K štátnemu rozpočtu na r. 2016 - 2018

Nie som ekonóm, ale myslím si, že o štátnom rozpočte by mali uvažovať aj ne-ekonómovia a snáď to nevyznie ako prejav neskromnosti, keď poviem, že si dokonca myslím aj to, že to môže byť dôležitým obohatením rýdzo ekonomického uvažovania.

Úvodom chcem povedať, že nezávidím ministrovi financií, ktorý je každoročne limitovaný z viacerých strán. Na jednej strane povinnosťou udržať deficit pod stanovenou hranicou, na druhej populistickými sľubmi svojho šéfa smerom k potenciálnym voličom (najnovšie pod názvom balíčky) a na tretej rôznymi kostlivcami typu štátny dlh, jadrovky či environmentálne a ekonomické úľavy najväčším znečisťovateľom, predražené tendre a pod., alebo hoci garáže na bratislavskom Hrade, všakáno?

A tak nečudo, že sa škrtá aj tam, kde už zdanlivo nie je z čoho.

A ešte niečo: netvrdím, že všetky problémy, ktorým minister financií čelí, idú na vrub tejto vlády. Nedá mi však nepripomenúť rozšafnú hospodársku politiku počas prvej vlády Roberta Fica, ktorej následky sa stále ešte vracajú ako bumerang jeho druhej vláde. Boli to najmä roky 2006 – 2010, keď nás vláda učila, že život na dlh je to „pravé orechové“ a kedy sa podchvíľou vynárali a dlho zostávali nepotrestané nové a nové nástenkové a emisné kauzy, dávajúce zelenú finančným podvodom a tunelovaniu verejných prostriedkov. Toľko takpovediac k historickému – aj keď naďalej aktuálnemu – pozadiu.

A teraz k diskutovanému návrhu štátneho rozpočtu, ktorý je podľa mňa problematický hneď z viacerých príčin.

Rád by som na naň pozrel najmä z troch aspektov.

V prvom rade ide o samotnú filozofiu tvorby rozpočtu a jej súlad, resp. nesúlad s Programovým vyhlásením vlády. Medzi týmito dvoma zásadnými materiálmi vidím podstatný rozpor. Ten rozpor sa dá nájsť na mnohých miestach, ale ja sa dotknem len toho, že návrh rozpočtu takmer vôbec nezohľadňuje deklarované prísľuby vlády o prechode na zelenú ekonomiku a trajektóriu trvalo udržateľného rozvoja.

Jeden z dôvodov, prečo je to tak, vidím v odmietnutí čo i len opatrne prikročiť k ekologickej daňovej reforme. Ako sme tu viackrát hovorili, hlavným zmyslom ekologickej daňovej reformy je logicky vyššie zaťaženie „vecí“, ktorých chceme mať čo najmenej (nadmerné čerpanie surovín, plytvanie vzácnymi zdrojmi, devastácia krajiny, znečistenie životného prostredia a pod.), a naopak, čo najnižšie zaťaženie toho, čoho chceme mať čo najviac, najmä pracovných príležitostí, teda práce.

Ale aj bez splnenia vyššie uvedenej požiadavky sa dali aspoň čiastočne dodržať sľuby programového vyhlásenia vlády. Stačilo napríklad dôsledne využiť očakávané zdroje z predaja emisných kvót na skutočne zelené projekty, akceptovať naše požiadavky na ozelenenie procesov verejného obstarávania, či podmieniť investičné stimuly aj ich environmentálnym prínosom.

Namiesto toho sme boli svedkami skôr opaku.

Bolo tu už viackrát spomenuté kvantum parciálnych rizík rozpočtu. Ja hlavný problém, alebo ak chcete riziko, vidím v tom, že principiálne, dlhodobo a systémovo nerieši problém dlhu verejných financií, pomáha konzervovať prekonaný rozvojový model industriálnej éry, nezakladá udržateľné smerovanie ekonomiky, nepreferuje a dostatočne nepodporuje malých a stredných podnikateľov domácej proveniencie, ako aj v tom, že systémovo ide daňová a hospodárska politika štátu – tak, ako je počas tejto vlády nastavená – v protismere proti perspektívnym a dlhodobo udržateľným trendom. A to napriek početným reštrikciám, ktoré sú nie vždy nasmerované tým správnym smerom a dotýkajú sa neraz i vitálne dôležitých oblastí, kým na druhej strane nepostihujú napríklad problematické dotácie, stimuly, garancie a pod. do aktivít, ktoré v konečnom dôsledku prinášajú (alebo môžu priniesť) viac škody, ako úžitku.

