Dva iniciačné skutky v jednom týždni, alebo Deň D o ktorom už vie len pár zasvätených

Okrem Charty 77 sa v prvých januárových dňoch roku 1977 zrodilo aj moderné ochranárstvo na Slovensku.

Presne pred 40 rokmi (8. 1. 1977) dostala približne stovka aktívnych ľudí - prevažne Bratislavčanov - list, v ktorom sa okrem iného písalo:

Všetko najlepšie v novom roku, drahý občan,

keďže Tvoj vzťah k prírode a pamiatkam je všeobecne známy a keďže na základe toho možno predpokladať, že zánik hodnôt, ktoré príroda a pamiatky predstavujú, pociťuješ ako jednu z existenčných hrozieb, dovoľujeme si ponúknuť Ti členstvo v Slovenskom zväze ochrancov prírody a krajiny (SZOPK). Nemožno sa spoliehať, že spomínanú hrozbu zmierni niekto iný, ako práve Ty. SZOPK by Ti v tom mohol pomôcť, lebo celé jeho stanovy sú na to zamerané.

Nepochybujeme o tom, že Ťa trápi ochrana prírody a tvorba krajiny a jej obyvateľa v tom najvšeobecnejšom zmysle...Je však celkom možné, že vo svojej koncepcii vzopretia sa hrozbe, ktorá vyplýva zo zániku spomínaných hodnôt, nerátaš s prácou v "akejsi"  organizácii alebo ak, máš o nej vlastnú predstavu. Preto si dovoľujeme, akože na úvod, urobiť takýto sociologický miniprieskum:

1. Myslíš si, že je v súčasnosti možné, aby záujmová organizácia nejako prispela k záchrane prírody, pamiatok a k tvorbe zdravšieho životného prostredia?

- ak nie, prečo?

- ak áno, ako asi, za akých podmienok a v čom?

2. Čo Ti bráni, okrem zaplatenia členského, vstúpiť do SZOPK?

Z adresátov tohto listu a z niekoľkých desiatok ich priateľov a priateliek (najmä z  Prírodovedeckej fakulty UK a SAV)  sa stalo jadro entity či fenoménu, ktorý do histórie vstúpil pod názvom Bratislavské ochranárstvo, alebo všeobecnejšie ochranári. Na jeho pôde sa postupne stretlo asi 2000 aktivistov a aktivistiek. Počas niekoľkých rokov svojej existencie sa stali príťažlivým vzorom alternatívneho spôsobu aktívnej existencie. Zostali po nich desiatky opravených pamiatok (od dreveníc, cez technické pamiatky, stredoveký dom v Banskej Štiavnici až po kláštor v Marianke), početné prírodné rezervácie, návrh Národného parku Podunajsko i publikácia Bratislava/nahlas, ktorú neskôr Václav Havel nazval slovenskou obdobou Charty 77.  Ale aj - a hľadiska novodobej histórie najmä: bratislavskí ochranári sa stali jadrom komunity, ktorá koncom roku 1989 dokázala nenásilne a kultivovane previesť našu spoločnosť od totality k demokracii.  Podobnú úlohu zohrali aj  ľudia z Charty 77 v Česku.

Obe tieto iniciatívy, kľúčové pre demokratický vývoj Česka a Slovenska, sa zhodou okolností a nezávisle jedna od druhej zrodili v tej istej chvíli. Obe majú okrem mnohých spoločných čŕt (od počtu signatárov, resp. členov až po dôraz na osobnú zodpovednosť)  a jednej spoločnej osobnosti - chartistu a ochranára Pavla Šremera - spoločné aj to, že rýchlo upadli do zabudnutia a na svetlo božie sa dostanú len v čase okrúhlych výročí: či už je to mediálny  záujem o 20, 30 či najnovšie 40 rokov Charty 77, alebo unikátne Uznesenie NR SR k 25. výročiu Bratislavy/nahlas zo 7. novembra 2012. Ale v čase, keď naše deti a mládež nevedia ani to, že a o čom bolo Slovenské národné povstanie či rok 1968,  nie je historické bezvedomie ohľadom Charty 77 a úlohy, ktorú zohralo bratislavské ochranárstvo, až také prekvapujúce.  A asi to príliš nezmení ani diskusia o tom, či za to môže viac rodina, škola, médiá, politici, historici, komentátori, alebo samotní aktéri - v našom prípade bývalí bratislavskí ochranári, ktorí (až na výnimky) akoby rezignovali na vlastnú minulosť.  Tým nechcem povedať, že by takáto diskusia nebola potrebná: keď už nie inokedy, tak aspoň v čase okrúhlych jubileí.

Mikuláš Maňo Huba (autor listu budúcim ochranárom, datovaného 8. 1. 1977)