Lesy a ľudia: Recenzný posudok na publikáciu

V. Barta, V. Bárta, J. Mičovský: Lesy a ľudia/Forests and People (2. vydanie)

Publikácia Lesy a ľudia/Forests and People, Lesy SR, š.p. a AB ART press, Banská Bystrica, 2006 (2. vydanie)  má rozsah 140 strán, pozostáva zo 49 kapitol (vrátane Prológu a Vyznania) a je kombináciou početných umeleckých i dokumentárnych fotografií a textu v slovenskom a anglickom jazyku.

Autori obrazovej časti i autor textovej časti patria medzi to najlepšie, čo na Slovensku v tejto oblasti máme. Tomu zodpovedá aj výsledok ich spolupráce. Aj keď sa necítim byť dostatočne kompetentný  vyjadrovať sa k inej ako k textovej úrovni publikácie, predsa mi nedá nekonštatovať, že grafickú úpravu považujem za jej výrazne najslabšiu stránku. Možno by stačilo voliť len čierny podklad a prehodnotiť počet použitých malých fotografických formátov, či zmeniť podobu obálky a konečný výsledok by mohol byť ešte podstatne lepší, triezvejší, vkusnejší...

Ako som však avizoval, mojou úlohou je vyjadriť sa v prvom rade k textu, či celkovému poslaniu diela a to je vysoko nadštandardné, možno povedať, že v dnešných časoch a pri podobných reprezentačných publikáciách štátnych organizácií priam unikátne.

V prvom rade by som chcel vyzdvihnúť celkovú filozofiu, ktorú tu prezentuje autor textov, ktorý je nielen odbornou, ale aj morálnou autoritou. Tomu zodpovedá aj jeho chápanie lesa ako živého organizmu, ako ekosystému, teda zložitého systému prvkov a vzťahov medzi nimi v priestore a čase, a zároveň ako k chrámu, teda k niečomu posvätnému a tajomnému, čo je hriechom zneuctiť. Z toho pramení aj opakované zdôrazňovanie významu (aj, ba najmä) mimoprodukčných funkcií lesa a nevyhnutnosti jeho trvalo udržateľného spravovania.

Druhou dôležitou rovinou posolstva, ktoré sa nám autor snaží pretlmočiť, je vzťah medzi lesom a človekom, respektíve medzi lesmi a ľuďmi. Lyrický prístup, ku ktorému sa už na záložke knihy priznáva, mu dáva určitú autorskú licenciu, aby tento vzťah človeka (a najmä lesníka)  k lesu tak trochu prikrášľoval, idealizoval. Alebo povedané inak, videl ho taký, akým by mal byť, ale akým v skutočnosti, žiaľ, na Slovensku, ale ani inde vo svete často nie je.  Na jednej strane je pochopiteľné, že Lesy Slovenskej republiky nevydajú knihu, ktorá nebude aspoň tak trochu aj ich oslavou. Na druhej strane je práve toto prikrášľovanie skutočnosti pre mňa, ak mám byť objektívny a úprimný, najväčším a možno aj jediných zásadným problémom textovej časti publikácie.

Aby som bol správne pochopený: nespochybňujem lyrický a poetický charakter textov, a už vôbec nie ich filozofickú hĺbku a didakticko-výchovnú hodnotu a posolstvo. Práve naopak.

Akceptujem aj rozhodnutie autora nezdôrazňovať negatíva, ale zamerať sa na pozitívne stránky vzťahu človeka k lesu. Možno by však stačil posun od nekritického konštatovania pozitívneho stavu k podmienečnému spôsobu jeho vyjadrenia  napríklad v podobe: „mal by takým byť“, resp. „nemali by sme pripustiť, aby takým nebol“. Som presvedčený, že po takejto „technicky“ nenáročnej modifikácii by sa text i celá publikácia stali dôveryhodnejšie, a tým aj zmysluplnejšie.

Tretiu originálnu rovinu posudzovanej publikácie predstavuje jej vnútorné členenie. Kapitoly ako Lesné chrámy, Les a básnik, Chvíľa obedňajšieho oddychu, Živý pamätník, Zrkadlá lesa, Hradné tajomstvá, Chvála hmiel, Nostalgia pokroku, Korunovačné klenoty, Pamäť lesa, Porozumenie, Vianočný príbeh, Stopy večnosti a ďalšie už svojimi názvami, ale najmä svojím obsahom dokumentujú, že autor nevníma les a náš vzťah k nemu iba očami a rozumom, ale aj srdcom. A čo je ešte dôležitejšie, nenásilne k tomu vedie aj nás ostatných.

Záverom by som rád odporúčal, aby sa publikácia dožila aj svojho tretieho vydania. Ak jej autori pri príprave nasledujúceho vydania zohľadnia čo-to z mojich pripomienok a námetov, budem rád.

Bratislava, 8. 1. 2013                                                                                           Mikuláš Huba