Práve krízové roky – ktoré sa stále ešte neskončili – sú výzvou, aby sme hľadali riešenia z kategórie win-win stratégie dvojitých alebo viacnásobných víťazstiev. Práve tzv. zelené projekty, podpora zelenej, a nie sivej, teda betónovej infraštruktúry, sú priam ideálnou ukážkou uplatnenia takejto win-win stratégie, lebo sú skutočne prínosné paralelne vo viacerých sférach a následne prinášajú pozitívne synergické efekty.

Z ekonomického hľadiska ide teda o skutočné rozvojové impulzy, o ktorých pán premiér tak rád hovorí. Len kým on uvažuje o rozvojových impulzoch v intenciách polovice 20. storočia a Slovenska ako krajiny tretieho sveta, zelené projekty sú témou storočia 21., éry postindustrializmu a úspešne sa realizujú vo veľkostne porovnateľných krajinách, ako je napr. Fínsko či Dánsko. Zahraničné skúsenosti dokazujú, že jedno euro vložené do takýchto zelených projektov a realizácií prináša dve eurá následných benefitov. Nehovoriac o tom, že ide aj o potenciálny generátor množstva dlhodobo udržateľných pracovných príležitostí. A last but not least, ide, samozrejme, o príspevok k zlepšeniu životného prostredia a celkovo kvality života obyvateľov Slovenska. A ešte niečo: ide o opatrenie, ktoré by zlepšilo medzinárodné renomé Slovenska a posunulo krajinu tým správnym smerom: na trajektóriu dlhodobo udržateľného spôsobu existencie.

Tak prečo sa takýmto rozvojovým impulzom a takémuto smerovaniu ekonomiky tak bránime, keď vo svojom programovom vyhlásení ho vláda sľubuje? Len preto, lebo v tejto sfére nepodniká dosť veľa vláde a Smeru blízkych firiem?

Prečo v skutočnosti radšej robíme pravý opak a dotujeme neefektívne, neperspektívne a často i škodlivé prevádzky (za všetky spomeňme aspoň hnedouhoľné baníctvo na Hornej Nitre) namiesto toho, aby sme vytvárali podmienky na ich transformáciu na niečo menej škodlivé, zmysluplné a perspektívne? Stále ešte plánujeme a neraz i realizujeme projekty v duchu 50. rokov minulého storočia. A nepodporíme ani za nič pozitívne trendy a udržateľné aktivity na domácej báze!

A ešte niečo. V rozpočte sa už niekoľko rokov opakuje mantra o celkovom bohatstve štátu... Obávam sa, že toto celkové bohatstvo klesá v závislosti od straty ľudského kapitálu (únik schopných ľudí smerom na západ), poklesu ekonomického kapitálu (chronická zadlženosť štátnej kasy i samospráv a rastúca zastaranosť národného hospodárstva a veľkej časti infraštruktúry) a najmä pokračujúcej exploatácie a devastácie prírodného kapitálu.

 

Druhá hierarchická úroveň môjho pohľadu na návrh rozpočtu sa týka jednotlivých rozpočtových kapitol.

Dotknem sa aspoň dvoch skupín kapitol.

