Naše verejné priestory v teórii a praxi

Úvod

Nie som architekt, urbanista, územný plánovač, ale ani komunálny politik či úradník, zodpovedný za stav verejných priestorov v niektorom zo slovenských sídiel. Ak sa napriek tomu odvažujem vyjadrovať sa k tejto téme, je to preto, lebo ako občan a občiansky aktivista sa za zachovanie verejných priestorov zasadzujem už celé desaťročia. Vyvrcholilo to Bratislavou/nahlas, ale pred ňou i po  nej to boli desiatky petícií, kampaní, či verejných diskusií, ktoré som inicioval a stovky iných, ktoré som nejakým spôsobom podporil. V posledných  dvoch rokoch k tomu pribudli interpelácie adresované príslušným členom vlády, návrhy zákonov a iné legislatívne iniciatívy, okrem iného aj v prospech hodnôt, ktoré reprezentujú verejné priestory v užšom či širšom zmysle slova.

Čo sú a čo nie sú verejné priestory?

Keď som sa snažil usporiadať si myšlienky, postrehy, námety a otázky, s ktorými by som sa chcel s Vami podeliť, pomohol som si aj výbornou publikáciou s názvom Verejné priestory z autorskej dielne Karolíny Mikovej, Zory Kalky Pauliniovej a Martiny Paulíkovej.  Prvá je vyštudovaná urbanistka, druhá architektka a tretia environmentalistka. Priam ideálna profesionálna kombinácia pre autorský tím, ktorý sa zamýšľa na hodnotami, funkciami, ako aj možnosťami ochrany, tvorby a oživovania verejných priestorov. Navyše všetky tri sa v teoretickej rovine zaoberajú participatívnymi metódami a v  praktickom živote prácou s verejnosťou, pričom patria v tomto smere nepochybne k tomu najlepšiemu, čo na Slovensku máme. Spomínané tri autorky definujú verejné priestory takto: „Pod verejnými priestormi rozumieme také priestory v existujúcej urbanistickej štruktúre akýchkoľvek sídiel, ktoré sú nezastavané, otvorené a prístupné všetkým občanom nezávisle od ich pohlavia, rasy, etnicity, veku alebo socioekonomickej úrovne. Verejné priestory bývajú spravidla na verejnom pozemku a slúžia verejnosti. V tom najbežnejšom slova zmysle pod verejnými priestormi často rozumieme najmä námestia, ale patria sem aj ulice, parky, verejné záhrady, cintoríny, galérie pod voľným nebom, nábrežia a promenády, trhoviská či ihriská a vstupné „predpriestory“ areálov a budov.“ (Miková a kol., 2010, s. 9).

Autorky sa však zamýšľajú aj nad tým, čo verejnými priestormi podľa nich nie je, hoci verejnosť sem má vstup voľný, ba dokonca je vítaná. Za takéto pseudoverejné priestory považujú napríklad nákupné centrá, kde kľúčovou funkciou nie je stretávania sa ľudí, oddych a pod., ale nakupovanie, teda komercia. O tom, že tento deficit si uvedomujú aj samotní majitelia či prevádzkovatelia takýchto zariadení svedčí aj to, že sa snažia aspoň  simulovať to, čo v nich chýba vytváraním enkláv verejných priestorov vo vnútri takýchto verejne prístupných, primárne komerčných zariadení.

Pojmy, či kľúčové slová, s ktorými sa v súvislosti s našou témou stretávame, by som hierarchicky zoradil v smere od najkonkrétnejšieho k najvšeobecnejšiemu asi takto:

- verejné priestranstvá,

- verejné priestory,

- verejne prístupná krajina (či už prírodná alebo kultúrna).

V zásade platí, že ide o akúsi „matriošku“ v tom zmysle, že nižšia hierarchická úroveň (priestranstvo) tvorí podmnožinu vyššej (priestor) atď. Inými slovami: každé verejné priestranstvo by malo byť súčasťou verejného priestoru, ale nie každý verejný priestor musí byť priestranstvom.

