Pri dvadsiatom výročí našej dreveničiarskej sekcie sa konal nezabudnuteľný dvanásťhodinový happening s aktívnou účasťou niekoľko sto bývalých i súčasných dreveničiarov.  Prišiel ujo Smutniak a jeho vystúpenie pred plnou sálou petržalského kultúrneho domu „U Agnesa“  jednoducho nemalo chybu. Prišla teta Kolníková z Radošinej a zarecitovala „ekologickú“ básničku od Stana Štepku, ktorá neskôr zľudovela. Maestro Satinský prísť nemohol, tak poslal aspoň zdravicu O šindliach:

„Nieto väčšej rozkoše, ako byť za mesačnej noci vysoko v horách, nad všetkými mestami a spať s batohom pod hlavou. Ovšem, musíte mať pod hlavou batoh umiestnený tak, aby vás netlačil a aby ste mohli rukou našmátrať za zipsom čokoládu. Keď bol nad nami mesiac ako peceň chleba a všetky hviezdy – nikdy som nespal v stane. Vlado Bednár, s ktorým som vtedy chodil po horách, ho síce navečer v sedle Burda pod Fabovou hoľou postavil, lebo bol spisovný tramp a stan bol nový (nízke „áčko“ pre dve osoby), ale ja som spal v spacáku vonku  pri zhasínajúcom ohníku. Keby som spal v stane, nevidel by som hviezdy a mesiac.

Vždy som si chvíľu pospal a mesiac sa na oblohe posunul. Keď som sa zobudil, siahol som rukou za seba a vytiahol šindeľ čokolády. Hory, nebo, mesiac, čokoláda ... Nastala velebná, tajná žranica. Snažil som sa chrumkať čo najtichšie – aby sa kamarát v stane nezobudil. Štyri šindle čokolády boli spoločné a mali sme ich na celý týždeň. Vždy, keď sa mesiac posunul, odjedol som z ďalšieho šindľa. A mesiac sa furt posúval! Do ráno bolo po čokoláde. To sme šli pešo trasu Zvolen – Košice cez Rudohorie. Trvalo nám to 10  dní. Potom som letel do New Yorku a trvalo to osem hodín ... Ale to nebola taká rozkoš, ako vyjedať za mesačných nocí pod širákom v Hrochoti, na Poľane, na Muránskej planine, pod Pipítkou, Lastovičím vrchom, na Kojšovskej holi – až po Jahodnú pri Košiciach šindle čokolády z batoha pod hlavou! Nebola to taká rozkoš, ako keď sme spali nad dedinami Čučma a Pača v senníku a behali po nás milé myšky. Nie, nie – žiadne biele myšky, žiadne delírium! Jednoducho nás myšací svet prijal medzi seba a v tú noc na pôjde sme sa zrazu cítili ako Guliverovia v Liliputánii. Najviac ma prekvapilo, že tie myšky sa nás nebáli! Behali nám celú noc po spacákoch. Asi niečo zháňali. Zrejme sa dozvedeli, že máme čokoládové šindle...

Dozvedel som sa, že máte stretnutie. Spomenul som si na všetky drevenice, okolo ktorých som prešiel a už boli opravené, spomenul som si, že som pomáhal len rečami, lebo som povolaním kaviarenský povaľač a konečne sa aj rozosmutnil, lebo som si spomenul, že Vlado Bednár volal moje table čokolády: šindle. Ale vám nech je na stretnutí veselo a naše heslo nech zostane nezmenené: „Len žiadne švindle – položme šindle!“