V prvom rade tých, ktoré gestoruje náš Výbor pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Ako kapitola pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, tak aj kapitola životného prostredia stojí a padá na peniazoch z Bruselu, a to v rozsahu, ktorý musí nepripraveného čitateľa priam šokovať (v prípade ministerstva pôdohospodárstva predstavujú prostriedky EÚ spoločne so spolufinancovaním neuveriteľný viac ako 92 %-ný podiel z celkových výdavkov kapitoly rezortu!). Možno sú europeniaze istejším zdrojom, ako čím ďalej tým viac virtuálne domáce zdroje. Ale najmä v prostredí Smeru, v ktorom sa často spomína vízia sebestačnosti Slovenska v rôznych oblastiach a zároveň sa s obľubou kritizuje politika Bruselu, mi to pripadá byť prinajmenšom zvláštne a dlhodobo neudržateľné. Dvojnásobne pri rezortoch, kde ide o pôdu, potraviny, lesy, vodu, vzduch, prírodu, teda statky, od ktorých sme dlhodobo existenčne závislí ešte oveľa viac ako od ropy, zemného plynu či uránu. Ak napriek takýmto obrovským externým zdrojom nie sú naše pôdohospodárstvo a životné prostredie – mierne povedané – v dobrej kondícii, čo budeme robiť potom, keď tieto zdroje skôr či neskôr vyschnú? Napokon, pokles zdrojov z rozpočtu EÚ sa prejaví už v nasledujúcom roku, aj keď za svoje postoje k Európe si ani tieto redukované zdroje nezaslúžime.

Nehovoriac o tom, ako tu takzvaní priatelia kohézie svorne plačú, že ten zlý Brusel nám dáva stále tak málo a ako nás diskriminuje. Akosi sme si nevšimli, že od vstupu do klubu najbohatších krajín sveta, zvaného OECD, je našou povinnosťou viac dávať ako brať.

Už predvlani si Kapitola MŽP vyslúžila neradostný prívlastok najviac zoškrtanej kapitoly spomedzi rozpočtových kapitol. Tento rok sa situácia nielenže opakuje, ale nadobúda priam patologické rozmery.

Pokiaľ by však škrtanie v rezorte išlo na úkor napríklad výstavby nových priehrad a betónovania tokov i potokov, potom by to nemusela byť taká zlá správa. Obávam sa však, a viaceré čísla uvedené v rozpočte ma presviedčajú o tom, že práve toto nebude hlavná sféra škrtania a škrtenia.

A teraz konkrétnejšie k spomínaným dvom rozpočtovým kapitolám:

Čo sa týka návrhu rozpočtu Ministerstva pôdohospodárstva a RV SR, má navrhovaný celkový limit rozpočtovaných výdavkov na r. 2016 v porovnaní s r. 2015 medziročne klesnúť o 10,52 %. Odôvodňuje sa to o. i. tým, že programové obdobie 2014 – 2020 sa ešte iba rozbieha. Keďže však hovoríme o r. 2016 a ďalších a koniec roku 2016 je bezmála stredom a nie začiatkom obdobia 2014 – 2020, znie takéto zdôvodnenie prinajmenšom zvláštne.

Nevyčerpané prostriedky zo starého programového obdobia 2007 – 2013 na Program rozvoja vidieka podľa všetkého prepadnú. Program rozvoja vidieka na r. 2014 – 2020, teda na celé programové obdobie, sľubuje medziročný nárast a obsahuje celý rad pekne znejúcich položiek a opatrení, ale som presvedčený, že nik z poslancov a poslankýň v tejto Národnej rade presne nevie, čo sa pod týmito eufemizmami v skutočnosti skrýva.

Z trhovo orientovaných výdavkov ide symbolicky najviac na podporné programy pre sektor vína, ale na reštrukturalizáciu, revitalizáciu či záchranu vinohradov z tejto čiastky pripadá rovná nula.

V rámci Integrovaného regionálneho operačného programu (IROP) sa o. i. predpokladá aj rozvoj verejnej osobnej dopravy a cyklodopravy. V skutočnosti na cyklodopravu ide, pokiaľ som dobre informovaný, taktiež nula eur. Je to jedna z ukážok toho, že pekne znejúce reči a sľuby nemusia vôbec zodpovedať rozpočtovej realite. A to ani v rezorte, do ktorého plynú priam astronomické sumy.

Aj ostatné položky v rámci tohto operačného programu (IROP) znejú sľubne, len je otázkou, či opäť nezostanú iba na papieri.

