Krásu, vôňu a chuť vlasti oceníte, keď je nedosiahnuteľná

Páter Srholec vždy uprednostňoval život v pravde pred materiálnymi výhodami a kariérou. Bezmála celý život prežil v opozícii voči „vrchnosti“, ale o to bližšie má k tým, ktorí to najviac potrebujú – napríklad k bezdomovcom, pre ktorých zriadil na predmestí Bratislavy unikátny útulok, v ktorom sa s nimi delí o dobré i zlé. Mimoriadne dôveryhodne pôsobiaci duševne i fyzicky vyrovnaný osemdesiatnik. Bývalý politický väzeň, z ktorého napriek dlhým rokom stráveným v smutne známych jáchymovských lágroch vyžaruje optimizmus, viera a nádej. Vyznáva vznešené hodnoty ako je  pravda, spravodlivosť a sloboda, ale nemoralizuje. Je schopný skutočnej kresťanskej lásky a odpúšťania aj voči tým, ktorí mu vedome ubližovali. Záleží mu na tom, aby sme my, Slováci, boli lepší, tolerantnejší, solidárnejší, slobodnejší a zodpovednejší. O jeho vzťahu k vlasti vypovedá aj to, že chvíle voľna trávi zásadne na Slovensku.

Vo svojich spomienkach sa často vraciate do rodnej Skalice - tak trochu zabudnutého krásneho mesta, akoby jednou nohou stojaceho na Slovensku a druhou na Morave, s typickým česko-slovenským nárečím, ktorým ste v detstve určite taktiež hovorili. Svedčí o tom aj Váš vtipný výrok, že hovoriť spisovnou slovenčinou ste sa naučili až v českom Jáchymove – od spoluväzňov, Stredoslovákov. Vraciate sa do rodného mesta? Udržiavate kontakty so svojimi rodákmi?

Skalicu, ako svoje mesto, mám rád. Nosím si ho v srdci. Na staré kolená sa - ako unavený vták - vraciam do svojho rodného hniezda, do Skalice a už aj viem, kde budem odpočívať.   Slováci vedia ospievať svoju rodnú dedinu, či rodný kraj, ale poctivo si zaspievať: „Skalica je pjekné mjesto, prez ňu chodníček“, to dokážeme len my. Mám to privilégium, že som čestným Skaličanom a zároveň to mesto vidím tak trocha z diaľky. Nevidím ten každodenný tvrdý zápas ani tie škriepky a spory o viac poriadku, uznania a spravodlivosti. Navštevujem slávnosti, sviatky, vinobrania, výstavy vín, oslavy a veľa ľudí, s ktorými sa máme radi a spoločne nám  záleží na sláve nášho mesta. O susednom meste sa trocha posmešne hovorí, že to najkrajšie u nich je pohľad na Skalicu. Aj Slovensko sa môže pozerať cez Skalicu na Európu. Ale je úžasné, čo sa v našom meste za uplynulých dvadsať rokov udialo.

Čo z prírody, krajiny, pamiatok a folklóru Vášho detstva vám utkvelo v pamäti?

Skalica má tisíce hektárov lesa. Za môjho detstva všetky domy, čo boli v okruhu mestského múra, dostávali každoročne od mesta kubíky palivového dreva. Každoročne sa hrával futbalový turnaj o Cabanov pohár medzi Skalicou, Strážnicou, Hodonínom a Senicou. Zdá sa mi, že aj zima bola v polovici minulého storočia tuhšia, ako dnes. Po celé týždne sme sa chodili sánkovať na Kalváriu a všetky potoky boli zamrznuté - ideálne na šmýkanie. Na Splávku sme mali hokejové ihrisko. Hokej sme hrali bez korčúľ a puk sme naháňali ohnutými palicami. Do Skalice chodili pútnici z celého okolia, aj z Moravy. U františkánov a v skalickom gymnáziu vyrástli stovky významných osobností. Po stáročia Skalica bola mestom tlačiarní, vinohradníkov a umelcov. „Spolek svatého Hurbana“, ktorého členom som aj ja, hoci nemám vinohrad, je pokračovaním v tradíciách vinohradníckeho cechu. Prežil aj komunistické ohrozenie. Podľa artikúl spolku tam smie byť len 11 vinohradníkov a jeden „duchovní“. Skalický kroj sa udržal pre slávnostné chvíle najmä vďaka hudobným, tanečným a speváckym súborom. Skaličania si bez problémov obhájili patent na svoj trdelník. V Skalici sa každoročne vyhlasuje súťaž o kráľovnú vína, krásy a trdelníkov.

