J. Mesík: Reklama, demokracia a frustrované národy

Eurobarometer práve priniesol výsledky prieskumu v 28 krajinách Únie. Podľa nich sa viac ako polovica mladých Európanov vo veku 16 – 30 rokov cíti byť vo svojej krajine marginalizovaná. Až v 20 krajinách EÚ sa cíti byť odsunutých na bok viac ako polovica – konkrétne 57 % - respondentov. Čísla sú najvyššie v krajinách, ktoré postihla kríza najviac (Grécko, Portugalsko, Cyprus, Španielsko). Na Slovensku sa tak cíti 63 percent mladých ľudí. Houston – we´ve had a problem!

Odkiaľ pochádza takáto miera frustrácie – mimochodom, výborná živná pôda pre fašistov a kremeľské rozvracanie Európy – na bezkonkurenčne najbohatšom a, akokoľvek neuveriteľne to môže znieť tým, čo chcú ešte viac, najsociálnejšom kontinente sveta? Naozaj sú dnes na tom mladí ľudia na Slovensku, v Španielsku či v Grécku tak mizerne ako veria? Ako by asi vypadal svet, v ktorom by sa necítili marginalizovaní? Cítili by sa lepšie v Amerike? V Číne? V Indii? V arabskom svete? V Brazílii? Či vari v „duchovnom“  Rusku? Je viac ako pravdepodobné, že v ktorejkoľvek z menovaných krajín by sa väčšina z nich cítila ešte oveľa viac marginalizovaná. Ich postavenie v spoločnosti a životné perspektívy by ešte viac záviseli od toho, čo vždy v dejinách hralo zásadnú úlohu pri určovaní postavenia človeka v centre alebo na periférii diania – od majetku a postavenia rodičov, a v lepšom prípade  aj od vlastného nadania a pracovitosti.

Nielen mladým ľuďom chýba odstup od situácie, v ktorej žijú.  Nevedia - a ani nechcú vedieť - že žijú na najlepšom kontinente sveta v stále ešte najlepšej ére dejín. Veria, že blahobyt a bezpečie ich života sú samozrejmosť. Nepripustia ani pomyslenie na možnosť, že to, čo zažívajú, je masový blahobyt, ktorý nemá v dejinách obdobu. Ako došlo k takej kognitívnej disonancii, k tak hlbokému nepochopeniu vlastnej životnej reality?

Zásadný problém ktorému dnes čelí Európa a celá západná civilizácia sú nereálne a nerealistické životné očakávania. U mladých ľudí ale aj u mnohých starších občanov ich vyvoláva súčasná konzumná ekonomika aj demokratický politický systém. Ako dieťa ma doma učili „Kto nie je s málom spokojný, veľa si nezaslúži“. Dnes nekonečný prúd reklamy a módnych trendov robí z veľkej časti ľudí infantilných konzumentov, ktorých hlavnou – a niekedy jedinou - túžbou je mať viac  a viac, mať „všetko“. To znamená mať veľa peňazí. Chcieť stále viac, lebo s jedlom a s reklamou rastie chuť.

S nástupným alebo stredným platom sa čoraz viac konzumentov cíti marginalizovanými: nemajú na všetko to, na čo majú chuť a podľa rozšírenej predstavy aj nárok. A nemajú to hneď: v spoločnosti instantnej gratifikácie, okamžitého napĺňania túžob,  je predstava 20 rokov šetriť na stavbu domu a 10 rokov na auto – úplne bežná ešte v predošlej generácii -  neznesiteľná, priam ponižujúca. Výsledok sú hypotéky, pôžičky na autá, na dovolenky, na čokoľvek. Banky aj nebankovky ochotne požičiavajú. Lenže po každom nákupe na dlh prichádza nepríjemná skutočnosť, že dlh treba zaplatiť. Keď sa nedarí, prichádzajú nenávidení exekútori. Z radostného konzumenta sa stáva „marginalizovaný človek“.

