Martin Bútora - 70

Keďže ide o príhovor k sedemdesiatinám, mohlo by tých dôvodov byť aj 70, ale ja sa ich pokúsim zhutniť do magického počtu sedem a vynechám, ak dovolíte, tú nulu za sedmičkou. (Taký je napokon už osud núl: niekto ich rešpektuje, niekto nimi opovrhuje a niekto ich ignoruje). Ale je tu ešte jeden dôvod, prečo práve sedem. Je to číslovka, ktorú použil Martin Bútora v názve svojej nezabudnuteľnej reči, ktorá odznela na bratislavskej mestskej konferencii ochranárov začiatkom apríla 1989 v Mičurine a autor ju nazval: Sedem zastavení jari. Inšpiroval sa siedmimi slovami, z ktorých pozostával názov našej ochranárskej komunity: Mestská organizácia Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny.

Avizované dôvody som nezoradil podľa významu, ale chronologicky. Predsa len čas je jednoznačnejší fenomén, ako význam. A nakoniec som zistil, že tých dôvodov, ktoré stoja a zmienku, je oveľa viac: minimálne dvakrát sedem.

Martin Bútora a študentský časopis Echo.

V roku 1968 som bol ešte len žiakom základnej školy, ale udalosti, vďaka ktorými sa tento rok stal v dobrom i zlom jedným z najvýznamnejších v našich dejinách, zo mňa urobili čosi ako občana, skrátka človeka, ktorý sa zaujíma o veci verejné a číta všetko, kde sa tieto témy otvorene komentujú. A takýmto médiom bolo nakrátko aj spomínané Echo, ktoré sa bez Martinovej účasti len ťažko dá predstaviť (redigoval a uverejnil napríklad záznam z besedy Dominika Tatarku so študentmi Filozofickej fakulty UK). Určite mám kdesi odložených ešte pár výtlačkov, ale som príliš lenivý na to, aby som sa ich vybral v tejto chvíli hľadať. Isté je, že aj po 46 rokoch si na Echo a Martina Bútoru v ňom spomínam ako na niečo osviežujúce, inšpirujúce, alarmujúce, otvorené, kritické, odvážne, zdravo provokatívne a pritom nepateticky civilné, vážne i vtipné, formou i obsahom komunikatívne. Škoda, že v roku 1968 vyšlo Echo iba šesťkrát. Ale, ako sa vraví, dobrého nikdy nebýva veľa.

Martin Bútora a predrevolučné bratislavské ochranárstvo.

V sedemdesiatych (normalizačných) rokoch minulého storočia sa mi Martin „stratil z dohľadu“, aj keď  z času na čas som ho zrejme  registroval, ale neboli to asi situácie a stretnutia natoľko dôležité, aby som si ich dokázal v tejto chvíli plasticky vybaviť. Zrejme až dodatočne som sa dozvedel, ako sofistikovane sa Martin sofistikovane vyhol podpisu Anticharty v 77. roku. O to výraznejšie sa mi v pamäti vybavuje naša komunikácia v 80-tych rokoch, a najmä v ich druhej polovici, keď Martin akoby vyšiel z ilegality a zároveň sa bratislavské ochranárstvo stalo neprehliadnuteľným celospoločenským fenoménom. V pomerne krátkom čase sa Martin prezentoval ako odborník, vrátane kvalitných publikácií, ako redaktor Slovenských pohľadov i ako skvelý spisovateľ – poviedkár i esejista.

Martin sa o ochranárstvo začal aktívnejšie zaujímať niekoľko rokov pred Nežnou. Pritom jeho vzťah k nám bol dosť špecifický. Nebol  totiž v pravom slova zmysle ochranár - aktivista, nechodil s nami opravovať drevenice a dokonca sa neobjavil ani v početnom autorsko-oponentskom kolektíve Bratislavy/nahlas, kde by bola jeho účasť určite veľkým prínosom. Martin ochanárstvo pozorne sledoval, študoval, komentoval a aktívne podporoval – ale skôr takpovediac zvonka, ako zvnútra. Jeho postrehy, sympatie i podpora nám napriek tomu  veľmi pomáhali – a vlastne pomáhajú dodnes, aj keď niekedy frfleme, že by mohol byť aj „zelenší“.

