Stroskotanci na ostrove pozitívnej deviácie

Protagonisti sa dodnes sporia o to, či bolo prednovembrové ochranárstvo na Slovensku viac zelené alebo antikomunistické. 

Jakub Huba, Pavel Šuška

V neskoronormalizačnom období zaznamenal organizovaný environmentalizmus obdobie svojej bezprecedentnej podpory a v mnohých vzbudil nemalú nádej do budúcnosti. Udalosti roku 1989 na chvíľu vyniesli na vrchol politického diania viacerých predstaviteľov (už menej predstaviteliek) slovenského, najmä bratislavského, zeleného hnutia reprezentovaného Slovenským zväzom ochrancov prírody a krajiny (SZOPK). No v rovnakom momente sa začali písať dejiny ústupu. Autentická zelená nezmizla len z palety partajníckej politiky, ale pomerne dôsledne sa vytratila aj z iných oblastí verejného života. A tak dnes, napriek  prieskumom dokazujúcim, že väčšina populácie Slovenska považuje environmentálne problémy za kľúčové, neexistuje u nás žiadna relevantná zelená politická strana, ale čo je oveľa horšie, žiadne početnejšie zelené hnutie. Pri hľadaní príčin tohto, zdanlivo paradoxného, stavu sa musíme v krátkosti pozrieť na to, akým vývojom a premenami domáci environmentalizmus prešiel.

Cieľom nasledovného zamyslenia by nemalo byť odsúdenie historických foriem ochrany prírody na Slovensku. Naliehavosť environmentálnej a klimatickej krízy však prináša potrebu kritickej reflexie vývoja lokálneho zeleného hnutia. Prečo sa nenaplnili mnohé očakávania, s ktorými hnutie vstupovalo do transformačného obdobia? Kde sa pod etickým a prírodovedným aspektom krízy stratil  jej sociálno-ekonomický rozmer?  Chceme sa pýtať, prečo tu chýba prúd, ktorý by vážne hovoril o environmentálnej degradácii v súvislosti so sociálnou spravodlivosťou a aké sú historické bariéry rozvoja hnutia, v centre ktorého je koncept klimatickej a environmentálnej spravodlivosti. A napokon: na akom historickom odkaze máme budovať nové, radikálne zelené hnutie na Slovensku?

Pozitívne nenormálni v čase normalizácie

V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa zelenému hnutiu na Slovensku, a zvlášť v Bratislave, podarilo získať relatívne širokú občiansku podporu a vniesť zelenú otázku do verejnej debaty. Neskôr z nej dokonca dokázali urobiť jednu z hlavných tém novembra ´89. To však neznamená, že panovala zásadná zhoda v tom, ako k ohrozeniu hodnôt životného prostredia dochádza a čo znamená prírodu chrániť. Antropológ Edward Snajdr pri opise najslávnejšieho obdobia environmentalizmu na Slovensku pripomína, že sa transformoval do sociálneho a diskurzívneho priestoru, v ktorom už nešlo iba o ochranu prírody. Ochranárstvo poskytlo rámec, v ktorom sa živila a podporovala nová sociálna a environmentálna etika a v ktorom sa zrodilo rastúce hnutie dychtivé rozprávať o občianskych právach a verejnej advokácii.

Tento ostrov pozitívnej deviácie disponoval značnou príťažlivosťou, ktorá siahala za hranice úzko chápaného ochranárstva. Rastúca diverzita členskej základne posúvala hranice politickej imaginácie hnutia, ale zároveň prispievala k jeho nejednotnosti. Vzťahy širokej podpory, ktoré boli založené skôr na mnohovrstevnej opozícii voči vtedajšiemu systému než na jasne definovanom programe a cieľoch, sa ukázali byť funkčné len v špecifickom sociálno-politickom kontexte. Ukázalo sa, že pre mnohých deviantov bol ostrov len prestupnou stanicou a už sa nevedeli dočkať návratu do „normálu“ civilizácie. Téza českého historika Michala Pullmanna o disente nie ako  príčine konca systému, ale iba ako ideovej ponuke v čase jeho kolapsu, je rovnako provokatívna ako lákavá. Podobne ako v prípade pražského disentu, i v ochranárskej komunite sa zdanie jednoty z veľkej miery dosiahlo vďaka hostilite vonkajšieho prostredia. Otvorenosť ochranárskej komunity v súčinnosti s absenciou iných alternatív vytvorila z hnutia na čas priestor, do ktorého si mohli oponenti režimu projektovať najrozmanitejšie svetonázory. A tak sa, slovami jedného z popredných predstaviteľov hnutia, pod zeleným dáždnikom stretli vyznavači zelenej rekreácie, perestrojkoví komunisti a „šesťdesiatosmičkári“, národne orientované kruhy, politický disent, katolícky disent, nezávislí žurnalisti a akademici či bratislavské intelektuálne kruhy. Práve v tomto kontexte by sme mali čítať tak rast členskej základne SZOPK, či skoré ponovembrové výsledky prieskumov, podľa ktorých začiatkom roka 1990 radilo deväťdesiat percent občanov a občianok environmentálne otázky medzi hlavné spoločenské problémy.

