Martin Martinček sa dočkal uznania v rodnej obci

„Znova a znova sa vraciam ku knihe, ktorou dvaja jedineční umelci podali prostredníctvom úplne rozdielnych výrazových prostriedkov dojemne jednotnú výpoveď o sebe a o národe, z ktorého pochádzajú. O národe, ktorého celá tradičná, skromná, a predsa monumentálna ľudová kultúra je na odchode do nenávratna. Kniha Ľudia v horách zaslúžilých umelcov Martina Martinčeka a Milana Rúfusa patrí k tým umeleckým dokumentom, ktorým sa podarilo doslova v hodine dvanástej zachytiť a pretlmočiť podstatu národnej kultúry (kultúry práce a pracovitosti) a začleniť ju do kontextu snažení celého ľudstva.“

(Krásy Slovenska 1/1984)

Takto sa začínal môj článok o našej ochranárskej brigáde pri oprave senníkov nad Liptovskou Tepličkou, rázovitou dedinou pod Kráľovou hoľou, ktorá sa stala známou aj vďaka fotografickým cyklom Martina Martinčeka. Keď som písal vyššie uvedené riadky, ani som len netušil, že o rok, o dva sa prižením do martinčekovskej rodiny a že v ďalších rokoch strávim týždne, ba mesiace v jeho rodnom dome.

Pred časom na tomto dome v Liptovskom Petre odhalili Martinovi Martinčekovi pamätnú tabuľu. Majster fotograf sa tu narodil pred 100 rokmi, 30. januára 1913. Stalo sa to v rozľahlej zadnej izbe starodávneho domu, ktorá v druhej polovici 19. a  začiatkom 20. storočia slúžila i pre potreby ochotníckeho divadla. Na rodný dom s romantickou záhradou ukončenou prastarými lipami a zarámovanou siluetou Baranca si Martin Martinček pamätal len matne, pretože v detstve sa s rodičmi presťahoval do Sabinova.

Do rodného Liptova sa vrátil veľkou okľukou, poznačený niekoľkými tragickými udalosťami, až v roku 1951. Tak trochu ako politický exulant vyštvaný z Bratislavy „do výroby“ na vidiek v rámci tzv. Akcie B. Potom už Liptovu zostal až úzkostlivo verný. Dokonca aj vtedy, keď za svoje unikátne dielo získal svetovú slávu a uznanie, len veľmi neochotne opúšťal rodinný domček, záhradku a ateliér v Liptovskom Mikuláši, kde spolu so svojou vzácnou manželkou, prvou dámou slovenského moderného výtvarného umenia, nemenej životom skúšanou pani Ester Šimerovou-Martinčekovou, vytvorili obdivuhodnú, príslovečnú a vzájomne sa dopĺňajúcu  dvojicu. V ľudskom i umeleckom zmysle.

Z Liptova pochádza aj veľká väčšina jeho obdivuhodných a obdivovaných fotografií. Od skál, stromov či horských potokov, v ktorých objavil a zachytil neuveriteľne verné ľudské či zvieracie podoby, cez Kriváň vo všetkých jeho podobách, až po terasové políčka, stodoly, ale najmä príbehy jednoduchých, a zároveň nesmierne zaujímavých ľudí z Liptovskej Tepličky. A s Liptovom ho spája aj jeho spolupráca s ďalším skvelým liptovským umelcom, Milanom Rúfusom, pri tvorbe jednej z najkrajších, najčistejších a najmúdrejších kníh, aké kedy na Slovensku vznikli, nazvanej Ľudia v horách. Ale aj ďalšie reprezentačné publikácie s fotografiami Martina Martinčeka predstavujú skvosty umeleckej výpovede a prinášajú silné ľudské posolstvo, čo predznamenávajú už ich názvy: Nezbadaný svet, Svetlá vo vlnách, Chvála vody, Chvála svetla, Hora, Báseň o Kriváni, ale aj Vám patrí úcta, Kolíska, Vrchári, Ako sa krúti svet...

V roku 2006, dva roky po jeho smrti, si na jedinečného rodáka spomenula aj jeho rodná obec. O 36 rokov neskôr ako Medzinárodná federácia umeleckej fotografie so sídlom v Berne, ktorá mu v roku 1970 udelila čestný titul Excellencia FIAP.

V sobotu - 18. mája 2013 poobede - sa v Liptovskom Petre uskutoční spomienka na slávneho rodáka.

Mikuláš Huba