Ako v prípade každého pravidla, aj z tohto platia výnimky. Jednou z nich sú verejné priestranstvá v krajinách s totalitným režimom, napríklad v Moskve za čias Sovietskeho zväzu, kde obrovské, chladné a neraz i nápadne strážené verejné priestranstvá pôsobili skôr odstrašujúcu, ako príťažlivo, a tak nespĺňali mnohé atribúty, ktoré očakávame od skutočne verejných priestorov.

Keď hovoríme o verejných priestoroch, vychádzame zväčša z predpokladu, že verejne prístupným môže byť len priestor, ktorý nie je v súkromnom vlastníctve. Našťastie, neplatí to úplne, o čom svedčia napríklad súkromné rezervácie, galérie pod holým nebom a pod., ktoré sú vďaka filantropickej orientácii svojich majiteľov verejne prístupné.

Verejné priestory či priestranstvá je možné klasifikovať podľa rôznych kritérií.

Niekedy si Vás podmaní samotný priestor bez toho, aby ste o ňom vopred čokoľvek vedeli, častejšie však takéto výnimočné miesto či priestor predchádza povesť, a neraz ho práve pre túto povesť cielene vyhľadáme.

Dalo by sa tiež hovoriť o objektívnych a subjektívnych atribútoch verejných priestorov/priestranstiev. Kým v prvom prípade hovoríme o (kvázi) nespochybniteľných hodnotách, napr. architektúry, urbanizmu, zelene v danom priestore, inde jeho význam súvisí s jeho funkciou či historickou udalosťou, ktorá sa tam odohrala bez ohľadu na iné kvality toho-ktorého priestoru (napr. revolučné námestia typu Nám. SNP v Bratislave, Majdanu či hlavných námestiach miest ako je Káhira, Istanbul, Peking a ďalšie).

K tejto časti si dovolím ešte jednu poznámku: významné, slávne, atraktívne a populárne verejné priestranstvo predstavuje spravidla fenomén s veľkou gravitačnou silou a zároveň schopnosťou vyžarovať svoju auru aj do okolitého priestoru – napr. šírenie sa trhov a obchodov z námestí do okolitých ulíc a uličiek vo veľkých mestách tretieho sveta, alebo zvýšený športový ruch v okolí Central Parku (o zvýšenej frekvencii turistov a výške cien v okolí aktraktívnych priestranstiev ani nehovoriac.) Centrálne priestranstvo takto neraz vtláča pečať celej mestskej štvrti, či dokonca celému mestu.

Problémy, hrozby a riziká

Aspoň heslovito pár slov o tom, v čom  vidím najväčšie problémy, hrozby a riziká spojené s ohrozením hodnôt verejných priestorov/priestranstiev.

Všeobecným problémom a akousi odvrátenou stranou verejných priestorov je práve ich atraktivita, ktorá je inšpiráciou snáh o ich privatizáciu (ako výstižný príklad môže poslúžiť Bratislava, kde sa brutálne sprivatizovala časť dunajského nábrežia, takzvaný Napoleonský vršok, okrajové časti lesoparku, historické vinohrady a posledných rokoch aj dunajské ramená).

Sprivatizovali sa však aj mnohé výhľady a priehľady, ktoré podľa mňa tiež patria do kategórie príbuzných verejných statkov ako je verejný priestor. Ako príklad za mnohé by som spomenul kultový výhľad z Murmanskej výšiny na Bratislavu, ale aj časť výhľadu na Karpaty a Dunaj, alebo naopak od či spoza Dunaja na Hradný a Vodný vrch. Až dodatočne sme si uvedomili, že rôzne „Towery“ v Bratislave, Banskej Bystrici a inde nie sú pohromou len pre bezprostredné okolie, ale opticky znehodnocujú aj také kľúčové historické priehľady, ako je nové „optické ukončenie“ bratislavského Korza či Nám. SNP v Banskej Bystrici.

