Mikuláš Huba: Niet dôvodu na spokojnosť

Prof. RNDr. Mikuláš Huba, CSc., pracovník Geografického ústavu SAV a zakladajúci člen Slovenského ochranárskeho snemu, odpovedá na otázky redakcie Hospodárskych novín na tému VODA. Odpovede prinášame v plnom znení:

​HN */ Ak by ste mali možnosť vytvoriť stručnú správu súčasného stavu, ako by znela (znečistenie riek, ich ochrana, betónovanie korýt vodných tokov, vplyvy klímy...) Ako podľa Vás bude vyzerať situácia o 5-10-20 rokov?

Kvalita povrchových i podzemných vôd na Slovensku sa podľa oficiálnych štatistík od roku 1989 zlepšila. Vo všeobecnosti s tým možno súhlasiť, ale rozhodne to nie je dôvod na spokojnosť.

Prečo si to myslím? Napríklad preto, že ešte stále takmer polovica monitorovaných povrchových vôd vykazuje neuspokojivý ekologický stav. Ďalším dôvodom na nespokojnosť sú lokálne havárie, ktoré súvisia s nezodpovedným vypúšťaním toxických látok do tokov, čo je na Slovensku dosť častý jav (pozri Orava, Nitra, Hornád, Dunaj...). Pomerne často je havarijne znečistená aj voda pritekajúca k nám z Ukrajiny.

Na Slovensku máme vyhlásené štyri chránené vodohospodárske oblasti (CHVO). Neraz k nim však pristupujeme tak, ako keby chránené neboli (pozri intenzívne poľnohospodárstvo, rizikové priemyselné prevádzky, skládky odpadov, čerpacie stanice pohonných hmôt a i.). A to i v najdôležitejšej z týchto oblastí, v CHVO Žitný ostrov. Alebo chemické postreky v národných parkoch, ktoré sú okrem iného aj významné zásobárne podzemných vôd a pod. 

Kapitolu samu osebe vo vzťahu k znečisteniu vôd predstavujú staré environmentálne záťaže. V poslednom čase sa najviac hovorí o skládke nebezpečného chemického odpadu vo Vrakuni, ale podobných „časovaných bômb“ máme na Slovensku desiatky. Hrozbou je aj ťažba nerastov nevhodnými metódami. Ale aj prudký rozvoj automobilizmu i masového cestovného ruchu a všetko, čo s tým súvisí.

Špecifické postavenie vo vzťahu k ohrozeniu vôd má Vodné dielo Gabčíkovo, kde od čias prehradenia Dunaja pri Čunove pred 25 rokmi a pod vplyvom následného ukladania sedimentov dochádza k usadzovaniu toxických látok, k zhoršeniu kyslíkového režimu a obmedzeniu vsakovania i samočistenia vody (bližšie pozri stanovisko Slovenského ochranárskeho snemu k tejto problematike).

Neracionálne hospodárenie s krajinou ako celkom (pozri napr. tragédia slovenských lesov!) vo väzbe na globálnu zmenu klímy zvyšuje riziko povodní i nadmerného vysušovania, a napomáha aj stále častejšiemu striedaniu týchto extrémov. A v neposlednom rade je znepokojujúci aj bezcitný prístup štátu a investorov k riekam a mokradiam. Či už v súvislosti s výstavbou tzv. malých vodných elektrární, alebo betónovaním tokov v mylnej predstave, že tým zabránime povodniam. Napriek obrovským zdrojom z EÚ zaostávame aj vo sfére odvádzania a čistenia odpadových vôd.

Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by o päť či desať rokov mala situácia na Slovensku vyzerať inak. Jedine, ak by sa zmeny začali ľudia masovo dožadovať. Ak sa tak nestane, hrozí, že situácia sa bude zhoršovať z dôvodu bezohľadnej exploatácie krajiny a prírodných zdrojov na jednej strane a dôsledkov globálnej zmeny klímy na strane druhej.

