O moci bezmocných

Vážený kolega, Janko Mičovský, povedal si veľa zaujímavého, ale ja zareagujem len na jednu Tvoju myšlienku, ktorá odznela viackrát a vinula sa ako zlatá niť celým Tvojím vystúpením. Ak dovolíš, parafrázoval by som ju slovami: sme odsúdení na spoluprácu.

Možno sa niekomu bude zdať, že je to paradox, zvlášť v atmosfére tejto mnohohodinovej vládno-opozičnej prestrelky, ale myslím si, že to paradox nie je. Lebo ako platí, že výmena názorov, polemika, vzájomná kontrola a kritika, alebo ak chcete aj slovná prestrelka sú esenciou fungovania demokratického parlamentu, zároveň platí aj to, že máme spoločnú zodpovednosť za túto krajinu, bez ohľadu na to, ku ktorému politickému subjektu patríme, k akej ideológii sa hlásime, k akej orientácii inklinujeme a aké náboženstvo či svetonázor vyznávame (ateistov, ktorí veria, že Boh nie je, nevynímajúc).

Na to, aby sme dostáli vyššie spomínanému, je však treba zmeniť mentalitu vládnutia. Predpokladá to prekonanie toho boľševického „víťaz berie všetko“ pripomenutím si havlovskej tézy o „moci bezmocných“.

Aj preto je dobré, že si v závere vymenoval niekoľkých statočných - aj keď zdanlivo bezmocných - ľudí tejto krajiny, lebo oni majú pre našu budúcnosť väčší význam, ako tí, ktorí sú momentálne pri moci.