Pomáhali Vám spomienky na detstvo, na rodné mesto a jeho vinohradnícke okolie počas dlhých dní a nocí väzenia? Zjavovali sa Vám v snoch či v podvedomí a pomáhali Vám prežiť? Dodávali Vám optimizmus, ktorého máte dodnes na rozdávanie? Ako sa vôbec dajú v zdraví prežiť toľké roky v takých neľudských podmienkach?

Dva razy som prežíval Vianoce na samotke. Na Štedrý deň sa hneď po obede otvorili dvere a ja som sa postavil k stene do kúta. Keď som sa otočil, pri dverách som našiel v šálke detskú kašu, alebo vianočku a vedel som, že mám do večierky najmenej deväť hodín voľno. Ticho ako v hrobe. Večeru by som zjedol ako jahodu, ale to sa nesmie. Do rána by bolo dlho. Sedel som a v duchu som sa prechádzal ulicami mesta. Navštívil som domy, ktoré som poznal, aj tie, čo som poznal menej, zaklopal som, pozdravil, nechal sa ponúknuť, zablahoželal, potešil sa s nimi, pospomínal, rozlúčil sa a išiel k susedom. Neponáhľal som sa. Vianoce aj vtedy trvali niekoľko dní. Keď som sa po desiatich rokoch vrátil, všetko bolo iné. Všednejšie a šedivejšie. I napriek tomu milujem svoj sen.

Ako ste sa „pretĺkali“ po návrate z Jáchymova? Čo ste robili v čase pred Novembrom 1989 a ako ste prežívali Nežnú revolúciu a prvé týždne po nej?

Svoj trest som si niesol ako postihnutie. Úprimne som sa snažil vyzliecť sa z toho, ako zo zvieracej kazajky, ale moji strážcovia mi to v nečakanej chvíli pripomínali. Išlo to so mnou ako tieň, ako stigma. Nepomohlo mi, že som bol, ako sa vtedy hovorilo, pri lopate, alebo oceliarom pri vysokých peciach. Zachránila ma politická zmena počas Dubčekovsej éry, ktorú som využil, doštudoval v Taliansku a cez opäť zatvorené hranice som sa k tomuto svojmu národu vrátil. Ale už ako kňaz, čo bol v minulom storočí dosť úctyhodný titul. Cením si najmä možnosť zúčastniť sa na náprave chýb a na procese odporu proti normalizácii. Som hrdý, že som bol pri tom a spolu s mojim spoluobčanmi som sa dožil pádu tej veľkej babylonskej veže. Na Slovensku sme v zápase prežili naše kolektívne dospievanie. Už to nie je otrocká vernosť tradícii, ani ľahkomyseľné hodenie všetkého cez palubu, ale ukutí odporom proti neslobode sa učíme žiť v slobode. So všetkými chybami, omylmi, v nevedomosti, ale naspäť sa už nemôžme, ani nechceme vrátiť. Vlastným pokáním očisťujeme svoje kontaminované duše a prostredie. V zodpovednosti nie len za seba, ale hlavne za iných hľadáme svoju tvár pred súdom našich blížnych a svoje miesto uprostred nich a spolu s nimi.

Ste síce vysvätený za rímsko-katolíckeho kňaza, ale vynikajúco si rozumiete s protestantmi, židmi a predpokladám, že aj s budhistami, hinduistami či moslimami. Prečo práve Vy máte tak blízko k naozajstnému ekumenizmu, ktorý je celkovo na Slovensku stále ešte taký zriedkavý?

