Hrozí nám, že napriek členstvu v rôznych elitných kluboch sa zmeníme na spoločnosť ekologických a kultúrnych barbarov

Sme radi, že v návrhu zákona o kultúrno-osvetových zariadeniach sa objavila podpora hvezdární, planetárií a podobných užitočných zariadení, ale zároveň sme presvedčení, že tam patrí aj podpora SEV - Stredísk environmentálnej výchovy (skrátene ekocentier) a Stredísk lesnej pedagogiky.

Keďže tým druhým v poradí sa bude venovať spolupredkladateľ tohto pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu, pán poslanec Mičovský, ja sa obmedzím na oblasť SEV.

Strediská environmentálnej výchovy (skrátene ekocentrá) sú určené hlavne na realizáciu jednodňových či viacdňových environmentálnych programov pre odbornú a laickú verejnosť. V zahraničí sú stále viac a viac populárne a vyhľadávané. Pre návštevníkov sú tu k dispozícii aj knižnice a filmotéky s environmentálnym zameraním. Strediská sa tiež využívajú na organizovanie envirotáborov, škôl v prírode, ale aj pre individuálne pobyty spojené s poznávaním prírodného a kultúrneho dedičstva danej lokality. Strediská sú viacdňové/pobytové (väčšinou situované v atraktívnom prírodnom či krajinnom prostredí) s poskytovaním ubytovacích a stravovacích služieb alebo jednodňové/mestské, prípadne prímestské, prístupné najširšej verejnosti a poskytujúce okrem programov environmentálnej výchovy a vzdelávania aj environmentálne poradenstvo.

Cieľovými skupinami sú

- pedagógovia

- zamestnanci verejnej správy

- manažment podnikov

- školy

- najširšia verejnosť.

Na environmentálnu výchovu a vzdelávanie sa odvolávajú rôzne koncepčné a strategické dokumenty. Spomedzi medzinárodných sa žiada spomenúť aspoň jeden, a to

- Stratégiu EHK OSN pre výchovu k trvalo udržateľnému rozvoju (TUR), ktorá bola prijatá na zasadnutí vysokých predstaviteľov ministerstiev životného prostredia a školstva vo Vilniuse 17. – 18. marca 2005.

K tomuto dokumentu sa Slovensko oficiálne hlási, ale iba formálne či platonicky, lebo v skutočnosti len dlhodobo formálne reportuje aktuálny (mimochodom zhoršujúci sa) stav environmentálnej výchovy a vzdelávania v Slovenskej republike. Pritom sa žiada upozorniť na skutočnosť, že tento rok sa končí Dekáda OSN pre výchovu a vzdelávanie k TUR 2005-2015 a aj Slovensko bude konfrontované s tým, čo v tejto oblasti malo urobiť a/alebo (zväčša) neurobilo. Alebo, ak aj urobilo, tak viac či menej formálne, ad hoc či parciálne, ale nie systémovo, systematicky a kontinuálne (česť výnimkám!).

Slovenské dokumenty, ktoré obsahujú zmienku o environmentálnej výchove a vzdelávaní, sú takmer výlučne zastarané, rezortistické a postrádajúce kompetenčnú vyjasnenosť ako aj snahu o akúkoľvek koordináciu na národnej úrovni. Z jestvujúcich, ale viac – menej ignorovaných dokumentov tohto charakteru, možno spomenúť:

- Koncepciu environmentálnej výchovy a vzdelávania z 25. novembra 1997 schválenú uznesením vlády SR č. 846/1997.

- Akčný plán výchovy a vzdelávania k TUR v SR spracovaný na Ministerstve školstva SR a schválený Uznesením vlády SR č. 574 z 13. júla 2005, s cieľmi do roku 2010 - v súčasnosti neaktuálny a patrične neaktualizovaný.

- Národný plán regionálneho rozvoja SR, ktorý v špecifickom cieli Environmentálna osveta, výchova a vzdelávanie špecifikuje podporné opatrenia a predpokladané prínosy, ale bez akejkoľvek väzby na rezorty školstva, životného prostredia či kultúry.