Podobným procesom sa silne znehodnotila aj  celková silueta mnohých našich  miest a dedín, ktorá ich charakterizovala po stáročia a ktorá sa taktiež mala do určitej miery chrániť ako  vec verejná (v Bratislave napr. Koliba, Machnáč, Slavín, Bôrik, Napoleonský vŕšok, okolie Devína a množstvo iných charakterotvorných lokalít a línii, ktoré svoj tradičný charakter stratili v priebehu niekoľko málo rokov.

Iným problémom je parazitovanie na verejných priestoroch/priestranstvách prostredníctvom rôznych rušivých dostavieb a nadstavieb, mobiliáru, gýčovej umeleckej výzdoby, agresívnej reklamy a pod.

Bezdôvodné zbavovanie pôvodných verejných priestorov prístupu verejnosti (napr. promenádny chodník nad Dunajom pod budovou NR SR, bývalé detské ihrisko pod Hl. stanicou, alebo parčík za Františkánskym kostolom   v Bratislave).

Komercionalizácia verejných priestorov – od gastronomických zariadení okupujúcich celé verejné priestranstvá, cez reklamné aktivity až po rôzne technopárty a pod.

Iné formy nadmerného či inak nevhodného využívania verejných priestorov/priestranstiev nerešpektujúce ich charakter, kapacitu, únosnosť a pod. (napr. intenzívne športové aktivity v parkoch a verejných záhradách).

Infraštruktúrne objekty/prvky kontrastujúce, rušiace a/alebo zatieňujúce významné objekty, čím verejné priestory/priestranstvá či kľúčové objekty strácajú autentickú podobu a neraz sa stávajú „nefotografovateľnými“.

Nedostatočná údržba, všadeprítomné odpadky, dolámané lavičky, zdevastované/zatvorené WC, vytrhaná dlažba, zničená zeleň, sprayeri a ich „diela“...

Náš prístup k verejnej zeleni je osobitný prípad. Poškodzuje a likviduje ju ako naša ľahostajnosť, nedostatok údržby či neúmyselné poškodzovanie, tak aj jej časté zámerné, ba priam programové likvidovanie.

„Okupácia“ verejných priestorov motoristami, športovcami, psíčkármi a inými „koníčkármi“, ktorí zvyknú používať verejné priestory aj na iné účely, než na aké sú určené.

Vandalizmus a jeho ničivý dopad na také priestory, ako sú napr. historické cintoríny.

Absentujúca tvorba nových plnohodnotných verejných priestorov/priestranstiev.

Špecifický problém je aj využívanie, či skôr zneužívanie eurofondov na tzv. revitalizáciu sídelných centier, pričom konečným výsledkom investície nemalých prostriedkov je neraz viac škody, ako osohu: napr. zámena hodnotnej zelene za dlažbu (podľa možnosti od firmy priateľa pána starostu). Aktuálne medializovaný prípad nešťastnej aktivity takéhoto druhu, ktorá vyvolala dokonca zrážku miestnych nespokojných obyvateľov s políciou, je tzv. revitalizácia hlavnej Istrijskej ulice v Devínskej Novej Vsi. Predtým vyvolala veľké protesty obyvateľov rozsiahla likvidácia stromovej zelene na zvolenskom  námestí, ale podobných prípadov by sme našli na Slovensku desiatky, ak nie stovky (viac pozri. napr.: www. obycajniochranari.sk).

K strate identity a unifikácii sídiel dochádza aj tam, kde tzv. revitalizáciu centier obcí v celom regióne projektuje tá istá projekčná kancelária a realizuje tá istá dodávateľská firma.

