(venované svetlej pamiatke prvého a zároveň posledného československého ministra životného prostredia)

V 3. časti materiálu s názvom Atentát na Nežnú revolúciu, autorom ktorého je Vladimír Ondruš (Žurnál 43/2009), sa uvádza niekoľko tvrdení, na ktoré nemôžem nereagovať.

Vladimír Ondruš bol vo Vláde národného porozumenia z decembra 1989 vymenovaný za podpredsedu a poverený vytvorením ústredného orgánu štátnej správy pre životné prostredie, ktorý dovtedy na Slovensku nejestvoval. V spomínanom článku píše, že sa, na rozdiel od Česka, zákon o zriadení ministerstva životného prostredia nepodarilo schváliť včas, cit.: “…pre spory so zelenými Maňa Hubu“.  Odhliadnuc od toho, že žiadni zelení Maňa Hubu nikdy nejestvovali a v tom čase existoval len prípravný výbor Strany zelených, ktorý viedli úplne iní ľudia ako ja, hlavný problém je v inom. Žiadni zelení, aj keby už boli v decembri 1989 ako strana existovali, nemohli vláde ani parlamentu zabrániť prijať akýkoľvek zákon z jednoduchého dôvodu: nik z nich vo vtedajšej slovenskej  vláde ani parlamente nebol. Do Slovenskej národnej rady sa dostali až na základe volieb v júni 1990. Takže takýmto svojím výkladom histórie V. Ondruš nielenže prekrúca fakty, ale prenáša vinu za vlastné zlyhania na plecia iných. Je to dvojnásobný paradox i prehrešok už aj preto, lebo to boli  práve slovenskí ochranári, alebo ak chcete zelení, ktorí prví prišli s oficiálnym návrhom na bezodkladné vytvorenie takého prierezového ústredného orgánu pre životné prostredie, vedeného podpredsedom vlády. Po prvý raz sa to uvádzalo v dokumentoch z vrcholných podujatí Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK), ktoré sa konali ešte pred 17. novembrom 1989. A potom opakovane vo vyhlásení reprezentatívneho profesijného Fóra ochrancov a tvorcov životného prostredia na Slovensku  z 8. 12. 1989 a neskôr. V tom istom vyhlásení sa navyše žiada urýchlene vytvoriť podobný orgán aj na federálnej úrovni a touto úlohou poveriť Ing. Josefa Vavrouška, ktorý sa už v tom čase nielen v českých, ale aj v slovenských ochranárskych kruhoch tešil mimoriadnemu uznaniu. Vladimír Ondruš, napriek tomu, že to, čo tu píšem, veľmi dobre vie, označuje vo svojom článku Vavrouška za akéhosi zarytého federalistu či čechoslovakistu, ktorý sa chcel zmocniť kompetencií národných republík v oblasti životného prostredia. Prvé hodiny po jeho  spomínanom rokovaní s Ondrušom a Mečiarom som mal možnosť stráviť s Vavrouškom a môžem povedať, že nikdy predtým ani potom som ho nevidel takého sklamaného, ba zhrozeného z nepochopiteľných postojov svojho bývalého priateľa Vlada Ondruša.

Mať člena federálnej vlády zodpovedného za životné prostredie od samotného začiatku a vo vplyvnej pozícii podpredsedu bol jediný spôsob, ako čeliť  snahám silného ekonomického tandemu Dlouhý – Klaus uskutočniť transformáciu československej ekonomiky bez ohľadu na environmentálne aspekty. Okrem toho, prvotný návrh na vymenovanie Vavrouška do tejto funkcie vzišiel naozaj zo Slovenska, a nie z Česka, či z federálnej úrovne.  Federálny výbor pre životné prostredie sa podarilo konštituovať až v júni 1990, teda s polročným oneskorením a Josef Vavroušek sa nestal podpredsedom, ale len radovým členom federálnej vlády. Keby sa to stalo skôr a s pôvodne navrhovanými kompetenciami, mohla celá ekonomická reforma dopadnúť inak: systémovejšie, transparentnejšie a komplexnejšie,  bez legalizácie „prania špinavých peňazí“, menej technokraticky, so zavedením environmentálnych ekonomických nástrojov a celkovo  citlivejšie vo vzťahu k životnému prostrediu. Ale aj tak Federálny výbor pre životné prostredie dokázal počas dvoch rokov svojej existencie urobiť veľmi veľa dobrého a čuduj sa svete - zvlášť pre Slovensko. A Slovenský rezort životného prostredia tým neprišiel o žiadne rýdzo národné kompetencie a ani o korunu zo svojho rozpočtu.  Tí, ktorí pocítili pomoc FVŽP na vlastnej koži, napríklad Ružomberčania, či Popradčania  mi to môžu dosvedčiť.

Mikuláš (Maňo) Huba, ochranár, geograf a environmentalista, bývalý predseda Výboru SNR pre životné prostredie a ochranu prírody (1990 – 1992)