- Národnú stratégia trvalo udržateľného rozvoja, schválená Vládou SR (uznesením z 10. októbra 2001 č. 978 a NR SR z 3. apríla 2002). V kapitole Vedomie ľudí, výchova, vzdelávanie a osveta sa táto stratégia zameriava aj na environmentálne vzdelávanie.

- Národný environmentálny akčný program (NEAP II), ktorý nadväzuje na strednodobé a dlhodobé ciele Stratégie štátnej environmentálnej politiky SR pričom vychádza z potreby vytvárania predpokladov pre udržateľný rozvoj spoločnosti v národnom i medzinárodnom kontexte. Väčšina opatrení stále čaká na svoju realizáciu napriek faktu, že NEAP II. bol schválený v decembri 1999 s cieľovým horizontom roku 2002. Prípad NEAP II je signifikantný aj tým, že predpísal zriadenie siete stredísk environmentálnej výchovy, čo sa zo začiatku aj čiastočne podarilo, ale po skončení platnosti/účinnosti NEAP II sa ako keby stratil štátny záujem o túto tému a VŠETKY štátne strediská environmentálnej výchovy sa zrušili s výnimkou jediného - SEV Dropie pri Zemianskej Olči. A tak na Slovensku jestvuje len zopár SEV pod egidou mimovládnych organizácií.

Tristne táto situácia pôsobí napríklad aj v porovnaní so susednou Českou republikou, s ktorou sme boli po roku 1989 na rovnakej štartovacej čiare a dnes je v ČR stredisko EV (či už štátne: zriadené v sieti školských zariadení, v sieti múzeí či pod rezortom životného prostredia, alebo neštátne: súkromné, neziskové) v každom okrese aspoň jedno. Celkovo ide o vyše 130 zariadení, z toho vyše 20 pobytových, zariadených na nocľah i stravovanie!!! Vrelo odporúčam navštíviť! Ja som mal to šťastie a mám na tieto návštevy či pobyty vo viacerých českých ekocentrách len tie najlepšie spomienky.

Pritom táto aktivita na Slovensku mala a čiastočne i má solídne odborné i aktivistické zázemie – dokonca s medzinárodným presahom. Závery a odporúčania z posledných troch medzinárodných konferencií k Environmentálnej výchove a vzdelávaniu (Košice 2001, Nitra 2004, Banská Bystrica 2009) zostávajú však NESPLNENÉ a NENAPLNENÉ.

Environmentálna gramotnosť najširšej verejnosti síce nebola podrobená dostatočnému a systematickému výskumu na to, aby sme mohli vynášať exaktné súdy o nej, ale vychádzajúc z každodennej laickej skúsenosti i z praxe pedagógov je možné konštatovať skôr znižujúcu sa environmentálna gramotnosť „našincov“, vrátane zhoršovania sa vzťahu našich občanov k prírode, rastúci strach z prírody, rozširujúce sa vnímanie prírody ako nebezpečného miesta, kam neradno chodiť a ktoré treba potláčať či aspoň držať "na uzde"...

Priam sa núka pripomenúť praktický dopad takmer nulovej environmentálnej výchovy na Slovensku: SR je na poslednom mieste v EÚ v percente vytriedených odpadov, na druhej strane na prvom mieste, čo sa týka spotreby igelitových tašiek a vrecúšok; máme tisícky čiernych skládok, rapídne sa zhoršuje vzťah k verejnej zeleni, hygiene verejných priestorov atď., atď.

Reálne mám hrozí, že napriek členstvu v rôznych elitných kluboch sa pomaly, ale iste zmeníme na spoločnosť ekologických a kultúrnych barbarov.

Za jediný zásadný posun k lepšiemu - čo sa týka inštitucionalizácie environmentálnej výchovy - možno v zhode s odborníkmi na túto problematiku - označiť zriadenie Prierezovej témy Environmentálna výchova v Štátnom vzdelávacom programe pre základné a stredné školy: To znamená, že každý pedagóg má v rámci výučby svojho predmetu integrovať prvky environmentálnej výchovy a vzdelávania.

