Neformálne spoločenstvo ochranárov a ochranárok
Miznúca krajina a my
Z úvodu
(celá kniha je v prílohe článku):
Publikácia „Miznúca krajina a my“ (editor a autor väčšiny textov Mikuláš Huba) chce byť malou sondou do bezmála polstoročie vznikajúceho súvrstvia textov autora, venovaných strácajúcej sa podobe tradičnej slovenskej krajiny. Pritom pod označením tradičná chápeme tú podobu a fungovanie krajiny, ktoré si pamätáme zo svojho detstva a mladosti, teda zo 60-tych rokov minulého storočia.
Generácia slávnych spisovateľov, pochádzajúca z prelomu 19. a 20. storočia a tragicky poznačená prvou svetovou vojnou, sama seba nazvala stratenou generáciou. Naša krajina bola v uplynulých desaťročiach taktiež postihnutá nepriazňou osudu, bezcitným zaobchádzaním a postupnou stratou svojej tváre, zásluhou čoho sa k nej taktiež hodí adjektívum stratená. Po fatálnych ranách a jazvách, ktoré krajina utŕžila za čias budovania komunizmu v rokoch 1948 - 1989 najmä „vďaka“ násilnej kolektivizácii, industrializácii a urbanizácii (na socialistický spôsob), prišla po chvíľke nádejí z prelomu rokov 1989/90 nová vlna nezáujmu, surovosti a deštrukcie. Tentoraz najmä zo strany novodobých podnikateľov, oligarchov či „developerov“, neschopných a bezzásadových politikov, skorumpovaných úradníkov a nečinne sa prizerajúcej väčšiny nás ostatných. Naša krajina ešte nie je celkom stratená, ešte vie byť miestami krásna i príťažlivá, ešte stále je hodna našej pozornosti a ochrany, ale každým dňom sa jej tvár i duša viac a viac strácajú. Preto výstižnejšie ako o definitívne stratenej je hovoriť o miznúcej krajine. Krajina je však do značnej miery ľudský výtvor a za jej podobu a fungovanie - v dobrom i zlom - sme zodpovední my. Z toho napokon logicky vyplynul i definitívny názov Miznúca krajina a my.
Publikácia vzniká v čase, kedy si pripomíname, pripomínali sme si, alebo si budeme pripomínať okrúhle výročia viacerých udalostí, ktoré s témou krajina, kultúrna krajina, historické štruktúry krajiny či celkovo hodnoty krajiny - ich ohrozenie i ochrana - súvisia: priamo i nepriamo.
V decembri roku 2018 uplynulo 35 rokov odvtedy, ako na pôde bratislavskej ochranárskej organizácie uzrela svetlo sveta brožúra s názvom Historické štruktúry krajiny, čím sa tento pojem po prvý raz etabloval v našej literatúre a myslení. V tom istom roku uplynulo 30 rokov od chvíle, kedy jednu z piatich hlavných cien na najväčšom Medzinárodnom festivale filmov o životnom prostredí EKOFILM v Ostrave získal film s rovnakým názvom: Historické štruktúry krajiny. A do tretice, v tom istom roku vyšla aj rovnomenná publikácia početného autorského kolektívu pod vedením autora týchto riadkov, ktorú nájdete ako prílohu v závere tejto knihy.
V r. 2018 zároveň uplynulo päť rokov odvtedy, ako Národná rada prijala absurdnú novelu zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorá ochranu charakteristického vzhľadu krajiny vypustila spomedzi cieľov legislatívnej ochrany bez toho, aby ju premietla do nejakej inej platnej právnej normy. Neúspešne dopadol aj pokus zakotviť povinnosť chrániť charakteristický vzhľad krajiny do Ústavy SR, či legislatívne zakotviť kultúrnu krajinu ako integrálnu súčasť kultúrneho dedičstva, ktoré sme povinní zachovať pre nasledujúce generácie.
V r. 2020 pripomíname 20 rokov od prijatia dokumentu Rady Európy Európsky dohovor o krajine a 40 rokov od začiatku dobrovoľnej obnovy areálu mlynov a píly v Kvačianskej doline, ktorý je unikátnou ukážkou symbiózy prírodných a kultúrnych prvkov v krajine. Medzitým tu bolo 30. výročie Nežnej revolúcie, na ktorej sa významnou mierou podieľali práve slovenskí ochrancovia prírody a krajiny.
Ešte pred tým všetkým sa niektorí a niektoré z nás začali vo svojom voľnom čase zaoberať praktickou ochranou pamiatok ľudovej architektúry a ich (krajinného) zázemia. A od tých začiatkov nás už delí neuveriteľné polstoročie.
Dôvodov na malú rekapituláciu je teda viac ako dosť. Ako naznačuje už tento úvod, tá rekapitulácia bude viac pesimistická a varovná, ako optimistická.
Aj keď väčšina textov, ktoré sa v publikácii Miznúca krajina a my nachádzajú, už bola nejakým spôsobom a v nejakých médiách publikovaná (od interných či polo-interných zborníkov, cez internet, po odborné či vedecké monografie až po mienkotvorné médiá), nájdu sa v nej aj texty, ktoré publikované dosiaľ neboli, alebo ak aj boli, tak v značne skrátenej či modifikovanej podobe.
Aj charakter príspevkov, zaradených do tejto publikácie, je veľmi rôznorodý. Od vedeckých štúdií a esejí, cez prípadové štúdie, komparatívne analýzy, ankety a ich vyhodnotenie, novinové články, pozvánky na podujatia, programy seminárov a konferencií až po korešpondenciu s členmi vlády a s príslušným eurokomisárom či dokumenty legislatívneho charakteru.
Za zmienku stojí aj fakt, že medzi vznikom prvého a posledného príspevku ubehlo pozoruhodných 45 rokov!
Texty ilustrujú početné fotografie. Tie zo Slovenska zachytávajú meniacu sa tvár našej krajiny v rozpätí uplynulých bezmála sto rokov. Častejšie ide o zábery vyváženej a harmonickej krajiny, ale nájde sa tu aj viacero ukážok devastovanej, miznúcej, či stratenej krajiny. Záverečné komparatívne štúdie, mapujúce situáciu v jednotlivých štátoch, ilustrujú zábery z rôznych európskych krajín, pochádzajúce zo súčasnosti a nedávnej minulosti.
Publikácia tematicky korešponduje s Grantovým projektom VEGA 2/0013/18, ktorému čiastočne vďačí aj za svoj vznik.
Pri tejto príležitosti by som sa chcel poďakovať aj všetkým tým, ktorí a ktoré sa akýmkoľvek spôsobom podieľali na vzniku či recenzovaní textov, ktoré publikáciu tvoria, ako aj na jej konečnej podobe. Najviac sa o to zaslúžila Erika Mészárosová, odborná pracovníčka Geografického ústavu SAV a zároveň tajomníčka Spoločnosti pre trvalo udržateľný život v SR.
Príloha | Veľkosť |
---|---|
PDF knihy Mikuláša Hubu Miznúca krajina | 47.33 MB |