rozhodujúcu zodpovednosť za dominantný globálny ekonomický model súčasnosti, ako aj za celkové fungovanie dnešného sveta. Majú tiež vedúce postavenie v medzinárodných finančných a iných inštitúciách.
• Tento región poskytuje dostatok ako pozitívnych, tak aj negatívnych príkladov, ktoré môžu slúžiť ako inšpirácia i ako memento pre ostatné regióny.

Z týchto i ďalších dôvodov je normálne a pochopiteľné, že najmä Európska únia, ktorej je Slovensko už viac ako osem rokov riadnym členom a ktorá je kľúčovou súčasťou regiónu EHK, hrá v posledných desaťročiach vedúcu úlohu na poli ochrany životného prostredia a trvalo udržateľného rozvoja. Okrem iného sa tu pred viac ako 20 rokmi zrodila aj idea procesu Životné prostredie pre Európu, a to v časovej i vecnej  súvislosti s prípravným procesom pred Summitom Zeme v Rio de Janeiro. Z toho vyplýva, že neapelujeme na nič nové, len na zlepšenie, prehĺbenie a posilnenie už jestvujúce angažmán EÚ a EHK v globálnych procesoch.

Čo sú – podľa nás – výzvy pre blízku i vzdialenejšiu budúcnosť?

• Formulovať medzinárodný environmentálny poriadok oveľa precíznejším a koordinovanejším spôsobom a zlepšiť jeho uplatňovanie a vymáhateľnosť.
• Podstatne zefektívniť donucovacie mechanizmy v prípade všetkých environmentálne relevantných medzinárodných dohovorov a iných dokumentov.
• Posilniť pozíciu životného prostredia v štruktúre OSN a urobiť všetky inštitúcie, pôsobiace v environmentálnej oblasti, oveľa vplyvnejšími a účinnejšími.
• Zlepšiť mieru uvedomenia si spoločných globálnych statkov (commons) a podporiť globálny étos v tejto oblasti.
• Podporiť ducha globálnej environmentálnej solidarity a empatie v protiklade so sebectvom na všetkých úrovniach.

Situácia na Slovensku vo zvýšenej miere „kopíruje“ to, čo bolo vyššie povedané o oveľa širšom regióne. Prečo vo zvýšenej miere? Možno pre našu ilúziu, že prírody máme dostatok, ba nadbytok. Možno pre pocit beztrestnosti: veď koľko obyvateľov Slovenska dostalo naozaj odstrašujúce tresty za páchanie prehreškov a zločinov voči životnému prostrediu? Možno preto, že na 90% nám vládnu jednostranne ekonomisticky zameraní technokrati, pre ktorých príroda predstavuje len materiálny zdroj. A možno jednoducho preto, že náš vzťah k environmentálnemu právu a jeho dodržiavaniu je naozaj podštandardný.

Na záver by som rád vyjadriť potešenie z toho, že na Envirofilme sa takýmto problémom a výzvam venuje stále väčšia – aj keď podľa mňa stále ešte nie dostatočná – pozornosť.

Ďakujem za pozornosť!

Mikuláš Huba, predseda Výboru NR SR pre pôdohospodárstvo a životné prostredie, Envirofilm,  Banská Bystrica, 16.5.2012