Kokávka tvoriaca súčasť Muránskej Zdychavy sa stala celoživotnou láskou Miša a Anky Greškovcov. Od roku 1984 tam strávili veľkú časť voľného času a spolu s nimi najmä priatelia a priateľky zo ZO 13: Zemanovci, Zelenákovci, Pauliniovci a ďalší. V roku 2004, pri príležitosti 20. výročia prvej veľkej brigády na Kokávke, som na nich zložil menšiu „ódu“, z ktorej vyberám záverečnú časť:

„Prežili sme tu (ochranári zo Slovenska, Čiech i Francúzska) čarovné dni zbližovania sa s problémami historických štruktúr krajiny a starostlivosti o ňu.

Následne, po predchádzajúcom podrobnom národopisnom výskume, vypracoval náš člen, etnológ PhDr. Juraj Podoba, návrh na vyhlásenie Kokávky a susedných osád za rezerváciu ľudovej architektúry.

Odvtedy prešlo dvadsať rokov. Deti, ktoré sa tam vtedy hrali, majú už vo vrecku vysokoškolské diplomy a nejedno z nich varuje už vlastných potomkov.

Prišli desiatky iných lokalít, stovky ďalších ochranárskych akcií, ocitli sme sa nielen v novom tisícročí, ale aj v inom svete.

Na Kokávku nezabúdame, ale pravidelne tam chodia už iba verní jednotlivci so svojimi rodinami.

Najmä vďaka nim, kokávkovským novousadlíkom, toto rozprávkové miesto s ešte rozprávkovejším výhľadom nezaniklo. Stalo sa kultovým miestom tých, ktorí majú zmysel pre ticho, kľud, prirodzenú krásu, harmóniu, poctivú robotu pri dreve a na senách a ktorí majú vzácnu schopnosť počuť takmer nečujný hlas prírody, histórie a jej dosiaľ živých detí.

Chyžky i hospodárske stavby na okolí pomaly padajú, krajina zo dňa na deň pustne. Už to nie je celkom to, čo to bolo v ono nezabudnuteľné leto pred dvadsiatimi rokmi. Ale stále to ešte stojí za to a každá brigáda i každá chvíľa ničnerobenia s výhľadom pre bohov je tu tou príslovečnou štipkou soli nad zlato.

Vďaka Ti, Kokávka, vďaka Vám, starousadlíci Gordianovci, Simanovci a ďalší, vďaka Vám, priatelia, novodobí Kokávčania, zásluhou ktorých žije to, čo už bolo zdanlivo odsúdené na zánik.“

2004