Špecifický problém: predaj poľnohospodárskej pôdy cudzincom

Aj keď názory na to, čo sa stane po 1. máji 2014, kedy sa skončí oficiálne embargo na predaj poľnohospodárskej pôdy cudzincom, sa rôznia, obávam sa, že pribudne plotov a ubudne verejne prístupného priestoru vo voľnej krajine. To, že väčšina voľnej krajiny je u nás dosiaľ prístupná, že sa po krajine dá viac-menej voľne chodiť a verejne ju „užívať“, je jedna z obrovských vymoženosti Slovenska, ktorú dosiaľ považujeme za samozrejmosť, ale o ktorú môžeme ľahko prísť. To, že si nevymýšľam ani nestraším, vie každý, kto sa pokúsil prenocovať pod holým nebom, alebo hoci len odbočiť meter od cesty napríklad niekde na francúzskom vidieku.

Identita a jej strata

Identita je niečo ťažko definovateľné, hodnotu čoho si neraz  uvedomíme až vtedy, keď o to prídeme. Je to skrátka hodnota, ktorá sa veľmi ťažko a dlho vytvára a veľmi ľahko a rýchlo  sa o ňu prichádza.

Dospel som k názoru, že medzi identitou verejného priestoru a identitou miestnych obyvateľov či návštevníkov panuje vzťah na spôsob spojených nádob. Akýkoľvek prísny zákon by sme vymysleli, identitu priestoru nezachránime, pokiaľ ju nemáme v sebe. Pričom procesy, ako je globalizácia, identite príliš nenahrávajú, keďže smerujú skôr k jej popretiu rastúcou unifikáciou. To však neznamená, že máme rezignovať na tvorbu takých regulatívov, ktoré stratu identity verejných priestorov aspoň spomalia či zmiernia.

Pozitívne príklady

Aby sme len nekritizovali a nestrašili treba objektívne priznať, že uplynulé roky priniesli vo vzťahu k verejným priestorom aj nemálo pozitív.

Opätovne reálne zaručená sloboda zhromažďovania, ktorá bola v r. 1948 – 1989 deklarovaná iba na papieri, vytvára reálne možnosti kolektívneho demonštrovania vôle občanov na verejných priestranstvách našich sídiel.

Jedným z pozitív „nových čias“ je aj naše  „udomácňovanie sa“ vo verejných priestoroch. Za čias socializmu sme boli oveľa viac uzavretí vo svojich prevažne panelákových bytoch a vkročiť na trávnik za účelom oddychu, či dokonca posedávania, opaľovania sa, športovania, piknikovania by si nikto nebol dovolil.

Korzá za socializmu postupne stratili svoju pôvodnú spoločenskú funkciu. Do prírody v okolí miest chodili prevažne len turisti či trampi. Za socializmu vyprázdnené verejné priestranstvá, ktoré sa zapĺňali prevažne len počas organizovaných podujatí typu osláv 1. a  9. mája, sa po roku 1989 opäť spontánne zaplnili ľuďmi a aktivitami.

Po revolúcii došlo nielen k nežiaducemu zahusťovaniu sídlisk, ale aj k ich čiastočnej humanizácii a „ekologizácii“, takže by sa dalo zovšeobecniť, že dnes je kvalita života napr. v takej Petržalke celkovo vyššia, ako pred r. 1989.

Na mnohých miestach sme svedkami vzniku spontánnych aktivít pri tvorbe a údržbe verejnej zelene napr. vo vnútroblokových priestoroch obytných štvrtí.

Z bicyklov bolo za čias socializmu možné voľne dostať kúpiť len zn. Ukrajina, alebo podobné značky, na ktorých sa ďaleko zájsť nedalo. Dnes sú hrádze popri riekach, prístupové cesty k jazerám a kúpaliskám i lesoparky v zázemí miest plné cyklistov a korčuliarov.

Niektoré vhodne umiestnené a s prostredím či tradíciou korešpondujúce aktivity (umelecké, remeselné, trhové a pod.) a atrakcie (jarmoky, vinobrania, púte...) taktiež oživili verejné priestory.

V poslednom čase sa stále viac rozmáhajú pozitívne aktivity typu susedských trhov, blších trhov, dobrých trhov a pod., kvôli ktorým dočasne menia funkciu celé komunikácie, námestia či iné verejné priestranstvá.