Výdavky určené na európsku územnú spoluprácu by mali do r. 2018 medziročne rásť, ale v porovnaní s inými položkami majú v celom trojročnom cykle skôr symbolickú, ako reálnu výšku.

Podpora ekologického poľnohospodárstva v rámci rezortu je opäť oveľa viac rétorickým cvičením, ako skutočnosťou, keď v položke platba na prechod na postupy a metódy ekologického poľnohospodárstva sa objavuje suma cca 1,8 mil. eur, čo je len približne 1,5 promile výdavkov celej rozpočtovej kapitoly rezortu.

Druhú skupinu tvoria ostatné rozpočtové kapitoly, za všetky si všimnem aspoň „nadstavbové“ kapitoly rezortu kultúry a rezortu školstva, vedy a športu.

Navrhovaný rozpočet rezortu kultúry má byť o 5,72 % vyšší, ako bol v r. 2015. Za pozitívum možno označiť aj mierny nárast prostriedkov pre Pamiatkový úrad SR, čo však nemusí automaticky znamenať aj navýšenie prostriedkov do obnovy pamiatok. To naznačuje aj skutočnosť, že obnovu nehnuteľných pamiatok nenachádzame ani v prehľade strategických zámerov kapitoly. Napokon, čo už môže viac dokumentovať vzťah rezortu a štátu k pamiatkam, ako kauza garáže v areáli Bratislavského hradu, či rozpadávajúci sa kaštieľ v Rusovciach v „správe“ Úradu vlády.

Dotačný systém rezortu bude v nasledujúcom roku disponovať púhymi 10 mil. eur, čo je polovica v porovnaní s týmto rokom. Zdôvodňuje sa to vznikom novej verejnoprávnej inštitúcie – Fondu na podporu umenia. Takže uvidíme!

Ako školstvo, tak aj veda, výskum a napokon aj šport trpia na Slovensku dlhodobým deficitom prostriedkov.

Je nad slnko jasné, že financovanie nášho školstva je obrovská medzinárodná blamáž, ale netýka sa to len platov učiteľov a učiteliek. Týka sa to aj učebných pomôcok, zariadenia, vybavenia a stavebno-technického stavu veľkej časti našich škôl a pod.

Ale asi nič tak na Slovensku zdrojovo nezaostáva za európskym priemerom a odporúčaniami EÚ ako veda a výskum. S cca ½ percentom HDP na vedu a výskum sme na tom trikrát horšie ako v susednej Českej republike, takmer štyrikrát horšie v porovnaní s odporúčaniami EÚ a takmer desaťkrát horšie ako veľkostne porovnateľné Fínsko!!!

Tento stav pretrváva dlhodobo a máločo nasvedčuje tomu, že by ho niekto chcel zmeniť. Tých pár tisíc slovenských vedcov a výskumníkov zrejme nepredstavuje relevantnú voličskú základňu, ktorá by politikom Smeru-SD stála za pozornosť.

Ako sme sa dozvedeli z návrhu ŠR, napriek tejto katastrofálnej situácii majú verejné výdavky na vedu a techniku v r. 2016 poklesnúť v porovnaní s r. 2015 o 16,5 % v dôsledku redukcie zdrojov z rozpočtu EÚ!

Ostro to kontrastuje so znením programového vyhlásenia vlády, v ktorom sa zaviazala rozvíjať vedomostnú spoločnosť a podporovať vedu.

Predstavitelia jednotlivých vlád v SR za posledných desať rokov deklarovali potrebu adekvátneho financovania vedy a výskumu, avšak vždy to zostalo len vo verbálnej rovine. Viackrát sa stalo, že vládna moc prerušila kontinuálne vyhlasovanie všeobecnej výzvy APVV, a to bez jasne deklarovaných a zdôvodnených príčin. Tým sa zásadne narúša možnosť efektívneho a kontinuálneho výskumu, ktorý jediný môže zvýšiť inovatívnu pozíciu slovenskej spoločnosti.