Na Slovensku slabne jednotiaca sila náboženstva. Ekológia, sloboda, poznanie, viera v dobro, život v láske a v pravde by nemuseli odpísať náboženskú tradíciu a morálku, ak pochopíme, že o to išlo v minulosti a bez toho sa nedá žiť teraz, ani v budúcnosti. Ako dospelí ľudia, veriaci, či hľadajúci, tie hodnoty máme v sebe. Skromnosť a solidárnosť, ktorej sa budeme musieť naučiť, sú vlastné mená pokory a lásky k blížnemu. Budovať spravodlivejší a ľudskejší svet je starou rečou povedané, budovať božie kráľovstvo. Kde inde? Tu na zemi, na Slovensku na mieste, kde som ako prišpendlený motýľ. Najkrajší ekumenizmus je ten, kde sa zbytočne nerozpráva. Kde v porozumení žijú vedľa seba rozličné náboženské, či národné tradície. V rodinách, alebo v pekných susedských vzťahoch. Na pracoviskách, kde sa nepýtajú na vieru, ale hodnotia to, čo robíme. Pápeža Jána XXIII. navštívila skupina pravoslávnych teológov a on sa ospravedlnil: “Však, najväčšou prekážkou nášho zjednotenia som ja?“. Po páde komunistickej utópie sa nám otvorili oči. Nehľadáme nepriateľov, ale budujeme mosty. Ešte nikdy nebolo na Slovensku toľko sebavedomia. Často sa to až preháňa. Pravé sebavedomie je v radosti nad tým, že nám bolo dopriate to, čo s bázňou a trasúcimi kolenami kladieme na stôl. Na čo premieňame svoje schopnosti a svoj čas.

Keď sme sa v Opere SND Vaším prostredníctvom navždy lúčili s našou krstnou mamou, tak ste mňa a môjho brata utešovali: „Nebojte sa, chlapci, dve miesta vám rezervujem, pre prípad, keby vás manželky vyhnali z domu“. Ako vlastne došlo k Vášmu rozhodnutiu vybudovať útulok pre bezdomovcov RESOT-y, čo tomu predchádzalo, ako sa Vám to podarilo a prečo ten názov?

Výchova, uzdravovanie, sociálna práca už dávno nie sú doménou cirkvi. Stonásobne sa nám rozmnožili humanistické projekty. Kresťania sa u nás stávajú cirkvou a kde sú, spolu s ostatnými ľuďmi zápasia o to, aby u nás bolo viac spravodlivosti, pravdy a lásky a menej násilia, klamstva a tmy. Moje RESOTY „pokrstil“ nebohý profesor Pogády. Projekt, kde nájdu prijatie a pochopenie ľudia, ktorí stratili svoje miesto v sociálnych štruktúrach a my im ponúkame šancu, aby ho opäť získali.

Dobročinnosti sa však venujete aj v iných sférach. Už len tým, že vari nikdy ste neodmietli povedať niekoľko hlbokých, dôstojných a pritom dojímavo ľudských slov na zmiernenie bolesti z odchodu našich blízkych. Ale nikdy ste neodmietli ani verejnú podporu občianskym iniciatívam za záchranu prírody, pamiatok, životného prostredia, skrátka: krás Slovenska. Tak, ako sú Zuzka Kronerová, či pani doktorka Siracká pre mňa stelesnením pojmu charita medzi ženami, Vás by som na tento čestný titul navrhol - možno spolu s našim spoločným priateľom, výtvarníkom Ferom Guldanom - spomedzi slovenských mužov. Vedie Vás k tomu niečo vrodené, niečo, čo Vám dala výchova, niečo, čo Vám vštepilo náboženstvo, alebo Vás k tomu priviedla najmä vaša životná skúsenosť, prežité utrpenie, poznanie hodnoty a zmyslu činorodej lásky...? Alebo Vás k tomu inšpiroval Váš patrón, Svätý Anton?

