November 1989 + 25: straty a nálezy

Začnem, ak dovolíte, tézou, ktorú možno budete považovať za klišé: som presvedčený, že odkaz Novembra 89 má pre nás všetkých stále obrovský význam, význam, ktorý z roka na rok  dokonca narastá. A prečo to nie je ani po 25 rokoch prázdne klišé, navzdory všetkým ponovembrovým neúspechom, zlyhaniam a sklamaniam? Aj preto, lebo odkaz Novembra 89 nie je len symbolický, ale aj veľmi praktický, nielen historický, ale aj aktuálny a nadčasový. V čom najmä? November nebol revolúciou hmoty ale revolúciou ducha. November 89 bol v prvom rade o klasických ideáloch Slobody, Rovnosti a Bratstva, a nie o vidine drahých áut a luxusných obchodov. A to by sme si mali v našej uponáhľanej, konzumnej, značne egoistickej a miestami až cynickej dobe stále častejšie pripomínať. November 89 bol o celonárodnej spontánnej jednote. Bola to dosiaľ posledná chvíľa v našich dejinách, kedy sme mali možnosť pocítiť eufóriu z hodnotového, alebo aspoň emocionálneho súzvuku a zjednotenia v zásadných veciach. Môžete mi oponovať, že niečo podobné sme zažili i pri slávnych hokejových víťazstvách, ale iste uznáte, že to je niečo neporovnateľné. Napriek tomu, že si kde - kto z toho dnes robí posmech, v Novembri 89 boli milióny obyvateľov Československa ochotné dobrovoľne sa vystaviť riziku v intenciách svojho svedomia, hľadania pravdy, túžbe po spravodlivosti... a v záujme celku či vyššieho princípu mravného urobiť niečo, o čom ani zďaleka nebolo vopred jasné, že sa to neskončí obuškami, zatýkaním, alebo dokonca tankami.

A prečo si myslím, že odkaz Novembra 89 má s odstupom času stále väčší význam? Preto, lebo je stále aktuálnym ideálom hodným naplnenia.  Predstavuje víziu, ešte ani zďaleka nie uskutočnenú, ale naďalej živú a stále veľmi aktuálnu víziu, ktorej sa dá a oddá veriť a ktorá je hodná nasledovania. Dáva nám nádej, že sme schopní prevziať veci do vlastných rúk a spoločne, bez násilia a dokonca kultivovane niečo skutočne veľké urobiť: také veľké, že to osloví svet. Ale predstavuje aj určitý kompas a vytvára akýsi obranný štít voči falošným prorokom  a proti ponuke pochybných „alternatív“ v podobe násilného extrémizmu akéhokoľvek druhu.

Vždy, keď sa priblíži 17. november, novinári sa zvyknú pýtať, čo sa od Nežnej zmenilo k lepšiemu a čo k horšiemu. Dlho som sa snažil poctivo odpovedať na túto stále sa opakujúcu otázku. Ale po čase som si uvedomil, že v nej niečo podstatné chýba, a to je zmienka o tom, čo sa nezmenilo. Nezmenili sa ľudia, ľudská podstata, mentalita a v podstate ani ich - teda naše - správanie. Podvodníci zostali podvodníkmi, karieristi karieristami a grobiani grobianmi. Našťastie, aj väčšina slušných ľudí zostala slušná. Nevyužili (a nezneužili) slobodu na to, aby urobili bombastickú kariéru a nahonobili si majetky, ale na to, aby mohli ešte viac tvoriť a pomáhať iným. Máme ich medzi sebou: Srholcov, Guldanov, Pastirčákov, Kronerové, Trubíniové, Mičovských, Radičové, Bútorovcov, Dubačové, Medalovcov, Cipárovcov, Mikloškovcov, Zaježovcov a ďalších a ďalšie.

Lebo Sloboda nie je niečo permanentne dané a raz navždy vybojované, ale niečo, o čo sa treba každodenne usilovať, niečo, čo sa dá využiť na konanie dobra, ale i na páchanie zla. A tiež naďalej platí, že sloboda a zodpovednosť sú dve strany tej istej mince. November 89 nám otvoril možnosť žiť slobodne. Ako sme s touto možnosťou naložili, je už iný príbeh.

Mikuláš Maňo Huba (jeden z tých, ktorí boli pritom vtedy, predtým i potom)