Za trh a za národ

Hoci zelené hnutie, ako spomína spisovateľ Vladimír Mináč, „vošlo do zmeny duchovne vari najpripravenejšie, s mohutnejúcim ohlasom a s energickými výkrikmi”, rýchlo sa ukázalo, že farba zamatu nezostane zelená. Po prvých slobodných voľbách v roku 1990 sa šiesti členovia SZOPK stali predstaviteľmi slovenskej alebo federálnej vlády, v oboch parlamentoch zasadlo pätnásť zelených poslancov, v prvých komunálnych voľbách sa do mestských a miestnych zastupiteľstiev dostalo asi tristo členov SZOPK. Odvrátenou stranou tohto nespochybniteľného úspechu bola skutočnosť, že významná časť reprezentantiek či sympatizantov ochranárskeho hnutia prešla do straníckej politiky, a teda z pohľadu aktivistov a aktivistiek na opačnú stranu barikády. Navyše niekdajšia jednota bývalých ostrovanov sa rozplynula, keď mohli slobodnejšie formulovať svoje politické predstavy, ktoré už viac nemuseli odkazovať na limitované horizonty ostrovnej perspektívy. Prvým zásadným ideovým konfliktom bola konfrontácia univerzalistického chápania environmentálneho projektu s nárokmi formujúceho sa národného štátu. Kým jedna časť hnutia pomáhala zakladať tretí sektor, nadväzovala kontakty s globálnym zeleným hnutím či lobovala za zelenšiu legislatívu, niektorí z bývalých ochranárov už nepovažovali environmentalizmus za svoju prioritu či hodnotu, ktorú treba presadzovať v každom režime. Pod náterom trikolóry sa dokonca schovali aj viaceré zo symbolov devastácie. Projekty, ako Gabčíkovo, hlinikáreň v Žiari nad Hronom, či projekty rozvoja jadrovej energetiky, boli niektorými niekdajšími ochranármi nanovo predstavené pozitívne, ako veci národného záujmu.

Nádeje, že zelená téma sa môže stať osou, okolo ktorej sa bude formovať nová slobodnejšia spoločnosť, nepočítali s tým, že konflikty vytesnené do spoločenského podvedomia v časoch „reálneho socializmu“ sa môžu po uvoľnení prejaviť s nečakanou intenzitou. Popri národnej otázke to bola najmä otázka prechodu na trhovú ekonomiku, určenie základných parametrov regulácie ekonomických aktivít či opätovná definícia súkromnej a verejnej sféry a ich vzájomných vzťahov. Nemôžeme ani tvrdiť, že zelení boli len obeťou nových mocenských a ideologických záujmov, pretože mnohí autenticky uverili falošným prísľubom novej éry. „Aká je teda dnešná situácia kedysi takého významného ochranárskeho hnutia? Naše slová sú tiché v lomoze informačného šumu. Našich slov je málo, pretože časť niekdajších ochranárov dnes už hovorí o inom. Stali sa z nich príkladní budovatelia trhového hospodárstva,” takto opisuje atmosféru v zelených kruhoch Juraj Mesík v polovici deväťdesiatych rokov. Hnutie sa nedokázalo dôsledne a ako celok vymedziť voči nacionalizmu a neoliberalizmu, čo prispelo k jeho fragmentácii, ale hlavne na dlhé obdobie definovalo jeho politickú orientáciu.

Vyvinul sa tak pomerne vzácny endemit „voľnotržníka zeleného“, pre ktorého sú voľný trh a voľná príroda záhadne prepojené a navzájom sa podporujúce princípy. Šírila sa predstava, podľa ktorej predchádzajúci režim nedokázal uspokojiť ľudské potreby, vrátane potreby kvalitného životného prostredia, a preto uvoľnil miesto efektívnejšiemu systému. Pozitívna prognóza pracovala s dvomi hlavnými tézami. Prvou bola všeobecne uznávaná nadradenosť západného trhového modelu (slovo kapitalizmus sa dlho nepoužívalo), zameraného na ekonomický manažment a internalizáciu environmentálnych nákladov. Druhá kládla dôraz na úlohu občianskej spoločnosti vytvárajúcej spravodlivé a efektívne environmentálne politiky. Dnes nemusíme strácať čas vysvetľovaním, že takýto predpoklad bol naivný. Mantra, podľa ktorej po roku ´89 zvíťazila demokratická, občianska, neideologická, slobodná a zelenšia verzia sveta, nás neposúvala ani o milimeter bližšie k tomu, aby sme tieto ciele skutočne dosiahli, ale zato veľmi efektívne a na celé dekády zablokovala akékoľvek kritické systémové uvažovanie.

Navyše sa to dialo v situácii, keď sa dostavili výsledky. Ekonomická transformácia, ktorej prvou obeťou bol domáci priemysel, priniesla vskutku zásadné zníženie znečistenia. Aj preto sa mohlo zdať, že neviditeľná ruka trhu dokáže vyriešiť aj zelené otázky. V skutočnosti kríza domáceho priemyslu len nešťastne postavila sociálne a environmentálne témy proti sebe. Ťažko sa dalo očakávať postindustriálne nadšenie z klesajúcej miery znečistenia v regiónoch, kde nezamestnanosť vystrelila na  tridsať percent. Mestské ochranárstvo tak stratilo podporu ďalšej skupiny obyvateľstva, ktorá na vlastnej koži znášala negatívne efekty ekonomickej transformácie. Už podľa prieskumov z roku 1992 považovalo problémy životného prostredia za prioritné len päť percent obyvateľov. Ostrov sa vyprázdnil.  Jeho zvyšní obyvatelia mali navyše ruky zviazané mäkkou (nikým neriadenou) cenzúrou postkomunistického kontextu. Kultúrnu hegemóniu získala kombinácia neokonzervativizmu a neoliberalizmu a slovenská inteligencia začala snívať svoj americký mokrý sen o konci dejín. Hovoriť o regulácii, plánovaní či systémovej zmene zaváňalo návratom k neslobode, aj keby sa tieto témy rámcovali ekologicky.

Čítajte viac

Článok uverejnil mesačník Kapitál.sk 9. apríla 2021 v aprílovom čísle Útok na prírodu.