Mojich pár stretnutí s Dominikom Tatarkom – venované storočnici DT

(z vystúpenia pri príležitosti preberania Čestnej ceny Dominika Tatarku za Príbeh bratislavského ochranársta)

Stretnutie prvé

–  sprostredkované. Jednak mojím obľúbeným stredoškolským  čítaním Démona súhlasu, Panny zázračnice, Prútených kresiel, či Človeka na cestách, ale aj inak, cez Dominikove deti. Veď Desana a Oleg Tatarkovci sú blízki priatelia môjho o päť rokov staršieho brata Marka. Brat spolu s Olegom buntošia v auguste´68 na námestiach Paríža práve vtedy, keď my tu doma obdivujeme búrliváka  Dominika Tatarku, rečniaceho z podstavca bývalej Stalinovej sochy na Námestí SNP a vznášajúceho sa na pleciach vzrušených študentov.

Bratovi celú mladosť ticho závidím Démona súhlasu s venovaním: „Tebe, Marek-apoštol, s láskou Dominik“.

Stretnutie druhé

- opäť ešte stále nepriame.  Píše sa rok 1973. Odporná československá normalizácia zažíva jeden zo svojich vrcholov. Píšeme slohovú prácu: poslednú pred maturitou. Ja ju pojednám ako vášnivú obhajobu Dominika Tatarku. Na Gymnáziu Vazovova 6 zavládne panika a naša drahá slovenčinárka,  pani profesorka Krivá, si pozýva do školy môjho otca so slovami: „Je mi sympatické, čo robí Maňo, ale ak nechce, aby jeho i mňa vyhodili zo školy, mohol  by maturitnú písomku napísať v trochu inom duchu“. Keďže téma zakázaní spisovatelia nebola jednou z maturitných tém, zmaturoval som a pani profesorka učila až do odchodu na dôchodok.

Stretnutie tretie

Je jarný večer, marec 1976. Trištvrte roka pred Chartou. Sedíme v príjemnom byte bratových svokrovcov kdesi pod Slavínom. Možno sa niečo oslavuje, možno nie, ale určite sa sedí pri fajnovom valtickom víne a hovorí sa o všetkom možnom. Keď tu ktosi z ničoho nič privedie zvonku  Dominika. Mĺkveho, pohrúženého do seba, skleslého, úplne bez života. Ktosi vysloví obavu či ho vôbec núkať vínom, či to ešte nezvýši jeho zasmušilosť. Našťastie domáci pán nestráca duchaprítomnosť a nedá sa dezorientovať podobnými nepodloženými obavami. A víno pôsobí ako elixír. S každým pohárikom je Dominik živší a živší. Dokonca z neho začína vyžarovať nečakaný optimizmus. Som nesmierne rád tomuto jeho znovuzrodeniu a keď sa okolo polnoci spoločnosť rozchádza, ocitnem sa na ulici nevdojak vedno s ním. A ujo Dominik vraví to, čo si trúfam reprodukovať aj po mnohých rokoch takmer doslovne: „Ani sa mi neprisnilo, že strávim taký príjemný večer v spoločnosti priateľov z mladosti, krásnych mladých žien a mladých mužov, ktorí ešte nestratili ideály."

Osmelím sa ho opýtať, či ho môžem odprevadiť domov. Namiesto súhlasu začína rozprávať. Vlastne ani nejde o rozprávanie, ale o imaginatívnu tvorbu nenapodobiteľnej tatarkovskej vízie. Čo všetko vzrušuje v tejto chvíli Tatarku a vďaka jeho sugestívnemu podaniu, samozrejme aj mňa? Samé hlbinné, podstatné veci: od tajov predverbálnej či mimoverbálnej komunikácie až po atavistickú symboliku pece-matky  v strede slovenských dreveníc. Od monumentov špatiacich Slovensko až po drevenú detskú hračku - originál. Od Konrada Lorenza až po mýtus Slovenska vo Švantnerových novelách. Odprevádzam ja jeho, potom on mňa. Rituál odprevádzania, transcendentná atmosféra komorného nočného rozhovoru prechádzajúcej sa dvojice. Krúžime okolo Slavína, meriame uličky a rátame schodíky Hausberglov. Pod nami spí normalizujúca sa, duchovne hnijúca Bratislava. „Predstav si umelca, sochára, ktorému zakázali plniť jeho poslanie, robiť monumentálne sochy. Na čo však nepríde? Začne robiť malé, drevené sošky, sochy do ruky. Sedíte okolo stola, on položí na stôl takú sošku a spoločnosť ju berie mimovoľne do rúk, soška koluje okolo stola, ľudia hovoria o inom a posolstvo zakliate v soške nimi mimovoľne preniká..."

Mýtus o Obci božej, mýtus o čistom, altruistickom, preduchovnenom spoločenstve ľudí, ktorých spája vyšší princíp, viera alebo poznanie.

Mýtus o Slovensku plnom atavistických symbolov. Mýtus o duši národa. Bez veľkých slov a zbytočného pátosu. Vyznanie Slováčiska poučeného Sorbonou, ďalekými cestami, osobnými priateľstvami s velikánmi svetovej literatúry, ale i tupou neprajnosťou samozvaných vládcov jeho vlastného národa. Mýtus skutočnejší ako realita. Skutočnejší, lebo pravdivejší, zmysluplnejší, viacrozmernejší...

Stretnutie štvrté

Neskorá jeseň 1987. Nepríjemností za Bratislavu/nahlas zo dňa na deň pribúda. Ubitý sa vlečiem z roboty dolu Štefáničkou a kdesi pri samoobsluhe na rohu Lermontky sa vynorí ešte ubitejšia postava - Dominik vo svojom neuveriteľne obnosenom, pôvodne zelenom hubertusíku. Pozdravím sa mu. On ma chytí za ruku, nečakane vrúcne ju stisne a opýta sa: „Ako sa máte?" Reagujem tak po slovensky: „Už nás naháňajú skoro ako vás." Naivne ho chcem utešiť tým, že nie je sám, komu sa nevodí práve najlepšie. Reakcia na moju pochybnú útechu je však opačná, vyhŕknu mu slzy.

Stretnutie piate

Nedlho pred Tatarkovou smrťou zájde môj brat posledný raz za Dominikom. Ani jednému, ani druhému nie je veľmi do reči. Marko teda vytiahne z tašky posledného Ochrancu prírody a prečíta  Dominikovi moju spomienku na babku Škopíkovú: Osireli Biele Vody. A tak sme sa nevdojak rozlúčili s oboma. S babkou Máriou z hriňovských Bielych Vôd i so slovenským svetoobčanom, karpatským pastierom Dominikom.

Stretnutie šieste

Začiatkom 90-tych rokov pomáham bratovi hľadať vhodný kus tatranskej žuly na náhrobný kameň pre Dominika Tatarku, vtedy už aj oficiálne sediaceho na Olympe nesmrteľných Slovákov. Hoci jeho dielo v kompletnej podobe nevyšlo, tuším, dodnes.

Mikuláš Maňo Huba

Pozn.: Prednesené pri preberaní Čestnej ceny Dominika Tatarku, 13. 3. 2009.

(V  modifikovanej podobe uverejnené v knihe: Mikuláš Maňo Huba: Ideál – skutočnosť – mýtus: Príbeh bratislavského ochranárstva, PRO Banská Bystrica, 2008).