Martin Bútora ako výskumník

Martin je spoločenským vedcom vlastne už viac ako polstoročie. Od čias vysokoškolských štúdií až po súčasnosť. Priznám sa, že nie všetkým odborným textom docenta Bútoru som vždy rozumel - napokon som od iného fachu -, ale snaha o odhaľovanie skrytého, hľadanie pravdy a nachádzanie súvislostí je u Martina evidentná vždy a stále. A už to podľa mňa z neho robí vedca -výskumníka bez ohľadu na to, či v nejakej vedecko-výskumnej inštitúcii momentálne pracuje, alebo nie. Aj preto som s radosťou (žiaľ neúspešne) verejne podporil nedávnu nomináciu Martina Bútoru za člena Vedeckej rady SAV, keď som skutočnosť, že nepracuje v štruktúrach SAV označil nie za jeho hendikep, ale za komparatívnu výhodu, ktorá mu umožňuje vidieť našu Akadémiu z nadhľadu.

Martin Bútora a Nežná revolúcia

Martin Bútora bol jednou z kľúčových osobností Novembra 89 na Slovensku. Myslím si, že oveľa kľúčovejšou, než ako si myslí veľká väčšina komentátorov politického života, o laickej verejnosti ani nehovoriac. Martin sa ani v dňoch Nežnej nehral na tribúna, ale o to viac pracoval mimo svetiel fotoaparátov, kamier a reflektorov, tam „pod tribúnou“ a za písacím strojom.

Je verejným tajomstvom, že za väčšinou spoločných vyhlásení Verejnosti proti násiliu stál práve Martin a jeho rukopis je zrejmý nielen z textov, ale aj z dramaturgie takých kľúčových podujatí tej doby, ako bol napríklad generálny štrajk v prvých týždňoch revolúcie. Bol to on, kto vytrvalo niesol zástavu humanizmu a komu vďačíme za to, že adjektíva nežná či zamatová sú v spojení so substantívom revolúcia adekvátne i s odstupom štvrťstoročia. Vďačíme  mu i za nový jazyk, ktorým sa Nežná a jej protagonisti prihovárali ľuďom na preplnených námestiach slovenských miest slovami ako zbavenie sa démona strachu, odkliatie, katarzia, nenásilie, tolerancia, dialóg, solidarita, dôstojný život, zrodil sa občan, šanca, priatelia...

Martin Bútora ako poradca prezidenta Václava Havla a protagonista snáh o zachovanie spoločného štátu

Mnohých asi prekvapilo, že Martin Bútora sa nestal členom prvých porevolučných vlád, ani parlamentov. V skutočnosti je to len logický dôsledok jeho povahy. Povahy človeka, ktorý nepotrebuje formálnu moc, lebo disponuje prirodzenou autoritou, teda mocou neformálnou. Bolo, myslím si, celkom logické, že ho oslovil prezident Havel s ponukou robiť mu poradcu vo sfére ľudských práv. Videl som v tom nielen oprávnený akt uznania Martinových vlastností a schopností, či prejav dôvery, ale aj dôkaz „spriaznenosti duší“ a názorov na politiku ako službu ľuďom, neraz s patričnou dávkou dešpektu nazývanú „nepolitickou politikou“. Akoby politika musela byť len o vládnutí, manipulovaní a kradnutí...

Martin v Prahe urobil nemalý kus práce. Z významných aktivít, v rámci ktorých sa zo svojej „hradnej“ pozície angažoval, si spomínam napríklad na veľké stretnutie európskych intelektuálov  Za európsku konfederáciu v r. 1991 pod záštitou vtedajších prezidentov Československa a Francúzska, kde som mal tú česť viesť pracovnú skupinu pre životné prostredie a formulovať závery z nej. Odvtedy si priatelia robia zo mňa žarty, že som bol prvým európskym ministrom životného prostredia.

Martin sa nikdy netajil tým, že je za zachovanie spoločného štátu Čechov a Slovákov, aj keď nebol „Čechoslovakista“ a ani sa nevyhýbal diskusii o tom, ako by štátoprávne usporiadanie vzťahov medzi našimi dvoma národmi malo vyzerať. Vždy ho tiež zaujímal osud menšín. Nielen národnostných, ale akýchkoľvek, lebo menšiny sú spravidla tou najzraniteľnejšou súčasťou spoločnosti. Myslím, že aj v tom si dobre rozumeli s prezidentom Havlom.

