Ako to videl Eugen Gindl

Eugen Gindl na úvod podujatia k 20. výročiu vzniku Sekcie pre ochranu ľudovej architektúry a jej zázemia (predchodkyne ZO 6 SZOPK - pozn. aut.) o. i. povedal:

„...Sekcia pre ochranu ľudovej architektúry a jej zázemia vznikla na pôde bratislavského ochranárstva ako spontánne spoločenstvo ľudí bez zaprisahávajúcich a nabubrených deklarácií, či formálnych stanov, v tichom presvedčení, že demokracia prírody je inšpirujúca a (čiastočne) prenosná aj na spoločnosť.

Členov sekcie zjednocoval zelený, vtedy v našich končinách ešte nezideologizovaný, ekologický étos, intímne obcovanie s prírodou, s materiálnymi hodnotami minulosti. Hľadali priestor, v ktorom by si dokázali vyhojiť neustále zraňovanú občiansku dôstojnosť, ktorá je hlavnou prísadou občianskeho sebavedomia.

Uvedomili si, že étos činu je zdrojom i podmienkou legitimity názoru, nového posolstva, ktoré vtedy v nich ešte len klíčilo. Dokázali prepojiť urbánnu precitlivenosť so senzitivitou ľudí s prirodzenou zelenou empatiou dočasných vidiečanov. Osvojili si manuálne zručnosti, grify, fortiele domorodých remeselníkov a hospodárov, ale aj ich zdedenú schopnosť šetrného obcovania s prírodou a krajinou. Tušili, že práve táto, rukolapná skúsenosť bude najspoľahlivejším fundamentom ich postmoderných vízií. Vízií, v ktorých étos principiálneho splynie s étosom nevyhnutného.

Výpady členov sekcie na vidiek za drevenicami, senníkmi, humnami a cholvarkami neboli len eskapizmom, únikom z nehostinnej, ubíjajúcej reality, ale aj inštinktívnou cestou za utužením vlastnej integrity, cestou k novej kvalite života. V skupinách, v komunitách, ktoré sa vytvárali v gravitácii stavieb, ktoré obnovovali, kultivoval sa ušľachtilý egoizmus sebaobnovy na schopný niesť posolstvo o novej vízii sveta.

Domorodci i neprebudení spoluobčania ich neraz pokladali za čudákov. Nechápali sladkú chuť hodnoty, ekológiu zisku, ktorý nemôže prevážiť vynaložený čas, ani peniaze. Nechápali tento materiálne nezhodnotiteľný altruizmus, podozrivú aktivitu bez viditeľného osobného materiálneho úžitku, ktorý by ju uspokojivo vysvetlil. Sociológovia ich preto výstižne nazvali pozitívnymi deviantmi.

Sekcia energiou svojho príkladu sa stala forfárerom, predchodcom dnes už i v našich končinách nádejne fungujúcich zoskupení tretieho sektora, všetkých ľudí, ktorí už pochopili, že štát o mnohých ich potrebách ešte nevie, ktorí vedia, že štát na mnohé ich potreby nemá peniaze, ktorí vedia aj to, že štát by na mnohé ich potreby peniaze mal, ale predbežne ich nehodlá financovať.

Pozitívni devianti už majú nasledovníkov. Verím, že nás bude čoraz viac, ľudí, ktorí odmietajú byť infantilnými konzumentmi sklamaní, ľudí, ktorí pre seba, i pre svojich blížnych dokážu podľa scenárov vlastných potrieb a túžob produkovať tú najvzácnejšiu z alternatívnych technológií, technológiu ľudského šťastia a spokojnosti...“

Podľa mňa ide o jedno z najzasvätenejších a najviac nadčasových hodnotení nášho ochranárstva z čias ešte pred Bratislavou/nahlas a následnou jeho viac-menej vynútenou politizáciou.

Nik to nedokázal povedať lepšie. A ani už nedokáže. Zbohom, drahý Eugen. Zažili sme toho spolu nesmierne veľa a tešil som sa, že ešte zažijeme. Niekto, alebo niečo, čo je nad nami, rozhodlo inak a nám zostávajú iba oči pre plač. Vďaka za všetko!

Maňo Huba, 14. 11. 2021

____

Vypočujte si podcast:

Eugen Gindl bol skutočný vzdelanec a inšpiratívna osobnosť zmeny

 

Prečítajte si:

Do hôr ako do nádhernej telocvične

____

Eugen Gindl: Bratislava opäť nahlas (vyprovokované kauzou PKO)

 
Bratislavčania,
mesto v ktorom bývame patrí nám všetkým.
Tu žijeme, tu pracujeme, tu prežívame väčšinu nášho voľného času.
Tu vychovávame svoje deti, tu platíme dane.
Tu volíme svojich zástupcov, ktorí by mali v samospráve presadzovať
naše záujmy.
 
Máme právo i povinnosť spolurozhodovať o tom,
v akom meste chceme žiť.
Ako obyvatelia, ktorí vytvárajú jeho každodennosť.
Ako občania, ktorým záleží na tom,
ako bude Bratislava vyzerať o desať, o dvadsaťpäť,
o päťdesiat rokov.
 
Preto nesmieme pripustiť, aby o budúcnosti Bratislavy
rozhodovali bez nás - v zákulisí.
 
Preto sa musíme zaujímať o to, či naši zástupcovia
v samospráve mesta presadzujú naše záujmy,
naše potreby, naše pripomienky,
či bránia proti bezohľadným a sebeckým,
skupinovým i individuálnym záujmom,
náš spoločný, verejný priestor.
 
Preto musíme našich zástupcov kontrolovať, či nerobia za naším chrbtom
kompromisy: s lobistami a sprostredkovateľmi skupinových záujmov;
s finančnými žralokmi, ktorí verejné priestory nášho mesta
chcú obsadiť, okupovať, zbaviť ich funkcií, slúžiacich verejnosti
a premeniť ich na komerčné pasce;
s politikmi a mafiánmi, ktorí neraz stoja v pozadí.
 
Dunajská promenáda je jedným z najcennejších verejných priestorov Bratislavy.
Funkcia tohto prostredia mesta odjakživa bola, je a preto by aj mala ostať
jednoznačne kultúrno-spoločenskou a rekreačno-športovou.
Sme presvedčení, že práve tieto funkcie
by sa mali cieľavedome rozvíjať, posilňovať a zveľaďovať.
Pri Dunaji preto nepotrebujeme ďalší Polus či Aupark.
Na dunajskej promenáde nepotrebujeme výstredné dominanty
zasvätené konzumu, bezduchej virtuálnej pseudokultúre,
ani urýchľovače obratu a zisku finančných skupín
na úkor verejného priestoru, v ktorom prirodzene dominuje
Dunaj a Hrad.
 
Nedajme sa preto zmanipulovať, ohúriť a zastrašiť.
Nedajme sa zatlačiť do defenzívy.
Nedajme sa vytlačiť z verejného priestoru,
Ani fyzicky, ani duchovne.
Diskutujme so samozvanými majiteľmi budúcnosti.
Rozkrývajme ich skryté i pomýlené zámery.
Navrhujme alternatívy a riešenia všade, kde sa pre diskusiu
otvorí priestor: na ulici, na radnici, v médiách...
 
Nebojme sa ísť do konfliktu.
Zdravý rozum a zákony sú na našej strane.
 
Bratislava patrí nám!

Eugen Gindl, 2004

Zaradenie článku: