K prvým dvom rokom (staro)novej vlády vo vzťahu k životnému prostrediu

Udalosti posledných týždňov priniesli so sebou aj akú-takú nádej na zásadnú zmenu vládnej politiky a vznik skutočne novej vlády s novým programom a dôveryhodnými členmi a členkami. Nestalo sa tak. Vláda má síce nového premiéra, ale inak ide všetko – ako sa dosiaľ ukazuje – po starom. Koaličný kabinet, ktorý nám v súčasnosti na Slovensku vládne, možno v lepšom prípade označiť za (staro)nový. Vláda pod vedením premiéra Pellegriniho nevyužila ani len príležitosť ozeleniť svoje programové vyhlásenie, s ktorým sa uchádzala o dôveru v parlamente. Neurobila tak napriek početným kritickým zisteniam a následným kampaniam Za živé rieky či My sme les, novým poznatkom ohľadom meniacej sa klímy, škandalóznej situácii so znečistením podzemných vôd na Žitnom ostrove, alarmujúcej chorobnosti a predčasnej úmrtnosti obyvateľov Slovenska v súvislosti so znečisteným ovzduším, dramatickému úbytku úrodnej poľnohospodárskej pôdy, pretrvávajúcemu zaostávaniu Slovenska vo sfére hospodárenia s odpadom či absolútne neuspokojivej situácii v oblasti environmentálnej výchovy, vzdelávania a osvety.

Ako je známe, v rámci deľby rezortných kompetencií po voľbách 2016 pripadol rezort životného prostredia (MŽP) strane Most-Híd. A tu vznikol hneď prvý problém: strana nominovala na čelo rezortu človeka, ktorý dovtedy nemal s environmentálnou problematikou ani profesionálnu, ani mimoprofesionálnu skúsenosť, čo je skutočnosť ťažko predstaviteľná v inom rezorte (napr. financií či spravodlivosti).

Ďalší problém je ten, že partneri strany Most-Híd vo vládnej koalícii sú Smer-SD a Slovenská národná strana. Doterajšia skúsenosť s oboma týmito stranami vo vzťahu k životnému prostrediu je negatívna. Pôsobenie SNS vo vedení rezortu v r. 2006 - 2009 sa vo všeobecnosti považuje za katastrofu, pričom škandál s emisnými kvótami je len príslovečnou špičkou ľadovca. Predseda Smeru-SD a zároveň predseda vtedajšej (a donedávna i terajšej) vlády sa "vyznamenal" nemenej, keď v r. 2010 ministerstvo životného prostredia jednoducho zrušil a jeho agendu podriadil agende ministerstva pôdohospodárstva. Viacerí predstavitelia Smeru tiež dlhodobo podporujú nerentabilné spaľovanie toxického hnedého uhlia na hornej Nitre či devastáciu prírodných úsekov riek výstavbou tzv. malých vodných elektrární. Nepriamo vláda podporuje aj devastáciu národných parkov, vznik odpadov či zábery úrodných pôd na nepoľnohospodárske účely. Odmieta ozeleniť verejné obstarávanie či kritériá na ekonomické stimuly, ako aj eliminovať zasahovanie investorov do procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie. Ale ignoruje a bojkotuje aj celý rad iných zdôvodnených návrhov, ako stav životného prostredia zlepšiť.

V takejto konštelácii je pozícia ministra životného prostredia bez dostatočnej odbornej i politickej autority veľmi problematická. Nemožno sa preto čudovať, že za uplynulé dva roky nedošlo v tejto sfére k takmer žiadnemu výraznejšiemu pokroku (ak za pokrok nepovažujeme rôzne viac-menej kozmetické zmeny či PR proklamácie a sľuby, ktoré sa zväčša nemyslia až tak vážne – o čom najlepšie svedčí samotná slovenská realita).

Iste, špecifikom uplynulých dvoch rokov bolo okrem volieb a vzniku novej vlády aj predsedníctvo SR v Rade EÚ. Neodškriepiteľnou skutočnosťou zostane, že práve počas slovenského predsedníctva EÚ ratifikovala Parížsku klimatickú dohodu a že samotné Slovensko ju ratifikovalo medzi prvými európskymi štátmi. K tomuto často vyzdvihovanému úspechu len toľko, že je to historický fakt, bez ohľadu na to, či to označíme ako slovenskú zásluhu, alebo skôr len ako zhodu okolností. Lebo, ruku na srdce, keďže išlo o eminentný záujem Európskej komisie, je isté, že EÚ by bola Parížsku dohodu urýchlene ratifikovala bez ohľadu na to, ktorý štát by jej momentálne predsedal. Ale čo je v tejto súvislosti najhoršie, to je rozpor slov a činov. Na jednej strane sa pasujeme za lídrov vo sfére ochrany ovzdušia, a pritom v praxi tomu takmer nič nenasvedčuje a už vôbec nič nenaznačuje revolučnú zmenu, ktorá je v tejto sfére potrebná, ba nevyhnutná, ak chceme predísť najhoršiemu.

Za druhý úspech ministerstvo označuje vznik tzv. Bratislavského procesu prechodu na zelené hospodárstvo, pričom prišlo s tézou, že Slovensko chce byť stredoeurópskym lídrom v prechode na zelenú ekonomiku. Akokoľvek by sme si to želali, je to len zbožné prianie, lebo nielen Rakúsko, ale aj Česká republika či Slovinsko (ak máme zostať len na území strednej Európy) sú v tomto smere hodne pred nami a "budovateľská mentalita" súčasnej vlády nijako nenasvedčuje tomu, že by prechod na zelenú ekonomiku skutočne považovala za jednu zo svojich priorít.

Za úspech považuje MŽP aj usmernenie budúcej politiky v oblasti vôd, a to je už naozaj opovážlivosť. Doterajšie zlé skúsenosti s vodnou politikou a minimálna ochota ministerstva niečo na tom zásadne meniť taktiež nedávajú dôvod na optimizmus smerom do budúcnosti. Na ilustráciu spomeňme aspoň laxný a alibistický prístup k ochrane podzemných i povrchových vôd (pozri Žitný ostrov, ale nielen ten!) a macošský prístup k tokom (pozri napr. Správa o ochrane práva na životné prostredie... z dielne bývalej verejnej ochrankyne práv Jany Dubovcovej).

A tak s veľmi opatrným optimizmom možno prijať vari len vznik rezortného Inštitútu environmentálnej politiky a jeho snahu vypracovať novú environmentálnu stratégiu. Pre úplnosť je treba povedať, že aj v niektorých iných oblastiach je MŽP čosi ako jednooký kráľ medzi slepými (od environmentálnej výchovy, vzdelávania a osvety, cez – dúfajme, že definitívne – rozhodnutie o trasovaní diaľnice D1 tunelom Korbeľka či možnosť vyhlasovať nízkoemisné zóny pre mestá a obce až po verbálnu podporu zvýšenej ochrany lesov a zvlášť ohrozených biotopov).

Ministerstvo pripravuje určité zmeny v odpadovej legislatíve, ale zásadnejšie kroky na prevenciu vzniku odpadov a čiernych skládok, napr. zavedením reálneho zálohovania plastových nápojových obalov, sa presadiť ani len nepokúša. Symbolické spoplatnenie plastových tašiek je fajn, ale zásadné riešenie to určite nie je. A tak všetko nasvedčuje tomu, že Slovensko bude aj naďalej na chvoste EÚ vo sfére predchádzania vzniku odpadov, ako aj ich separácie, zhodnocovania a recyklácie.

A ešte pár konkrétnych skúseností. V rokoch 2016 - 2017 získal až nečakanú podporu takmer všetkých zainteresovaných subjektov (na Slovensku i v okolitých krajinách) návrh na vyhlásenie Národného parku Podunajsko. Vari jedinou výnimkou z tohto takmer pravidla bolo a zostáva naše ministerstvo životného prostredia, ktoré sa k tomuto návrhu postavilo laxne. Avšak bez neho sa tento projekt realizovať, žiaľ, nedá. A takýto postoj ministerstva i celej vlády vedie k tomu, že na Dunaji zo dňa na deň trestuhodne miznú prírodné hodnoty hodné ochrany, následkom čoho hrozí, že sa návrh národného parku na slovenskej strane Dunaja stane bezpredmetným.

