Moje skúsenosti s odpoveďami na interpelácie v tomto volebnom období

V predchádzajúcich týždňoch som sa na členov vlády obrátil so 17 interpeláciami, z toho odpoveď som už dostal na 15 z nich. Ale nebudem sa venovať len týmto posledným odpovediam. Skôr sa pokúsim o stručné zovšeobecnenie mojich poznatkov a skúseností s odpoveďami členov vlády na interpelácie v celkom uplynulom volebnom období, pričom budem vychádzať z reprezentatívneho súboru viac ako 120 dokumentov. Podotýkam, že s interpeláciami som sa v tomto volebnom období obrátil na všetkých členov vlády (aj keď nie na všetkých rovnako často).

Svoje poznatky a skúsenosti s ich odpoveďami by som veľmi stručne zhrnul takto:

1. Interpelovaní členovia vlády si ani v jednom prípade nedokázali priznať chybu a prihlásiť sa k zodpovednosti, hoci často bola minimálne spoluzodpovednosť ich a nimi vedeného rezortu za daný problém celkom evidentná. Jedinú – aj to len čiastočnú – výnimku predstavovala odpoveď predsedu vlády ma moju sťažnosť, ktorú som mu adresoval vo veci viacnásobného porušenia zákona o rokovacom poriadku NR SR členom jeho vlády, p. ministrom Žigom. Táto skutočnosť sa jednoducho nedala poprieť a uznal to aj pán premiér, ale vzápätí sa pokúsil ospravedlniť „svojho“ ministra poukazom na údajne príliš náročné otázky, ktoré som mu položil (čo síce vecne nesedí, ale to je na inú diskusiu).
2. Niektoré odpovede boli lakonicky stručné, neraz oveľa stručnejšie, ako moje otázky. Nedávno sa mi stalo, že na šesť konkrétnych otázok som dostal odpoveď na jedinú z nich – aj to odpoveď čiastočnú a vyhýbavú.
3. Niektoré odpovede boli naopak obsiahle a podrobné, čo však neznamená, že ich autori odpovedali presne na to, na čo som sa pýtal. Namiesto toho mi často vysvetľovali veci, na ktoré som sa vôbec nepýtal. Zvlášť pán premiér ma takmer nikdy nezabudol poučiť, čo by som mal a čo by som nemal robiť. Bral by som to ako súčasť nášho politického folklóru, keby to nebolo symptomatické pre vzťah vládnej a zákonodarnej moci v celom tomto volebnom období, ktoré sa začalo – paradoxne - deklaráciami o novej politickej kultúre.
4. Z niektorých odpovedí priam presakovala arogancia, ale keďže nie som útlocitný, radšej som to nekomentoval. Len som sa snažil predstaviť si, akú asi odpoveď by dostal na svoje otázky bežný občan, ktorý nie je ústavným činiteľom.
5. Kým bežný občan musí dostať od oprávnenej osoby odpoveď na svoje otázky do 8 pracovných dní (pričom táto lehota sa dá v odôvodnených prípadoch predĺžiť na dvojnásobok), člen vlády má na odpoveď poslancovi komfortných 30 dní. Ale ani táto lehota nestačila ministrovi životného prostredia Petrovi Žigovi a hneď trikrát ju nedodržal, čím beztrestne konal v rozpore so zákonom o rokovacom poriadku. Aj v takomto prípade má bežný občan účinnejšie nástroje na sankcionovanie takéhoto postupu a zjednanie nápravy, než opozičný poslanec Národnej rady. Vo volebnom období 1990 – 1992, kedy som bol tiež opozičným poslancom Národnej rady, by bol takýto postup člena vlády jednoznačným dôvodom na jeho odchod z vlády.
6. Obľúbeným zvykom členov vlády je presúvať zodpovednosť na niekoho iného: na iný rezort, okresný úrad, samosprávu, mimozemšťanov a pod. Ľudovo povedané, prehadzovať horúci zemiak z jedného rezortu na druhý.
7. Iným obľúbeným zvykom je argumentovať, že v danej veci prebieha vyšetrovanie, a teda o nej nie je možné podávať informácie, aby toto vyšetrovanie nebolo, nedajbože, zmarené. Tento argument sa zjavne zvykne nadužívať až zneužívať, keďže sa objavujú pomaly v každej odpovedi.

Ale najviac ma v tejto súvislosti hnevá, že z väčšiny odpovedí na moje interpelácie, ktoré som v tomto volebnom období dostal, nevyplýva snaha danú vec skutočne pohnúť dopredu, naozaj vyriešiť nastolený problém a reálne pomôcť ľuďom, na podnet ktorých a v zastúpení ktorých som zväčša svoje interpelácie písal.

Zhrnuté a podčiarknuté: čítanie odpovedí členov vlády na moje interpelácie mi prinieslo veľmi málo radosti. Čo sa týka ich informačnej hodnoty, viac som sa často nedozvedel, ako dozvedel. Ale niekedy je zaujímavé aj to, čo sa človek nedozvie, lebo je to neklamný znak snahy niečo dôležité zatajiť či zahovoriť.

Našťastie toto volebné obdobie sa končí až o 15 týždňov, takže stále je ešte hypotetická nádej, že prístup členov vlády k poslancom sa zmení. Kto verí na zázraky, ten si príde na svoje.

                                                                       Mikuláš Huba, NR SR 26. 11. 2015