HN */ Váš názor: myslíte si, že štát pristupuje dostatočne zodpovedne k tejto problematike? Robí dostatočné opatrenia? V čom má rezervy, na čo by sa mal zamerať?

Štát i väčšina podnikateľských subjektov v tejto oblasti k tejto problematike pristupuje nezodpovedne, laxne a netransparentne. Miestami už z krátkodobého a vo všeobecnosti zo strednodobého a dlhodobého hľadiska sa tým ohrozuje zdravie obyvateľov, znižuje kvalita života súčasných i budúcich generácií a dlhodobo to ohrozuje kvalitu vôd. Devastuje to prírodu a krajinu: jej regenerácia si v lepšom prípade vyžiada dlhé obdobie, v horšom budú negatívne zmeny trvalé.

Toto nepríjemne znejúce konštatovanie nie je namierené voči množstvu poctivých a serióznych zamestnancov príslušných inštitúcií, ktorí však nedokážu vyvážiť celkovú bezkoncepčnosť a zastaranosť myslenia i konania štátnych organizácií v tejto oblasti. Štát v tomto ide často aj proti Bruselu, ktorý vo vodnom hospodárstve presadzuje tzv. zelenú infraštruktúru namiesto tzv. sivej, ktorá u nás od 50. rokov minulého storočia až podnes dominuje. Pritom očakáva, že takéto anachronické projekty bude EÚ spolufinancovať!

Z hľadiska budúcnosti je najhoršie to, že štát si nechce uznať oprávnenú kritiku a tvrdohlavo pokračuje vo svojej ceste do „slepej uličky“. Dvojnásobným paradoxom je to, že väčšinu vodnej problematiky zastrešuje ministerstvo životného prostredia, teda rezort, ktorý by mal prírodu chrániť, a nie napomáhať jej exploatácii a devastácii!

HN */ Súhlasíte s názorom, že vodohospodárske využitie (ekonomické) je silne nadriadené ochrane životného prostredia?

Áno, súhlasím. Hoci v záujme budúcnosti by to malo byť naopak. Nielen preto, lebo platí, že VODA rovná sa ŽIVOT, ale aj preto, lebo tu ešte viac ako inde platí, že čo je ekologické, je aj ekonomické.

HN */ Čo vy osobne pokladáte za prioritu - sčasti vymenované v úvodnej otázke - čo by sa malo predovšetkým riešiť, teda kde sú najslabšie miesta? A ako by sa mali riešiť?

Mal by sa diametrálne zmeniť prístup politikov k prírode a k jej zdrojom, medzi ktoré patrí na jednom z popredných miest aj voda. Environmentálna negramotnosť väčšiny politikov a riadiacich pracovníkov, arogantné pohŕdanie odbornosťou, odmietanie kritiky, nekoncepčnosť, nadraďovanie krátkodobých cieľov nad dlhodobé a podliehanie rôznym lobistickým, ekonomickým, korupčným, klientelistickým a iným tlakom: to sú podľa mňa najslabšie články reťaze, ktorým by sme mali, my občania, voliči a daňoví poplatníci - v záujme vlastného prežitia v tejto krajine venovať prvoradú pozornosť.

HN */ Postoj verejnosti je k tejto problematike vlažný. Súhlasíte? Je všetko teda pomerne v poriadku a kritiky environmentalistov sú naddimenzované alebo naopak, situácia je alarmujúca?

Keď si uvedomíme, že nám ide o zdravie, ba doslova o život, potom je postoj verejnosti k tejto problematike naozaj vlažný a kritika zo strany environmentalistov nedostatočná. Na druhej strane viac ako 20 000 podpisov pod petíciou Za živé rieky a čistú vodu svedčí o tom, že to nie je vždy celkom tak. Ale ak aj ďalšie verejné prejavy budú de facto odignorované tak, ako táto petícia, potom reálne hrozí, že občania rezignujú. A potom už bude situácia naozaj alarmujúca.

Redakčne krátený rozhovor vyšiel v Hospodárskych novinách 30. 11. 2017.