(Nielen) sviečky pre Juraja

Snažím sa nebyť poverčivý. Piatok 13. Roku Pána 2015 sa síce nezačal práve najlepšie: poslanci Smeru znemožnili rokovanie nášho parlamentného výboru o dôležitej veci a vzápätí súd rozhodol v záležitosti Pečnianskeho lesa v neprospech občanov Slovenska. Ale keďže podobné nepríjemnosti zažívame takmer každodenne, nepripisoval som ich na vrub tohto hrozivo - magického dátumu. Inak to bol krásny, teplý, slnečný deň, asi posledný v tomto neskorom babom lete. A keď som bez úhony prežil aj podvečernú cyklotúričku a zdravo unavený si ľahol do postele, hovoril som si: „tak dnes sa už vari nemôže nič zlého stať“.

Až ráno som zistil, ako kruto som sa mýlil. Najskôr v prvých ranných správach tá šokujúca zvesť z Paríža a vzápätí tá menej šokujúca (lebo sme vedeli, že je to veľmi vážne), ale o to bolestnejšia a osobnejšia správa o Jurajovi.

V živote som nebol na Islande a ani som nebol veľkým fanúšikom tamojšej hudby. Ani literárny vkus sme nemali s Jurajom identický. Na Pohode som bol iba raz, Pod lampou som sa objavil tuším len trikrát, na Cukrovú som zablúdil len z času na čas, s .týždňom mám dlhodobo nejednoznačné vzťahy, do hôr a na drevenice Juraj moc nechodil, a tak by sa mohlo zdať, že sme sa vlastne ani nemali veľmi kde stretnúť.

Ale nie je tomu celkom tak a teraz, keď mu to už nemôžem povedať, si dvojnásobne uvedomujem, aký sme si boli hodnotovo a človečensky blízki. A nielen preto, že Lenka Kušnieriková a náš Kubo boli spolužiaci na Gymnáziu C.S. Lewisa a naša Majka M. ako „newyorská dopisovateľka .týždňa“ bola istý čas Jurajova kolegyňa.

Apropo, spomínam si, že asi najviac času sme spolu strávili na stužkovej našich detí. Ako netanečníci sme si tam krátili čas intelektuálno – priateľskými debatami a vôbec sme neprotestovali, keď nás decká pred polnocou poslali domov, lebo sa chceli zabávať bez „starcov“.

Stretávali sme sa na podujatiach na podporu slobody a demokracie. Občas sme pritom spoločne zapaľovali sviečky netušiac, že čoskoro, už bez Teba, budeme tú sviečku zapaľovať na Tvoju pamiatku.

Viac ako bezprostredne sme v posledných rokoch komunikovali sprostredkovane: cez Michalovcov.

Dôležitejšie ako množstvo spoločne stráveného času bolo to, že vždy, keď sme sa na chvíľu stretli, tak to bolo stretnutie priateľské, srdečné, pohodové. Nikdy sme sa neškriepili a som presvedčený, že ani poza chrbty neohovárali. Mal som pocit, že sa navzájom nenápadne podporujeme, rešpektujeme a vážime si to, čo ten druhý robí. Nemusíme si hovoriť, že na našom malom, závistlivom a rozhádanom Slovensku nie je takýto prajný vzťah dvoch verejne činných ľudí vôbec samozrejmosťou.

Myslíme na Vás, dievčatá kušnierikovské i spoloční priatelia a ďakujem Vám za Vášho i nášho Juraja, ktorý naďalej žije a bude žiť v našich spomienkach – aj keď sviečky na Palisádach dávno dohoria.

Maňo Huba (s rodinou)