Mikuláš Huba: Orwell po slovensky

Za komunizmu nás, bratislavských ochranárov, vtedajšia moc vnímala ako nepohodlných, podozrivých a čo je najhoršie: nezávislých. Teda takých, ktorí sa riadia svojím vedomím, presvedčením, svedomím a podobnými „prežitkami“. Takých, ktorých nezaujíma len súkromie, peniaze, či kariéra v zmysle „mierneho pokroku v medziach zákona“. Takých, ktorí nielenže si myslia svoje, ale svoje názory aj otvorene hlásajú. A to všetko namiesto toho, aby sa pekne hrali na „vlastnom piesočku“ a „držali hubu a krok“.

A preto bolo celkom logické – aspoň z pohľadu vtedajšej moci – že nás veľmi chcela mať pod svojou kontrolou. Boli sme si tým istí, len sme nevedeli, ako presne to robia. Vedeli sme, že nám odpočúvajú telefóny, tak sme do nich nehovorili citlivé informácie. Ale žeby sme sa boli vyjadrovali v sofistikovaných inotajoch a používali nejaké šifry, to teda nie. Celý čas sme nevedeli ani to, kto sú tí Judáši, ktorí sa z nejakého, pre nás záhadného dôvodu podujali túto špinavú prácu robiť. Aj keď sa vyskytli pokusy občas niekoho zo stoviek príslušníkov našej vtedajšej komunity označiť za podozrivého zo spolupráce s ŠtB, nikdy sme nemali v rukách dostatok dôkazov na to, aby sme kohokoľvek takto „nařčeného“ jednoznačne identifikovali a následne spomedzi nás vypudili (To sme si v niektorých prípadoch pospájali až dodatočne. Ale po bitke je každý generálom. Všakáno?). A tak sme neustále zvažovali, ako sa so skutočnosťou, že sme pod drobnohľadom moci, čo najlepšie vyrovnať.

Od našich skúsenejších kamarátov chartistov a iných disidentov či (polo)disidentov (za všetkých spomeniem aspoň Pala Šremera), sme čo-to vedeli o zásadách konšpirácie, ale zároveň sme, myslím si, vcelku správne tušili, že nám snaha dodržiavať tieto zásady aj tak príliš nepomôže, ako napokon veľmi nepomohla ani chartistom. A tak sme si povedali, že nemáme čo skrývať, všetko robíme s tým najlepším úmyslom, vo svojom voľnom čase a zo svojich skromných prostriedkov. Tak prečo by sme sa mali skrývať?

Dodnes neviem, či za tým bola viac naivita, alebo prefíkanosť či dokonca múdrosť, ale ako-tak to fungovalo. A ešte jeden argument sme si sami pre seba naformulovali: životné prostredie je vec verejná. Keď budeme dýchať špinavý vzdych, piť otrávenú vodu a jesť jedovaté potraviny, doplatíme na to všetci: vrátane komoušov a eštébákov. Takže sa vlastne angažujeme aj v ich záujme a snáď to aj oni pochopia. Neviem, či to pochopili, ale nejako sme to prežili, nik nešiel na Slovensku za svoju ochranársku aktivitu za mreže a čo nám reálne hrozilo sme sa rámcovo dozvedeli až potom, ako sa po Nežnej stal federálnym ministrom vnútra jeden z nás: Jano Langoš. Po prokuratúrach a februárkach (vtedajšie bratislavské sídlo ŠtB sídlilo na Ul. Februárového víťazstva – pozn. aut.) nás občas ťahali (najmä po vydaní ochranárskeho „pamfletu“ Bratislava/nahlas), pri telefonátoch našich rakúskych kolegov, spolu s ktorými sme sa angažovali za Dunaj a ktorí si pomery u nás nevedeli ani len predstaviť, nám behali zimomriavky po chrbte, v Banskej Bystrici rozprášili študentskú ochranársku organizáciu vedenú Ďurom Mesíkom, chodili nám nepríjemné anonymy, vyhrážali sa nám záhadné hlasy z telefónu, nasprejovali nám na dvere šibenicu „v životnej“ veľkosti a raz nám dokonca prestrelili okno na preplnenej kancelárii, pričom zázrakom to skončilo iba jedným menej vážnym zranením. Ale s potrebnou dávkou šťastia sa to všetko neskončilo tragicky.

A čo povedať s odstupom viac ako štvrťstoročia. My sme to prežili ako-tak v zdraví (aj keď sme napokon skončili „na smetisku dejín“ tak trochu v duchu hesla: „revolúcia požiera vlastné deti“ – to však je už iný príbeh), ale druhá strana dopadla napokon lepšie. Bývalí veliaci dôstojníci, pod ktorých spadala ŠtB, sa dnes v priemere majú podstatne blahobytnejšie, ako ich vtedajšie obete. Tí prví si užívajú kráľovské výsluhové a iné dôchodky, tí druhí zväčša živoria, lebo v base si človek na dôchodok veľmi nezarobí. A súčasnej moci táto do neba volajúca nespravodlivosť vyhovuje.