Martin Bútora ako zakladateľ Inštitútu pre verejné otázky a jeho dlhoročný prezident

Trochu sa zabúda na to, že doc. Bútora bol - a príležitostne  aj je - pedagóg. Z vlastnej skúsenosti viem, že to bol (a možno, že ešte niekedy v budúcnosti ešte aj bude) veľmi dobrý pedagóg. Ale z rôznych príčin jeho pedagogická kariéra netrvala dlho a keďže za éry mečiarizmu mu v štátnych pedagogických a vedecko-výskumných inštitúciách na Slovensku „ruže nekvitli“ a zo Slovenska natrvalo odísť nechcel (podotýkam, že MB sa habilitoval na Karlovej univerzite), logicky sa začal orientovať na mimovládnu sféru, ktorá mu napokon bola vždy blízka. A tu Martin dokázal, že je okrem iného aj celkom dobrý organizátor a manažér, keď na „zelenej lúke“ v krátkom čase spolu s úzkym okruhom spolupracovníkov a spolupracovníčok vytvorili špičkový think-tank,  schopný konkurovať podobne zameraným profesionálnym inštitúciám v SAV či na univerzitách. Navyše, najmä v ére mečiarizmu, boli nezávislé výskumy a zistenia, následne publikované v súhrnných správach o stave spoločnosti, dôležitým zdrojom informácií, analýz a zasvätených pohľadov, čo veľmi pomáhalo v orientácii nielen našincom, ale napríklad aj ľuďom z ambasád sídliacich v Bratislave, keďže súhrnné správy začali čoskoro vychádzať aj v angličtine. Mal som tú česť autorsky sa podieľať vari na všetkých týchto významných kolektívnych dielach, a teda vidieť editorskú i autorskú prácu Martina Bútoru zblízka. Musím povedať, že Martin si všetky texty svedomito prečítal a všetko, čo mu v nich nebolo celkom jasné, si s ich autormi prekonzultoval. Ešte náročnejší bol pri posudzovaní anglickej verzie textov, lebo zlý preklad by mohol priniesť viac „škody ako osohu“. Až následne prichádza na scénu Martin v úlohe skutočného editora, aby rodiaci sa kompilát, pozostávajúci z desiatok rôznorodých kapitol, povýšil svojím komplexným úvodom a/alebo záverom na monografiu.

Martin Bútora ako diplomat, kandidát na prezidenta a neskôr prezidentský poradca

Počas štvorročného pôsobenia Martina Bútoru na slovenskej ambasáde vo Washingtone som sa s ním príliš často nestretol a ak, tak skôr prostredníctvom milých novoročeniek, než osobne. Je to trochu paradox, keďže počas jeho misie som v USA strávil niekoľko mesiacov aj ja – len na inom mieste. Som presvedčený, že Martin post veľvyslanca získal v správnom čase a na správnom  mieste a urobil za tie krátke štyri roky nesmierne veľa pre akceptáciu Slovenskej republiky vo veľkom svete a pre jej integráciu do transatlantických štruktúr. Dvere ambasády otvoril nielen americkým politikom a zahraničným diplomatom, ale aj osobnostiam najrôznejšej proviencie od mysliteľov a vizionárov, cez vedcov až po umelcov (známa je napríklad ním zorganizovaná prezentácia moderného slovenského výtvarného umenia v USA). Ale aktívne a konštruktívne pôsobil aj v prostredí amerických Slovákov a snažil sa budovať mosty medzi ich tradične rozhádanými prúdmi.

Po skončení americkej misie mnohí (vrátane mňa) očakávali, že sa stane ministrom zahraničia v 2. vláde Mikuláša Dzurindu. Myslím si, že by takúto ponuku bol prijal. Nechcem „mudrovať“, prečo sa tak nestalo, ale jeden z dôvodov mohol byť ten, že Martin bol príliš nezávislý a príliš osobnosť na to, aby ho vtedajšia vládna garnitúra pustila medzi seba.

V najlepšom veku a po návrate z diplomatickej misie v USA sa ako jedna z kľúčových mienkotvorných osobností Slovenska Martin celkom logicky rozhodol kandidovať za slovenského prezidenta. Bolo mi potešením patriť do skupiny ľudí, ktorí ho k tomuto kroku verejne vyzvali. Škoda, že to vtedy nevyšlo. Ale Martin akoby prekročil Rubicon a dal vedieť, že si vie predstaviť aj rolu politika, ktorej sa dovtedy akoby vyhýbal.

Som rád, že po rokoch to vyšlo aspoň v modifikovanej podobe a Martin sa stal jedným z hlavných poradcov prvého povojnového slovenského prezidenta bez komunistickej minulosti – Andreja Kisku.