Svätý Anton je patrónom stratených vecí, šancí a nádejí. Podľa tohto vzorca nič nie je tak stratené, aby sa to nemohlo nájsť, obnoviť a napraviť. Platí to na všetkých úrovniach nášho osobného aj spoločenského života. Sme stále na pochode. Máme možnosť. Aj keď sa veľa z nášho spoločného dedičstva stratilo, tieto biele miesta máme možnosť zaplniť novými hodnotami. Veľmi som prosil, aby som nestratil nádej. V tejto perspektíve aj to bolestné a temné v mojom živote dostáva zmysel. Aj z pohľadu  hnutia zelených sme veľa stratili. Ten cit pre každý strom, zvieratko, pre každú chátrajúcu pamiatku. Dnes najohrozenejším druhom sme my, ľudia. Tie orgie hedonizmu, bezbrehý konzumizmus, pribúdanie drog a zbraní, pranie špinavých peňazí, podsvetie..., to Slovensku škodí viac ako vlaňajšie povodne. Ja našťastie poznám aj druhú stránku mince. Milióny ľudí, ktorým záleží na živote, na jeho kvalite, ktorí si odriekajú, obetujú sa a trpezlivo žijú v nádeji. Títo sú našou pýchou a budúcnosťou.

Keď sme sa nedávno dali do reči, cestujúc v trolejbuse počas večernej bratislavskej dopravnej špičky, zaujal ma Váš výrok, že Vy do cudziny na dovolenku chodiť nemusíte, že Vám bohato postačuje Slovensko a jeho krásy. Ako ste sa dopracovali k tomuto poznaniu, veď ako známa a priateľsky založená osobnosť máte iste dosť kontaktov aj so zahraničím, takže prenocovať by ste tam určite mali kde?

Stal som sa vazalom svojho Slovenska. Nevymenil by som ho za žiadne iné miesto na svete. Na dovolenke v zahraničí som bol toľkokrát, že by sa to dalo zrátať na prstoch jednej ruky. Z toho raz v Prahe cez ROH, v Olomouci na kurze jogy a párkrát som sprevádzal našich pútnikov, či dovolenkárov v Taliansku pri mori. Gesto niektorých našich emigrantov, ktorí si zobrali za hrsť slovenskej pôdy a občas nad ňou snívali, spomínali, či plakali, sa mi zdá byť romantické. Krásu svojej vlasti, jej vôňu a chuť človek ocení najlepšie, ak je vzdialený. Nezabudnuteľné chvíle som zažil v jáchymovských baniach a táboroch v časoch, keď už boli povolené hudobné nástroje. Chlapci s gitarou, my okolo nich a spievali sme naše ľudové piesne. O Skalici a o našom Rubíne som im dokázal tak básniť, že kamarátom pri tej predstave aj pri riedkom ruskom čaji tiekli slinky. Keby som žil ešte sto rokov, nestihol by som pochodiť, posilniť sa a potešiť z toľkých nádherných kútov, o ktorých píšete v Krásach Slovenska a ktoré sú na dosah ruky a chutia ako pravé bryndzové halušky. Slovensko, to sú predovšetkým ľudia. Poznám aj smútok našich inak úspešných ľudí roztratených po Európe, ktorí sú ochotní precestovať stovky kilometrov, len aby sa mohli porozprávať po slovensky.

Napriek ctihodnému veku ste vo výbornej fyzickej i duševnej kondícii. Ako si ju udržiavate? Ako trávite voľný čas? Patrí k Vašim koníčkom aj chodenie do prírody?

Pripadám si ako ten Malý princ. Zasadil som sedem koreňov viniča. Musím sa o ne starať, chodiť za nimi. Som zodpovedný. Rodia ako bláznivé. Moji priatelia majú po celú jeseň hrozno na dosah ruky.