Vo sfére ovzdušia nezaujalo ministerstvo dosť zásadový postoj k urýchlenému útlmu ťažby a spaľovania nekvalitného uhlia na hornej Nitre. Pri posudzovaní vplyvov na životné prostredie MŽP neuložilo navrhovateľovi povinnosť zhodnotiť vplyvy spaľovania uhlia z 12. ťažobného poľa v Novákoch v elektrárni Nováky. Nepodporilo ani aktivistov na Orave a inde, upozorňujúcich na únik arzénu do rieky. Ani autorita štátnej ochrany prírody sa za uplynulý rok nezvýšila a neodstránili sa nedostatky nedávno prijatého zákona o ochrane prírody a krajiny. Ochrana a udržateľný manažment krajiny, alejí či voľne rastúcej zelene sú naďalej iluzórne. Podchvíľou sme svedkami brutality, s akou sa tieto vzácne prírodné a krajinné hodnoty beztrestne likvidujú. K tomu sa najmä v poslednom čase pripojilo aj dosiaľ nepotrestané ilegálne usmrcovanie chránených živočíchov, najmä dravcov.

Avizuje sa tiež sfunkčnenie Zeleného vzdelávacieho fondu. Je načase, keďže vzdialenosť medzi nami a hoci len susednou Českou republikou v tejto sfére medzičasom narástla tak, že pripomína vzdialenosť medzi Zemou a Mesiacom. Podľa niektorých zainteresovaných mimovládnych rganizácií je však novovzniknutý Zelený vzdelávací fond pre žiadateľov príliš komplikovaný a finančne aj administratívne zbytočne náročný, čo je v konečnom dôsledku demotivujúce.

Komunikácia s odbornou verejnosťou a tretím sektorom sa v porovnaní s ministrovaním Petra Žigu zo Smeru-SD mierne zlepšila. Ale pohŕdanie odbornou i laickou verejnosťou naďalej pretrváva, o čom svedčí aj skutočnosť, že na viaceré podnety, ktoré nie sú MŽP "po srsti", rezort nereaguje ani len formálne.

Ak to máme zhrnúť: za uplynulé dva roky sa dosiahol vo sfére pôsobenia envirorezortu "veľmi mierny pokrok v medziach zákona". Aj to viac na papieri, ako v skutočnosti. Je to o niečo lepšie, ako to bolo pred dvoma rokmi, ale oveľa horšie, ako by to malo – a pri väčšom odhodlaní a odvahe aj mohlo – byť. Mnohé krajiny v tejto oblasti napredujú podstatne rýchlejšie. A tak v "ozeleňovaní" našej reality za vyspelým svetom čím ďalej tým viac zaostávame.

A celkom na záver ešte dve poznámky:

1. O čo väčšiu kritiku za svoj laxný a často i neodborný až cynický vzťah k našej prírode, krajine a životnému prostrediu si zaslúži vedenie ministerstva i celá vláda, o to viac je treba oceniť úsilie časti kompetentných a zároveň obetavých pracovníkov a pracovníčok rezortu, ktoré však nápadne pripomína plávanie proti prúdu.

2. K väčšine vyššie spomenutých problémov a káuz zaujal Slovenský ochranársky snem v priebehu uplynulých dvoch rokov zásadné stanovisko, ktoré adresoval kompetentným i médiám a zverejnil na stránke www.ochranari.sk.

Bratislava, apríl 2018

prof. RNDr. Mikuláš Huba, CSc. (kontaktná osoba, mikulas.huba2@gmail.com)

doc. RNDr. Tomáš Derka, PhD.

Mgr. Tomáš Peciar

RNDr. Jozef Šibík, PhD.

Ing. Ľubica Trubíniová

doc. Ing. Henrich Pifko, PhD.

Mgr. Michal Deraj

Ing. Dušan Bevilaqua, PhD.

RNDr. Marcel Uhrin, PhD.

Ing. Elena Fatulová

Ing. Fero Guldan

Soňa Párnická

Ing. arch. Lýdia Priehodová

Ing. Milan Lichý

Eulalia Štefanová

doc. Zuzana Kronerová

Ing. Ján Mičovský

RNDr. Eva Stanková, PhD.

Ing. arch. Boris Hochel

RNDr. Peter Straka

Mgr. Samo Smetana

MUDr. Juraj Mesík

Mgr. Zuzana Homolová

Mgr. Tomáš Hulík, PhD,

Pavol Ziman

Mgr. Richard Medal

Ing. Drahoš Stano

Ing. Karol Fröhlich, DrSc.

doc. MUDr. Branislav Líška, CSc.

RNDr. Mgr. Ján Szöllös, CSc.

MUDr. Juraj Mesík

Mgr. Vladimír Mokráň

Mgr. Marcel Zajac

Ing. Ľubica Kolková

Ing. Martin Fecko