Tých avizovaných „sedem zastavení“ ubehlo ako voda a ja som si až dodatočne uvedomil, že by to chcelo ešte aspoň ďalších sedem: menej oficiálnych a viac osobných.

Martin Bútora ako súčasť páru Martin a Zorka Bútorovci

Necítim sa byť povolaný vyjadrovať sa zasvätene o manželských vzťahoch, ale poznám len málo podobne nerozlučných dvojíc, ktoré netvoria len manželský pár, ale sú si aj priateľmi, spolupracovníkmi a vzájomnými podporovateľmi.  Nejde o žiadny môj vynález. To musí zaregistrovať každý a každá, kto sa s touto usmievavou dvojicou čo i len raz stretol.

Martin Bútora ako príjemný spoločník, konsenzuálna osobnosť a empatický priateľ

Martin nikdy okolo seba nešíril a nešíri auru svojej dôležitosti a výnimočnosti (hoci by na rozdiel od mnohých iných mohol...). Nie je človekom konfliktu, ale skôr hľadačom konsenzu – všade tam, kde je to len trochu možné a kde to nie je na úkor zásadovosti. Zároveň vie prejaviť úprimný záujem o problémy iných, povzbudiť a poradiť práve vtedy, keď to najviac potrebujete. Aj preto je príjemným spoločníkom a vzácnym priateľom.

Martin Bútora ako protagonista občianskej spoločnosti

Nepoznám na Slovensku iného človeka, ktorý by tak dlho a zapálene presadzoval ideály občianskej spoločnosti a zasadzoval sa za zlepšenie podmienok jej fungovania, ako je Martin. Je mi potešením, že popri mnohých iných občianskych aktivitách a členstvách v početných mimovládkach je Martin aj zakladajúcim členom našej Spoločnosti pre trvalo udržateľný život.

Martin Bútora ako citlivý seizmograf a výstižný komentátor diania okolo nás

Rád čítam (aj) príležitostné texty a textíky Martina Bútoru. Vždy sú „o niečom“, aj keď zdanlivo píše len o drobnosti, ktorá sa udiala kdesi pri jeho chalupe na Hodruši. Aj vtedy dokáže túto zdanlivo banálnu udalosť zovšeobecniť a vyvodiť z nej aktuálne ponaučenie. A čo je zvlášť cenné v tejto našej závistlivej mizérii je to, že Martin takmer nikdy nezabudne vyzdvihnúť čokoľvek pozitívne, čo vo svojom okolí zaregistruje.

Martin Bútora ako slovenský vlastenec

Označenie Martina za slovenského vlastenca asi mnohých prekvapí. Ale pre mňa to, čo cely život Martin robí i to, ako to robí, je typickou ukážkou toho, ako by sa mal správať slovenský vlastenec, vráta toho, že slovenský vlastenec by mal byť v prvom rade opakom slovenského nacionalistu: a to nepochybne Martin je. Ale navyše je to človek, ktorý má úprimne rád túto krajinu a dlhodobo pre ňu robí službu, ktorú len málo súčasníkov vie doceniť.

Martin Bútora ako skeptický optimista a vizionár

Martin je príkladom človeka, ktorý k realite pristupuje s vedeckou racionalitou až skepsou, a zároveň nestráca ideály a vieru v lepšiu budúcnosť. Nielenže túto vieru nestráca, ale ju aj aktívne šíri do svojho blízkeho i vzdialeného okolia. Zdá sa mi, že Martin má nadčasové sny a vízie, ktoré sa snaží krok za krokom realizovať. Aj preto je za ním (a verím, že i pred ním) také monumentálne dielo.

Martin Bútora ako pozitívny kultúrny vzor

Mojou obľúbenou témou sa v posledných rokoch stala téma potreby pozitívnych kultúrnych vzorov i toho, aký je ich na Slovensku i vo svete nedostatok. S potešením môžem konštatovať, že jednou z takýchto svetlých výnimiek je môj dhoročný priateľ a spolupracovník Martin Bútora.

Želám Ti príjemnú oslavu Tvojho vzácneho jubilea, milý Martin a veľa radosti, úspechov, lásky a splnených snov v ďalšej etape Tvojho plodného a košatého života.

Maňo Huba

P.S. Najvyšší čas prestať, lebo už mi napadajú ďalšie a ďalšie dôvody.

Ale niečo si je treba ušetriť aj na budúce okrúhlice. Nie?

-mmh-