Napokon sú tu subtílnejšie témy v rámci jednotlivých kapitol. Sem patrí napríklad skutočnosť, že slovenský podiel HDP na zahraničnú rozvojovú pomoc patrí k najnižším v EÚ. Ak máme byť konkrétni, tak tá suma je cca 4x nižšia ako náš záväzok, ktorý sme sa zaviazali plniť od r. 2015.

Iným prípadom sú zdroje na podporu fungovania tretieho sektoru. Jedného z mála segmentov našej spoločnosti, ktorý viac dáva, ako berie, ale aj tak naši financmajstri stále špekulujú, ako jeho chabé zdroje ešte viac okresať. Nad tretím sektorom visí dlhodobo Damoklov meč postupného znižovania výšky daňovej asignácie v prospech mimovládnych organizácií, a to bez toho, aby tu vznikla reálna alternatíva, napr. nezávislá grantová agentúra alebo vrstva podnikateľov: sponzorov a filantropov, ochotná a schopná suplovať doterajšiu pomoc štátu. Ako stále menej tretiemu sektoru pomáhať a neprísť pritom o prínosy z dobročinných aktivít mimovládok však nikto z kompetentných dosiaľ nevysvetlil.

V rozpočte ako celku i vo väčšine rezortných rozpočtových kapitol pretrvávajú minimálne prostriedky na podporu občianskych združení, v rezorte životného prostredia i školstva takmer nulová podpora environmentálnej výchovy.

Kapitolou samou osebe je energetika, jej proklamované ciele energetických úspor a zvyšovania energetickej účinnosti bez dostatočne účinných podporných ekonomických nástrojov a pri skutočnej podpore skôr opačnej orientácie našej energetiky. Nebudem v tejto chvíli hovoriť o nebezpečných plánoch na budovanie nových energetických veľkozdrojov, pre Slovensko mnohostranne nevýhodných (pozri situácia okolo ENELU, astronomické a nepochopiteľne rastúce sumy na dostavbu Mochoviec a pod.). Obmedzím sa len na zdanlivú drobnosť: už bezmála 40 rokov sa v štátnom rozpočte objavuje položka na likvidáciu havarovanej jadrovej elektrárne A1. Nie je Vám to divné? Alebo, opýtam sa inak: nebojíte sa toho, po koľko sa budeme všetci skladať, keď budeme chcieť dôsledne zlikvidovať všetky jadrové reaktory po skončení doby ich prevádzky?

A tretia rovina, v ktorej sa dá na rozpočet pozerať, je tá, ktorú je treba čítať prevažne len medzi riadkami. To je tá, ktorá sa skrýva za záplavou pekných slov a eufemizmov na zamaskovanie niečoho úplne iného, než je na papieri napísané. Píšeme o ekologickom hospodárení v lesoch a skutočnosť je premena lesov na rúbaniská, hovoríme o realizácii priorít environmentálnej politiky a neraz tým myslíme výstavbu priehrad, rúbanie brehových porastov a betónovanie brehov tokov a potokov, hovoríme o podpore využívania obnoviteľných zdrojov energie a predstavujeme si pod tým likvidáciu posledných prírodných úsekov pozdĺž našich riek, či areálov stromovej zelene vo voľnej krajine, hovoríme o podpore rozvoja cestovného ruchu a ja sa pritom hrozím ďalšej výstavby tohto druhu devastujúcej chránené územia. Hovoríme o zefektívnení železničnej dopravy a myslíme tým rušenie obľúbených vedľajších tratí a spojov. A tak ďalej a tak podobne.

Na rozdiel od predchádzajúcich rokov sa budem podrobnejšie venovať len jednej rozpočtovej kapitole, a to kapitole MŽP.

V prospech rezortu je treba povedať, že sa zmohol aspoň na otvorene kritický postoj k tomu, čo ministerstvo financií v návrhu rozpočtu na rok 2016 životnému prostrediu pridelilo:

Tu je pár citátov z návrhu rozpočtovej kapitoly MŽP:

„Výdavky na r. 2016 sú navrhnuté v sume 137 178 981 eur, čo je v porovnaní so schváleným rozpočtom na r. 2015 zníženie o 79,7 %“.

