Kopanice v SME (27. 4. 2015) a „laznícky“ zákon

Hneď na úvod chcem povedať, že sa mi páči nápad publikovať v SME podrobné tematické prílohy vecného a „civilného“ charakteru, zamerané zväčša na dôležité, a pritom nezaslúžene prehliadané témy. K nim patrí aj nedávna príloha venovaná rozptýlenému osídleniu na Slovensku.

Neviem, či je to náhoda, ale tento materiál na troch veľkých stranách vyšiel desať dní po tom, ako sme spolu s kolegom Mičovským a niektorými ďalšími z klubu OĽaNO predložili do parlamentu návrh zákona na podporu kopaníc, lazov, štálov a ich obyvateľov. Stalo sa tak po dvoch rokoch diskusií (medzi sebou, s legislatívcami, na príslušnom ministerstve i so starostami a obyvateľmi dotknutých obcí). A zároveň päť dní po našej mediálne dobre pokrytej prezentácii návrhu v Mníšku nad Popradom. Ak to mám zhrnúť, materiál v SME je napriek drobným nepresnostiam dobrým vstupom do diskusie na túto obchádzanú tému, ale trochu ma prekvapuje, že v ňom chýba čo i len zmienka o tom, že podobný zákon bude v najbližších dňoch prerokúvať po prvý raz v histórii slovenský parlament. Preto by som v mene skupiny poslancov rád prispel do diskusie na túto tému. Robím tak aj z pozície človeka, ktorý sa tejto problematike venuje viac ako 45 rokov: prakticky i teoreticky. Mal som možno dýchať na lazoch a kopaniciach atmosféru voľnosti, hľadieť doďaleka, dotýkať sa pôdy, dreva, sena, dobytka a iných podstatných vecí. Stretol som tam desiatky zaujímavých osobností a prežil vari najkrajšie chvíle svojho života.

K predloženiu návrhu zákona nás viedli najmä tieto dôvody: rozptýlené sídla, bez ohľadu na ich pôvodnú funkciu a regionálny názov, i okolitá krajina patria k tomu najtypickejšiemu, najvzácnejšiemu, najpôsobivejšiemu, krajinársky najcennejšiemu a zároveň najohrozenejšiemu, čo na Slovensku máme. To isté platí aj o ich tradičných obyvateľoch. Život a práca týchto prevažne hrdých a pracovitých ľudí, vzdialených od pohodlia a výhod civilizácie, sú objektívne náročnejšie v porovnaní s obyvateľmi sústredených obcí a miest. V iných prípadoch ľudí žijúcich v sťažených podmienkach alebo inak znevýhodnených zväčša podporujeme, ale v prípade lazníkov a kopaničiarov to dosiaľ nerobíme. Je to nespravodlivé, nesolidárne a líši sa to od praxe krajín s podobným typom osídlenia. Inými slovami, ak chceme udržať týchto ľudí v nimi historicky obývanej a obhospodarovanej krajine, musíme im pomôcť. Ak to neurobíme, prídeme o veľkú časť toho, čo robí Slovensko Slovenskom.

Áno, sú tu ešte chalupári. Mnohí robia veľa pre to, aby zachránili pôvodnú architektúru a udržali vo fungujúcom stave aj bezprostredné okolie svojich chalúp. Ale sú tu len hosťami, ktorí nemôžu plnohodnotne nahradiť trvalých obyvateľov a správcov krajiny.

Náš návrh zákona sa zameriava na tradičné rozptýlené sídla, okolitú krajinu (nielen políčka, lúky, pasienky a sady, systém ciest, chodníkov, studničiek, drobných cirkevných pamiatok, ale aj medze, aleje, voľne rastúce staré stromy a pod.) a na tých, ktorí a ktoré tu majú trvalý pobyt a hospodária tu minimálne na rozlohe desiatich árov, alebo tu žijú minimálne 20 rokov. Podpora by sa mala týkať príspevku na rekonštrukciu a údržbu obytných i hospodárskych stavieb, ako aj bežného obhospodarovania poľnohospodárskej pôdy. Druhá kategória podpory je určená pre obce, na území ktorých sa rozptýlené sídla nachádzajú. Tieto obce majú objektívne zvýšené náklady na údržbu ciest, zásobovanie, odvoz odpadu a celkovo na zabezpečovanie kontaktu medzi obyvateľmi lazov, kopaníc a štálov na jednej strane a centra „materskej“ obce na strane druhej.

V oboch prípadoch, teda ako v prípade podpory jednotlivých obyvateľov, tak aj obcí, bude o výške dotácií a o spôsobe ich distribúcie rozhodovať príslušná obec, ktorá najlepšie pozná miestne pomery.

Ak tieto – z pohľadu štátneho rozpočtu ako celku – symbolické prostriedky na tento účel nedokážeme vyčleniť, reálne nám hrozí, že postupne prídeme o také skvosty, ako sú detvianske, hriňovské, kokavské či klenovské lazy, kysucké, terchovské, zázrivské, bošácke, brezovské, prípadne myjavské a iné kopanice alebo o štále v okolí Novej Bane a Jedľových Kostolian i o samoty vo vrchoch okolo Mníšku nad Popradom a na mnohých iných miestach v rôznych častiach Slovenska.

Na konto finančných prostriedkov, ktoré je potrebné nájsť v štátnom rozpočte pre približne 125 lazníckych obcí, sa žiada zdôrazniť, že tu nesmie ísť o odkrajovanie z iných druhov pomoci, na ktoré dnes majú pôdohospodári nárok. Lazníkov a kopaničiarov je nevyhnutné podporiť osobitnou finančnou „nadstavbou“, ktorá bude aspoň čiastočne kompenzovať nadmernú námahu spojenú s ich životom a prácou. A treba ju chápať aj ako našu odmenu za to, že sú vôbec ochotní pre nás všetkých krásu lazníckej krajiny udržiavať pri živote.

Nestane sa to zo dňa na deň, ale bude to otázka pomerne krátkeho času a na bývalých lazoch, kopaniciach, štáloch, na kolešniach, v starých baníckych a uhliarskych osadách a samotách zostanú v lepšom prípade chalupy a chaty s príležitostnými novými majiteľmi. V horšom prípade rozvaliny a spustnutá, nepreniknuteľným krovím a mladinou zarastajúca krajina.

Definitívne sa stratia horské políčka, lúky a pasienky, schopné produkovať zdravé potraviny, zmiznú sady s nepreberným množstvom miestnych odrôd ovocia, zmiznú miesta vhodné na chov včiel, zarastú cesty, chodníky, medze a iné historické štruktúry vidieckej krajiny, budované a udržiavané po stáročia. Prídeme o unikátnu podobu časti Slovenska na prechode medzi kultúrnou krajinou a prírodou.

Nie je to žiaduce, ale ani osudovo nevyhnutné, čo dokazuje aj skutočnosť, že Taliani, Švajčiari, Rakúšania, Francúzi ani Severania a ďalší o podobné sídla a krajinu neprišli. Musíme byť aj v tejto sfére na chvoste Európy, alebo sa dokážeme vo chvíli, keď je „o päť minút 12“, spamätať a zmobilizovať?

Tú druhú z uvedených možností ponúka náš návrh zákona. Starostovia i obyvatelia dotknutých obcí, s ktorými sme na túto tému komunikovali, s našimi návrhmi takmer unisono súhlasia. Chce tou už len súhlas vládnej väčšiny v parlamente.

Mikuláš Huba (nezávislý poslanec NR SR)

Pozn.: Pod iným názvom vyšlo v denníku SME