Miznúca krajina a my

Z úvodu
(celá kniha je v prílohe článku):

Publikácia „Miznúca krajina a my“ (editor a autor väčšiny textov Mikuláš Huba) chce byť malou sondou do bezmála polstoročie vznikajúceho súvrstvia textov autora, venovaných strácajúcej sa podobe tra­dičnej slovenskej krajiny. Pritom pod označením tradičná chápeme tú podobu a fungovanie krajiny, ktoré si pamätáme zo svojho detstva a mladosti, teda zo 60-tych rokov minulého storočia.

Generácia slávnych spisovateľov, pochádzajúca z prelomu 19. a 20. storočia a tragicky poznačená prvou svetovou vojnou, sama seba nazvala stratenou generáciou. Naša krajina bola v uplynulých desaťro­čiach taktiež postihnutá nepriazňou osudu, bezcitným zaobchádzaním a postupnou stratou svojej tváre, zásluhou čoho sa k nej taktiež hodí adjektívum stratená. Po fatálnych ranách a jazvách, ktoré krajina utŕži­la za čias budovania komunizmu v rokoch 1948 - 1989 najmä „vďaka“ násilnej kolektivizácii, industrializácii a urbanizácii (na socialistický spôsob), prišla po chvíľke nádejí z prelomu rokov 1989/90 nová vlna ne­záujmu, surovosti a deštrukcie. Tentoraz najmä zo strany novodobých podnikateľov, oligarchov či „developerov“, neschopných a bezzásado­vých politikov, skorumpovaných úradníkov a nečinne sa prizerajúcej väčšiny nás ostatných. Naša krajina ešte nie je celkom stratená, ešte vie byť miestami krásna i príťažlivá, ešte stále je hodna našej pozornosti a ochrany, ale každým dňom sa jej tvár i duša viac a viac strácajú. Preto výstižnejšie ako o definitívne stratenej je hovoriť o miznúcej krajine. Krajina je však do značnej miery ľudský výtvor a za jej podobu a fungo­vanie - v dobrom i zlom - sme zodpovední my. Z toho napokon logicky vyplynul i definitívny názov Miznúca krajina a my.

Publikácia vzniká v čase, kedy si pripomíname, pripomínali sme si, alebo si budeme pripomínať okrúhle výročia viacerých udalostí, ktoré s témou krajina, kultúrna krajina, historické štruktúry krajiny či celkovo hodnoty krajiny - ich ohrozenie i ochrana - súvisia: priamo i nepriamo.

V decembri roku 2018 uplynulo 35 rokov odvtedy, ako na pôde bra­tislavskej ochranárskej organizácie uzrela svetlo sveta brožúra s názvom Historické štruktúry krajiny, čím sa tento pojem po prvý raz etabloval v našej literatúre a myslení. V tom istom roku uplynulo 30 rokov od chvíle, kedy jednu z piatich hlavných cien na najväčšom Medzinárod­nom festivale filmov o životnom prostredí EKOFILM v Ostrave získal film s rovnakým názvom: Historické štruktúry krajiny. A do tretice, v tom istom roku vyšla aj rovnomenná publikácia početného autor­ského kolektívu pod vedením autora týchto riadkov, ktorú nájdete ako prílohu v závere tejto knihy.

V r. 2018 zároveň uplynulo päť rokov odvtedy, ako Národná rada pri­jala absurdnú novelu zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorá ochra­nu charakteristického vzhľadu krajiny vypustila spomedzi cieľov le­gislatívnej ochrany bez toho, aby ju premietla do nejakej inej platnej právnej normy. Neúspešne dopadol aj pokus zakotviť povinnosť chrániť charakteristický vzhľad krajiny do Ústavy SR, či legislatívne zakot­viť kultúrnu krajinu ako integrálnu súčasť kultúrneho dedičstva, ktoré sme povinní zachovať pre nasledujúce generácie.

V r. 2020 pripomíname 20 rokov od prijatia dokumentu Rady Európy Európsky dohovor o krajine a 40 rokov od začiatku dobrovoľnej obnovy areálu mlynov a píly v Kvačianskej doline, ktorý je unikátnou ukážkou symbiózy prírodných a kultúrnych prvkov v krajine. Medzitým tu bolo 30. výročie Nežnej revolúcie, na ktorej sa významnou mierou podieľali práve slovenskí ochrancovia prírody a krajiny.

Ešte pred tým všetkým sa niektorí a niektoré z nás začali vo svojom voľnom čase zaoberať praktickou ochranou pamiatok ľudovej archi­tektúry a ich (krajinného) zázemia. A od tých začiatkov nás už delí neuveriteľné polstoročie.

Dôvodov na malú rekapituláciu je teda viac ako dosť. Ako naznačuje už tento úvod, tá rekapitulácia bude viac pesimistická a varovná, ako optimistická.

Aj keď väčšina textov, ktoré sa v publikácii Miznúca krajina a my nachádzajú, už bola nejakým spôsobom a v nejakých médiách publiko­vaná (od interných či polo-interných zborníkov, cez internet, po odbor­né či vedecké monografie až po mienkotvorné médiá), nájdu sa v nej aj texty, ktoré publikované dosiaľ neboli, alebo ak aj boli, tak v značne skrátenej či modifikovanej podobe.

Aj charakter príspevkov, zaradených do tejto publikácie, je veľmi rôznorodý. Od vedeckých štúdií a esejí, cez prípadové štúdie, kompa­ratívne analýzy, ankety a ich vyhodnotenie, novinové články, pozvánky na podujatia, programy seminárov a konferencií až po korešpondenciu s členmi vlády a s príslušným eurokomisárom či dokumenty legislatív­neho charakteru.

Za zmienku stojí aj fakt, že medzi vznikom prvého a posledného prí­spevku ubehlo pozoruhodných 45 rokov!

Texty ilustrujú početné fotografie. Tie zo Slovenska zachytávajú me­niacu sa tvár našej krajiny v rozpätí uplynulých bezmála sto rokov. Čas­tejšie ide o zábery vyváženej a harmonickej krajiny, ale nájde sa tu aj viacero ukážok devastovanej, miznúcej, či stratenej krajiny. Záverečné komparatívne štúdie, mapujúce situáciu v jednotlivých štátoch, ilustrujú zábery z rôznych európskych krajín, pochádzajúce zo súčasnosti a ne­dávnej minulosti.

Publikácia tematicky korešponduje s Grantovým projektom VEGA 2/0013/18, ktorému čiastočne vďačí aj za svoj vznik.

Pri tejto príležitosti by som sa chcel poďakovať aj všetkým tým, kto­rí a ktoré sa akýmkoľvek spôsobom podieľali na vzniku či recenzovaní textov, ktoré publikáciu tvoria, ako aj na jej konečnej podobe. Najviac sa o to zaslúžila Erika Mészárosová, odborná pracovníčka Geografické­ho ústavu SAV a zároveň tajomníčka Spoločnosti pre trvalo udržateľný život v SR.