Tu však opäť narážame na nekoncepčnosť aktuálneho systému školskej environmentálnej výchovy, nakoľko pedagógovia nemajú vo väčšine žiadny environmentálny background a nejestvuje ani žiadny systém environmentálneho vzdelávania - či už praktizujúcich alebo budúcich pedagógov.

V praxi to potom vyzerá tak, že úlohy a ciele Prierezovej témy Environmentálna výchova, predpísané Štátnym vzdelávacím programom, plnia iba odborne zdatní, pre-environmentálne cítiaci a motivovaní pedagógovia, ktorých je však ako šafránu (keby sme mohli povedať, že na každej škole je aspoň jeden či dvaja, bol by to ešte ten lepší prípad, ale - žiaľ – ani to nie je pravda).

Čiastočne je naša mizéria v tejto oblastí spôsobená aj nekoordinovaným rezortizmom, pričom však žiadny rezort nie je ochotný či schopný prevziať za túto sféru zodpovednosť a zastrešiť túto životne dôležitú vzdelávaciu a osvetovú oblasť. Aj donedávna fungujúci medzirezortný poradný orgán pre túto problematiku sme zrušili: asi v snahe ušetriť na tých pár obložených chlebíčkoch a minerálkach, čo štátnu kasu stálo fungovanie tohto užitočného telesa!

Okolité krajiny (Česká republika, Poľsko i Maďarsko - o Rakúsku či Nemecku ani nehovoriac) majú systémovo riešené environmentálne vzdelávanie pre školopovinné deti, pre pracovníkov verejnej správy aj pre najširšiu verejnosť.

Aj keď mnohé z toho, o čom je tu reč, patrí skôr pod rezort školstva a/alebo životného prostredia, a nie kultúry, ktorý je gestorom fungovanie kultúrno-osvetových zariadení, environmentálna mimoškolská výchova je neodmysliteľnou súčasťou kultúry a osvety. Mala veľmi tesné väzby s kultúrno-osvetovou činnosťou už v rokoch pred Novembrom 89.

Ochranári už od 70. rokov minulého storočia využívali na svoje stretnutia práve kultúrno-osvetové zariadenia a poskytovali týmto zariadeniam zmysluplnú náplň. Aj slávna publikácia Bratislava/nahlas, ktorej význam pred časom svojím vyhlásením vyzdvihla a ocenila aj táto Národná rada, vznikla na pôde takéhoto Osvetového strediska, konkrétne na Západnom rade č. 5 v Bratislave. Napokon nie náhodou aj dnešné Iuventa – Slovenský inštitút mládeže, sa donedávna volala Ekoiuventa.

A na záver mi dovoľte ešte jednu poznámku: kultúra nášho vzťahu k okoliu sa podieľa a čím ďalej tým viac sa bude podieľať na našej celkovej kultúrnej úrovni i na  kvalite nášho života a bez zveličenia možno povedať, že bude skôr ako sa nazdávame rozhodovať o našom bytí či nebytí.

PRETO predkladáme tento návrh s nádejou, že zriadením odborných a metodických pracovísk - stredísk environmentálnej výchovy - ekocentier (vrátane centrálneho Národného strediska environmentálnej výchovy ako metodicko-organizačného centra, poskytujúceho aj tréningy trénerov), s úlohou poskytovať vzdelávacie programy (vrátane akreditovaných) pre pedagógov, úradníkov/pracovníkov verejnej správy, podnikové manažmenty, pre školy aj pre najširšiu verejnosť, organizovať rôzne mediálne a iné aktivity, poskytovať environmentálne poradenstvo, atď... naštartuje - v prípade svojho prijatia - systém, ktorý na Slovensku dosiaľ nie je a ktorým sa pokúsime dobehnúť krajiny environmentálne gramotnejšie a priateľskejšie k životnému a prírodnému prostrediu, a teda zároveň nachádzajúce sa na vyššej kultúrnej úrovni.

Pozn.: Vystúpenie vzniklo najmä na základe podkladov od Mgr. Richarda Medala.