Druhý zdroj frustrácií vyviera z degenerácie demokratickej súťaže, ktorá sa zvrhla na preteky, kto občanom vo voľbách sľúbi viac a hlasnejšie. Generovanie konzumných očakávaní zahalených do jednoduchých hesiel a tradične - ale čoraz menej - aj do ideologických konštrukcií a straníckych „programov“ , sa stalo podstatou volebného a demokratického procesu. Po každých voľbách nevyhnutne prichádza povolebné vytriezvenie, rozčarovanie a pocit, že nás „zase oklamali“. Oklamali nás tým, že každému sľubovali to, čo chcel počuť: nižšie dane, vyššie platy a dôchodky, lepšie školstvo, zdravotníctvo, bezpečnosť, menej kradnutia,  diaľnicu do každého okresu... skrátka  Švajčiarsko na Slovensku, alebo, pre zbožnejších,  raj na zemi. Sľubovali a nedodali. Zneužili ma! Som bezmocný. Demokracia nefunguje... Nabudúce budem voliť iných. Tých, čo sľúbia ešte viac a ešte presvedčivejšie.

Môžete si povedať, že len hlupák verí politikom doslova. Žiaľ vo svete v ktorom sú systematicky pestované nereálne očakávania, deklaráciám politikov často veria aj inak dosť inteligentní ľudia. Voľby 2016 a vlna frustrácie a pocitu zrady medzi voličmi „štandardných“ anti-ficovských strán je dobrou ukážkou nereálnych očakávaní a vášní rozdúchavaných zdanlivo triezvymi politikmi aj medzi relatívne príčetnou časťou voličov. Sľuby, ktorým naleteli voliči fašistov a „rodinkárov“ sú ešte bizarnejšie, hoci vzhľadom na to, že obe tieto partaje zostali v opozícii, ich voliči nie sú, aspoň zatiaľ,  konfrontovaní s „realizačným vytriezvením“. Našťastie ani o niečo rozumnejší zvyšok spoločnosti.

Príznačné je, že jeden zo sľubov polygamistov bola takzvaná „exekučná amnestia“ – teda zrušenie časti dlhov v údajne 3 miliónoch exekučných konaní na Slovensku a ich vyrovnanie...no kým iným, ako štátom? Konzumné očakávania pestované reklamou obchodníkov a bánk tak „noví“ politici posúvajú do turbo polohy, v ktorej za konzum občanov zaplatí niekto iný. „Štát“.  

Generovanie očakávaní bezbrehého konzumu – hoc aj celkom infantilne na dlh – je motorom celého obrovského reklamného priemyslu, ktorý živí priemysel televíznej zábavy. Generovanie väčších a väčších očakávaní je oveľa rýchlejšie, ako šanca na ich napĺňanie. Bolo by to tak aj bez rozsiahlej korupcie, nekompetentnosti (koniec koncov politici sú víťazi súťaže v najhlasnejšom sľubovaní, nie v kompetenciách) a rastúcej sociálnej polarizácie. S nimi je situácia ešte horšia.

V čase keď ľudstvo naráža na prírodné limity rastu a ekonomiky po celom svete napriek masívnemu tlačeniu peňazí spomaľujú, stagnujú alebo klesajú, konzumné očakávania sú a budú pre absolútnu väčšinu ľudí čoraz menej naplniteľné.  Eskalácia očakávaní, z ktorej konzumná ekonomika nepozná východisko a demokratický proces ich dopuje ako Rusi svojich olympionikov,  bude frustráciu ďalej stupňovať a viesť k hľadaniu vinníkov. Obeťou tohto procesu sa najprv stanú cudzinci („migranti“) a viditeľné menšiny. Nakoniec to ale môže byť, v celej jej nedokonalosti, samotná demokracia. To, že ju nahradí niečo oveľa horšie konzumentov nebude zaujímať. Nevediac, čo majú veria, že nemajú čo stratiť. Čo potom bude už problém generácie potomkov tých, čo dnes snívajú o tom, ako „rozboria sveta starý základ“.

Článok uverejnil denník SME 17. 5. 2016.