„Nedostatok finančných prostriedkov v kategórii kapitálové výdavky neumožní realizovať nákup výpočtovej techniky, strojov, prístrojov a zariadení, rekonštrukcie budov a pod.“

Výrazne sa zvyšuje objem bežných výdavkov rozpočtových a príspevkových organizácií v pôsobnosti rezortu, ale z dlhodobejšieho pohľadu ide len o nápravu absurdnej reštrikcie, ktorá postihla tieto organizácie v r. 2015. Potvrdzuje to aj konštatácia na str. 4: „Uvedené zvýšenie kopíruje úroveň výdavkov schváleného rozpočtu na r. 2014... Napriek tomu je však navrhovaný objem bežných transferov pre príspevkové organizácie nepostačujúci, pričom príloha materiálu prináša dlhý zoznam rozpočtom nezabezpečených oprávnených výdavkov“.

Alebo:

„Návrh rozpočtu kapitoly MŽP SR na r. 2016 – 2018 považujeme za nedostatočný. Nezabezpečuje viaceré obligatórne výdavky rezortu v požadovanom rozsahu a nezohľadňuje ani potreby vyplývajúce z národnej legislatívy, ako aj vo vzťahu k záväzkom voči EÚ“.

„Navrhovaný objem bežných finančných transferov pre príspevkové organizácie nepostačuje ani na náhradu miezd a odvodov v nevyhnutnom rozsahu a vytvára tlak na výrazné zníženie počtu zamestnancov, čo môže mať v konečnom dôsledku negatívny vplyv na plnenie povinností a úloh ministerstva a jednotlivých organizácií, vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov, zo záväzkov voči EÚ a pod.“

A ešte jedno pozoruhodné konštatovanie:

V návrhu rozpočtu nie sú zabezpečené výdavky na protipovodňové opatrenia a niektoré ďalšie oblasti, ktoré ministerstvo považuje za prioritné. Okrem toho sa uvádza aj zoznam obligatórnych výdavkov, napr. na efektívne uplatňovanie ekonomických nástrojov ochrany prírody: výkup, prenájom pozemkov a finančný príspevok (napr. v ochranných lesoch v neštátnom vlastníctve v jadrovej zóne svetového prírodného dedičstva Karpatské bukové pralesy) – deficit predstavuje 3 mil. eur.

Toto konštatovanie si zaslúži trochu viac pozornosti. Keď sme tu pred dvoma rokmi vo veľkom zhone schvaľovali nedomyslenú a do polohy vykonávacích predpisov nedotiahnutú novelu zákona o ochrane prírody a krajiny, predkladateľ argumentoval najmä tým, že je treba bezodkladne riešiť problém kompenzácie majetkovej ujmy neštátnym vlastníkom a to aj bez toho, aby sme mali pred sebou zoznam disponibilných pozemkov vo vlastníctve štátu, ktoré bude možné poskytnúť ako takúto náhradu. Aj môj opakovaný návrh, aby sa na túto kompenzáciu poskladali tí, ktorí z podnikania na území národných parkov bezprostredne profitujú, zapadol bez odozvy prachom. Pýtam sa prečo, keď takéto riešene by bolo spravodlivé a navyše by poskytlo štátu chýbajúce prostriedky takpovediac na zlatom podnose?

A zrazu, dva roky po..., tu máme zúfalý výkrik zo strany toho istého predkladateľa, pána ministra Žigu, že to, kvôli čomu tu v roku 2013 s nepodarkom zákona prišiel, sa nielenže v r. 2014 – 2015 nerealizovalo, ale nebude sa realizovať ani v r. 2016.

Čo sa týka deficitov vo financovaní štátnej ochrany prírody, uvediem len príkladmo:

- dobudovanie európskej sústavy Natura 2000 – deficit 1 mil. eur,

- plnenie akčného plánu k stratégii ochrany biodiverzity – deficit 1 mil. eur,

- plnenie opatrení Programu starostlivosti o mokrade – 194 000 eur,

- sanácia havarijných úložísk ťažobného odpadu a havarijných environmentálnych záťaží – 100 000 eur. Atď.

