Na čo je dobrá diskusia o vode?

Aj keď si o úprimnosti motívov časti aktérov neraz až hysterickej diskusia o vode a jej plánovanom vývoze  zo Slovenska nerobím ilúzie a predbiehanie sa v tom, kto je väčší ochranca našej vody ma viac znechucuje, ako teší, považoval by som z mojej strany za neprofesionálne, keby som nereagoval aspoň na, čo sa na túto tému dosiaľ objavilo na stránkach SME. Navyše,  voda je príliš dôležitý fenomén na to, aby sme ju degradovali len na predmet žabomyšieho sporu zopár politikov a na chvíľkovú zábavku pre bulvár. Aj preto sa žiada zdôrazniť jej nenahraditeľnosť a nájsť pre ňu adekvátny kontext.

Dosiaľ posledným relevantným vstupom do tejto diskusie  je článok môjho staršieho kolegu a súputníka, prof. László Miklósa, ale nepriamo budem reagovať aj na niektoré predchádzajúce príspevky na tému vody a jej vývozu do zahraničia okrem tých, ktoré odzneli v parlamente, lebo k tým som sa snažil vyjadriť priamo „na mieste činu“.

V prvom rade by som L. Miklósovi dal za pravdu v tom, že politikov pramálo zaujíma názor odborníkov, ako aj v tom, že opäť ide viac o politiku a ideológiu, ako o hľadanie objektívnej pravdy a skutočnú obavu o osud vody. Ak by totiž skutočne išlo o vodu, museli by sme jej venovať ďaleko  väčšiu, dlhodobejšiu a systematickejšiu pozornosť, a nielen využiť/zneužiť na vlastné zviditeľnenie sa chvíľu, keď vláda príde s kontroverzným návrhom zákona do parlamentu.

Zároveň ma znepokojuje postoj a tón, ktorý v tejto diskusii a v príspevkoch publikovaných v  SME prevažuje, najmä vzbudzovanie dojmu, že celá tá diskusia okolo našej vody je mlátením prázdnej slamy a že ide len o fiktívny problém. Trochu tomu nahráva aj príspevok  L. Miklósa zdôrazňujúci, že vody máme - najmä kvôli Dunaju a priaznivým hydrogeologickým podmienkam v oblasti Žitného ostrova - nadbytok a že ide o obnoviteľný zdroj. Iste, kým po kvantitatívnej stránke je voda naďalej súčasťou veľkého a malého hydrologického cyklu a aj v r. 2014 sa na ňu vzťahuje zákon zachovania hmoty (tento zákon Smer dosiaľ nenovelizoval), po stránke kvalitatívnej téza o vode ako o obnoviteľnom zdroji platí len obmedzene, vzhľadom na pribúdajúce zdroje znečistenia a iné riziká. Ale aj čo sa týka využiteľných zásob (teda množstva či bilancie) vody je problémom jej nerovnomerné rozloženie, pokračujúci pokles hladiny podzemných vôd vďaka jej  nadmernému využívania (najmä pri intenzívnom poľnohospodárstve), problematická distribúcia vody, nedokonalé prognostické metódy i nejasná budúcnosť vo vzťahu k dôsledkom  globálnej zmeny klímy. Nové regulatívy prinášajú aj sprísňujúce sa normy  EÚ, v dôsledku ktorých sa niektoré zdroje vody nebudú môcť v budúcnosti využívať.

Toto je časť dôvodov, pre ktoré, napriek „nadbytku“ vody v oblasti Žitného ostrova, nie je vývoz vody zo Slovenska na komerčné účely žiaduci a nemôžem ho podporiť.

Ten ďalší dôvod je vlastne komplex dôvodov: strategického, ekonomického, politického a právneho charakteru.

Ako príklad toho, ako by dopadol komerčný vývoz vody zo Slovenska, môže slúžiť masívny a dlhodobý vývoz dreva ako viac-menej nespracovanej suroviny. Namiesto toho, aby sme stromy buď nechali rásť v lese, kde spoluvytvárajú dômyselný ekosystém a plnia celý rad - nielen produkčných – funkcií, alebo vyťažené drevo zhodnotili do podoby finálnych výrobkov, vyvážame ho vo veľkom nespracované, alebo len  minimálne spracované. Výsledkom tejto „hospodárskej politiky“  sú miznúce lesy, pôdna erózia, povodne a vzápätí vysušovanie krajiny, strata nenahraditeľných komplexných funkcií lesa a na druhej strane celkom zanedbateľný príjem pre štátny rozpočet z tohto „grandiózneho biznisu“, ktorý nás všetkých stojí tak veľa, že sa z toho možno ani nespamätáme.  Myslím si, že toto je dostatočne poučný precedens na to, aby sme boli pri úvahách o možnom vývoze vody veľmi opatrní. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou by „vývozné povolenky“ skončili v rukách tých, ktorí sú blízki tým, čo sú momentálne pri moci.