Poznáte veľmi veľa ľudí a mnohým z nich ste nahliadli hlboko do ich duše. Takže viete toho dosť o mentalite a hodnotách našinca. Aký je, podľa Vás, vzťah bežného obyvateľa Slovenska k prírode, k pamiatkam, k tomu, čo nás obklopuje?

Na Slovensku sme sa ešte nevyliečili z ošiaľu zvaného obdiv cudziny. Máme veľké oči. Je to aj tým, že najčastejšie poznáme cudzinu z len  médií. Tí, ktorí tam žijú, zistia, že všade je chlieb o dvoch kôrkach a viem, že väčšina z nich sa rada vracia.

Keď vidím bezohľadnosť voči prírode, s ktorou sa stretávame takmer na každom kroku, mám dojem, že ten, kto je skutočne veriaci, sa takto správať s čistým svedomím nemôže. Nemyslíte si, že toto barbarstvo je tiež smrteľným hriechom, aj keď ho nenájdeme v Desatore?

Katastrofálny vzťah k našej prírode a krajine u nás dovŕšil socializmus totalitným prístupom k ľuďom, k prírode a k tradícii. Príroda sa stala len objektom na dobývanie a využitie a my sme sa navzájom odcudzili. Strata náboženského myslenia a cítenia sa odráža aj v našom vzťahu k prírode. Už sa nedokážeme vrátiť k filozofii, kde príroda je božie dielo a my sme len správcovia tohto daru... Napísané je, že v núdzi sa naučil Dalibor hrať na husliach. Pod balastom povrchných správ a informácií zisťujeme, že sme ohrození, že sám sa nikto nezachráni, lebo sme neviditeľnými putami pospájaní, a tiež ako sme smutní po hostine nad ránom, unavení, stále nespokojní, bezdomovc (nech zakotvíme kdekoľvek) a začíname mať aj strach. Blíži sa hodina obratu, aj keď to  nemusí byť hneď kastastrofa. Jeden môj klient, veľmi citlivý na triedenie odpadu, mi povedal: „Vám starým je dobre, vy ešte normálne umriete, ale ak to takto pôjde ďalej, my sa zadusíme pod haldami smetia“. Ekologické zákony sú zákony Božie. Kto pohŕda dielom, pohŕda aj umelcom. Ako sa hovorí: Kto inému jamu kope...

Ste známy svojimi podobenstvami a posolstvami. Nechcete sa s nami o nejaké podeliť?

V Biblii čítame o tom, ako Jakub mal veľa detí. Keď sa mu narodil najmladší „poškrabok“ Jozef, tí starší ho neprijali s nadšením. Naopak, znenávideli ho, dokonca ho chceli aj zabiť. Podarilo sa im predať ho do otroctva. Tak sa Jozef dostal až k faraónovi. Tento mal múdrych ekonomických poradcov, ktorí mu tvrdili, že súčasný veľký ekonomický blahobyt nie je normálny a musí sa raz skončiť. Týmto analýzam veľmi neveril, ale mal zaujímavý sen, ktorý mu dokázal zrozumiteľne vysvetliť iba Jozef: „Po viacerých úrodných rokoch prídu neúrodné roky. Treba sa pripraviť. Postaviť sýpky a zaistiť rezervy.“ Uveril a Jozef sa stal ministrom hospodárstva. Keď v núdzi prišli jeho súrodenci prosiť o pomoc, prišlo k veľkému zmiereniu. Všetci plakali od bázne aj od radosti.

Ako by, podľa Vás, mohol časopis Krásy Slovenska ešte lepšie pomáhať svojim čitateľom poznávať, milovať a chrániť krásy slovenskej krajiny?

Od Krás Slovenska nemožno čakať zázraky. Hoci zázrak je už to, že ste. Už roky kážete evanjelium malej krajiny, ktorá je zaujímavá aj vďaka Vám. Vari by ste mohli klásť väčší dôraz na ekológiu ducha a spoluvytváranie priestorov na rekondičnú kultúru. Buďte hrdí a verní. Nie ste sami. Srdečne Vás pozdravujem. Antonio

Veľká vďaka za rozhovor.