V tabuľkovej prílohe s názvom „Rozpočtom nezabezpečené výdavky organizácií v pôsobnosti MŽP SR zo štátneho rozpočtu (zdroj 111) na r. 2016“ sa nachádzajú desiatky titulov, pričom vykalkulovaný deficit rozpočtových prostriedkov dosahuje výšku 9 566 038 eur. Pre väčšiu názornosť možno uviesť, že rozpočtovo bude v r. 2016 zabezpečených len cca 50 % oprávnených nárokov.

Ešte v rozpočte na r. 2015 sa uvádzala alarmujúca konštatácia:

„V súčasnosti sa vykonáva hodnotenie aglomerácií nad 2000 obyvateľov k prechodnému obdobiu. Z uvedených 356 aglomerácií má 251 odpadové vody čistené na ČOV, pričom 245 z nich v súlade s čl. 4 smernice., t. j. 86,9 %. 7 aglomerácií nie je v súlade s čl. 4 a v 39 aglomeráciách nie sú odpadové vody čistené na ČOV... požiadavky na financovanie neboli dosiaľ finančne zabezpečené“ (pozn.: príliš zrozumiteľné to nie je, ale to podstatné, že absolútne nestíhame, sa z toho vyčítať dá – pozn. m.h.).

„V zhode s článkom 5 smernice pre aglomerácie nad 10 000 obyv. je 50 aglomerácií. V 29 aglomeráciách nie sú odpadové vody čistené v zhode s čl. 5, dve nemali zabezpečené čistenie na ČOV. Z toho 27 aglomerácií má stavbu ČOV v realizácii.

K 31. 12. 2015 končí prechodné obdobie aj ďalším 65 aglomeráciám, z ktorých 2 nevyhovujú a 30 nemá vybudovanú stokovú sieť a ČOV.

Na dosiahnutie zhody so smernicou Rady 91/271/EHS je potrebné zabezpečiť pre aglomerácie neplniace požiadavky smernice cca 805 mil. eur zo štátneho rozpočtu, resp. z iných verejných zdrojov, pričom tento odhad nezohľadňuje infláciu a špecifické podmienky konkrétnej aglomerácie.“

„V prípade nezabezpečenia uvedených finančných prostriedkov pre nasledujúce roky sa SR vystaví nebezpečenstvu neplnenia Zmluvy o pristúpení SR k EÚ (záväzok k 31. 12. 2015), čo môže mať za následok udelenie sankcií zo strany EÚ.“

(Nepredpokladám, že by sa situácia v priebehu posledného roka dramaticky zlepšila. A tak zrejme viac-menej platí to isté, ako pred rokom – len tentoraz chýba vysvetlenie, čo s tým rezort a vláda plánujú robiť. Je to poučné aj v súvislosti s propagandistickými vyhláseniami p. premiéra a p. ministra Žigu o tom, ako vláde záleží na našej vode).

Na záver už len pár všeobecných konštatovaní:

O príkladoch plytvania štátnymi prostriedkami na neoprávnené účely nás podchvíľou informujú médiá a venovali sme im de facto aj poslednú mimoriadnu schôdzu. S veľmi dôvodným podozrením z tunelovania verejných zdrojov sme dlhodobo konfrontovaní v celom rade rezortov.

Keby sa na to všetko Dôkladne pozrel Niekto Skutočne nezávislý, Nezaujatý, kompetentný so snahou odhaliť Všetky Gorilie, emisné, VÁHOSTAVÁCKE, Nástenkové, CT-čkové, UPRATOVACIE, Kompové a iné kauzy, Keby sme sa kriticky pozreli na Predvolebné balíčky, Populisticky prideľované Dotácie a garancie dané pod nátlakom, rozvojové impulzy a Stimuly rozdávané podľa záhadného kľúča a na premrštené či viacnásobné platy niektorých verejných činiteľov (hoci aj ich deŇ má len 24 hodín), ako aj na početné skryté rezervy, verím, že náš rozpočet na rok 2016 mohol byť prebytkový.

Ďakujem za pozornosť.