Vláda sa proti takému argumentu v novele vodného zákona bráni aj tým, že si ponecháva vo svojich rukách rozhodnutie o prípadnom odobratí licencií na vývoz vody. Vopred si však vieme predstaviť, ako by to dopadlo a opäť môžeme použiť ako analógiu vývoz dreva, ktorý je často „zazmluvnený“ na toľko rokov dopredu, že sa s týmito zmluvami už  vraj „nedá hýbať“.

Ďalším dôvodom na opatrnosť je zásobovanie obyvateľov Slovenska kvalitnou pitnou vodou. To, ako vieme, nie je rovnomerné a sú regióny a lokality, kde či už trvalo, alebo príležitostne majú nedostatok pitnej vody. Dúfam, že to nevyznie ako prejav nacionalizmu či xenofóbie keď poviem, že vláda by sa mala v prvom rade starať o zabezpečenie základných potrieb obyvateľov tohto štátu a až potom špekulovať o tom, či by si niekto blízky  nemohol na vývoze vody zarobiť.

Obchodovanie s vodou, ktoré z nej automaticky robí obchodovateľnú komoditu by bolo navyše v priamom rozpore s úspešnou petíciou európskych občanov a občianok, ktorej požiadavky v marci 2014 akceptovala aj Európska komisia.

A napokon stojí za zmienku perfídnosť, ktorej sme svedkami v súvislosti s právnou úpravou vývozu vody. Vláda najskôr (už v r. 2012) schváli materiál s názvom „Voda ako strategická surovina štátu...“, v ktorom predpokladá, že by sa mohlo obchodovať až so značnou časťou vody zo Slovenska, potom  príde do Národnej rady s návrhom zákona, ktorý vývoz vody kodifikuje namiesto toho, aby túto záležitosť vyriešila jednovetovým paragrafom napríklad takého znenia: „Vývoz vody zo Slovenska na komerčné účely – s výnimkou minerálnych a iných balených vôd  – sa zakazuje“. Až  keď sa Smer-SD stretne s masívnym odporom nielen opozície, ale aj časti odbornej a veľkej časti laickej verejnosti (teda potenciálnych voličov), pokúsi sa „zaradiť spiatočku“ a zahrať sa na najväčšieho ochrancu slovenskej vody tým, že kvôli údajnému zákazu jej vývozu chce po pár týždňoch opäť novelizovať ústavu.

To však vládnej strane nebráni posunúť kontroverzný návrh novely vodného zákona do druhého čítania ani ju to nenúti anulovať príslušné ustanovenia vládneho materiálu o vode z r. 2012. Ale čo je najhoršie, zjavne ju nie veľmi trápi osud vody na území Slovenska a odtekajúcej zo Slovenska.  Lebo ak by ju skutočne trápil, musela by sa inak správať k slovenských lesom, k riekam a jazerám, k chráneným územiam, k voľnej krajine, k vode v mestách, v priemysle i poľnohospodárstve a napokon i k vode v chránených vodohospodárskych oblastiach.

Ak by aj niekoľkohodinová diskusia o vode v parlamente a niekoľkomesačná kampaň so stovkami článkov či relácií a desiatkami tisíc podpisov nebola na nič dobrá, tak na to, že vyniesla na svetlo rôzne prehliadané a skresľované skutočnosti, dobrá bola. A ak ten záujem o vodu a jej skutočnú ochranu nepoľaví ani po dovolenkách a prázdninách, môže táto verejná diskusia priniesť nemálo pozitívneho aj bez toho, aby sme každú chvíľu menili našu ústavu len preto, lebo si nieto chce prihriať svoju stranícko-politickú polievočku.

Mikuláš Huba

autor je nezávislý poslanec NR SR

a vedecký pracovník Geografického ústavu SAV

Poznámka: Článok vyšiel s medzititulkami a pod iným názvom v denníku SME, 9.9.2014.