Novinkou sú aj rôzne permakultúrne záhradky, ktoré stále častejšie nahrádzajú zdevastované časti verejných priestorov.

Aj niektoré komorné športovo-spoločenské podujatia, ktoré neprepadli masovosti ani prílišnej komercii, môžu byť vítaným oživením verejných priestorov (napr. bežecké preteky Milá míľa v bratislavskom Horskom parku).

Vo všetkých veľkých mestách, ale aj v mnohých menších mestách a na niektorých dedinách pôsobia jednotlivci a skupiny so zameraním na ochranu, advokáciu a programové využívanie verejných priestorov, ako aj občianske združenia či občianske iniciatívy schopné a ochotné obetovať svoj voľný čas i prostriedky organizovaniu aktivít za zachovanie verejných priestorov.

Dôležité je, že pribúda nasledovaniahodných pozitívnych kultúrnych vzorov, ktoré nám v praxi ukazujú, ako sa to má a dá robiť (napr. Horáreň Horský park, Dobré trhy, či projekt revitalizácie Starej tržnice v Bratislave, alebo multifunkčné zameranie adaptovanej bývalej žilinskej staničky Záriečie).

Pripomienkovanie navrhovanej územnoplánovacej dokumentácie či investičných zámerov v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie predstavuje mnohé pozitívne ukážky participatívnej demokracie v praxi (aj keď aj tu sú ešte obrovské rezervy).

Možné východiská a odporúčania

- rozvíjanie a pestovanie verejného záujmu o verejné priestory a ich obhajobu,

- vzdelávanie a výchova smerom k poznaniu a pozitívnemu vzťahu k verejným priestorom už od útleho detstva,

- podpora občianskych združení a iniciatív pracujúcich s verejnými priestormi,

- uvedomelý občan a samospráva vo vzťahu k verejným priestorom

- primeraná miera lokálpatriotizmus, hrdosti, identifikácie a participácie v záležitostiach týkajúcich sa osudu verejných priestorov,

- nekompromisné požadovanie zodpovedného prístupu k verejným priestorom zo strany komunálnych politikov, „úradníkov“, poverených organizácií a pod.,

-  získavanie a zúročovanie skúsenosti a pozitívnych príkladov od nás i zo zahraničia,

-  podpora a propagácia pozitívnych kultúrnych vzorov,

- systematická údržba jestvujúcich a dômyselná tvorba nových verejných priestorov,

- renesancia urbanizmu na Slovensku,

- embargo na predaj verejných priestorov, posilňovanie inštitútu tzv. intaktných plôch,

- prijatie účinných legislatívnych (regulačných i stimulačných) opatrení v záujme ochrany a tvorby verejných priestorov (o.i. aj v pripravovanom novom stavebnom zákone a v príslušných podzákonných normách),

- hľadanie a realizácia medzirezortných, prierezových, komplexných a synergických prístupov a aplikácia Win-Win stratégií pri ochrane, údržbe a tvorbe verejných priestorov.

Záver

Na Slovensku sa dá nájsť množstvo pozitívnych príkladov ukážkového vzťahu k verejným priestorom/priestranstvám a veľa komunít a iniciatív orientovaných na ich záchranu či adekvátnu revitalizáciu. Žiaľ, zdá sa, že aktivity opačného charakteru stále ešte výrazne prevažujú a politicky i ekonomicky vplyvné sily v našej spoločnosti tomu zväčša viac napomáhajú, akoby tomu bránili.  Otázka ako to zmeniť patrí medzi najväčšie výzvy, ktorým v súčasnosti na Slovensku čelíme.

Použitá literatúra

K. Miková, M. Paulíková  a Z. Pauliniová (2010): Verejné priestory – ako tvoriť priestory s príbehom pre ľudí a s ľuďmi, Nadácia Ekopolis, Banská Bystrica.

www.obycajniochranari.sk

 

Poďakovanie:

Príspevok vznikol aj vďaka vedeckému projektu č. 2/0111/2 financovanému grantovou agentúrou VEGA.