Gorila II

Reakcie M. Hubu v bode Odpovede členov vlády na interpelácie, 11. 12. 2014

23. októbra t. r. som sa na ministra kultúry, pána Maďariča, obrátil s interpeláciou tohto znenia:

„Vážený pán minister,

dovoľte mi, aby som sa na Vás prostredníctvom interpelácie obrátil s niekoľkými otázkami, týkajúcimi sa kontroverznej výstavby garáží v areáli Národnej kultúrnej pamiatky Bratislavský hrad.

1. Je podľa Vás a Vami vedeného ministerstva kultúry adekvátne považovať túto aktivitu za súčasť rekonštrukcie Bratislavského hradu?

2. Zaujalo Ministerstvo kultúry SR oficiálne stanovisko k tejto aktivite? Ak áno, tak aké?

3. Aké je oficiálne stanovisko Pamiatkového úradu SR, ktorého je Váš rezort zriaďovateľom, k tejto aktivite?

4. Kto konkrétne (menovite inštitúcia a osoba) je garantom toho, že pri vyššie uvedenej investičnej aktivite nedôjde k poškodeniu alebo ohrozeniu tamojších archeologických nálezov?

Za Vaše konkrétne a konštruktívne odpovede na moje otázky Vám vopred ďakujem,

Mikuláš Huba“

A teraz mi dovoľte malý exkurz do nedávnej histórie:

Od začiatku podozrivo vysoký rozpočet na rekonštrukciu Bratislavského hradu bol prijatý ešte v prvom polčase prvej vlády Roberta Fica. Bolo to v čase pretrvávania rekordného hospodárskeho rastu a relatívne dobrej kondície slovenskej ekonomiky, doznievajúcej ešte z predchádzajúceho obdobia. A stalo sa to celé ešte predtým, ako sme začali čeliť fenoménu zvanému finančná kríza.

Situácia sa však v priebehu niekoľkých mesiacov dramaticky zmenila, a preto bolo logické, že s príchodom novej vlády i nového vedenia parlamentu po voľbách r. 2010 došlo k prehodnoteniu a výraznej redukcii prostriedkov na obnovu Hradu. Na jednej strane to možno skomplikovalo niektoré žiaduce aktivity, na druhej strane to bolo dobré, lebo to zabránilo nežiaducim činnostiam. Najmä preto, lebo súčasťou pôvodného návrhu obnovy bola aj finančne veľmi nákladná výstavba garáží priamo v areáli Hradu. Medzitým sa však zmenili aj iné skutočnosti.

Najskôr dostal súkromný investor stavebné povolenie na vybudovanie niekoľkopodlažných podzemných garáží, určených pre verejnosť, v susedstve Hradu a NR SR. Čiže situácia ohľadom disponibilných parkovacích miest v bezprostrednej blízkosti Hradu sa výrazne zlepšila a potreba výstavby nových výrazne poklesla. Snáď s výnimkou parkovania autobusov, ale to je na inú diskusiu.

Druhá zásadná skutočnosť je tá, že vyvolaný archeologický výskum v areáli Hradu objavil nálezy pochádzajúce z rímskych čias a majúce nečakane vysokú medzinárodnú hodnotu.

Ale aj situácia vo financovaní obnovy, či tzv. obnovy, sa po dvoch rokoch opäť zmenila, a to po návrate Pavla Pašku do čela NR SR v roku 2012. Rozpočet sa opäť navýšil a krachujúci Váhostav – blízky vládnemu Smeru – si opäť mohol začať zlepšovať svoju ekonomickú bilanciu pôsobením na Hrade.

Keďže samotný Hrad ako národná kultúrna pamiatka bol v tom čase už viac-menej obnovený, investičnou prioritou tejto etapy obnovy – či tzv. obnovy – sa stala výstavba garáží s požadovanými investičnými nárokmi neuveriteľných 28 mil. eur z verejných zdrojov a navyše v nemalej kolízii so spomínanými novoobjavenými nálezmi z rímskych čias.

Vtedy sa začala hlasnejšie ozývať časť odbornej verejnosti, niektoré médiá a následne i laická verejnosť.

A ako sa to dotklo mojej osoby? Okrem toho, že sa dlhodobo venujem ohrozeným prírodným a kultúrnym hodnotám na území Bratislavy, aj tak, že ako na celoživotného obyvateľa tejto štvrte sa na mňa celkom logicky začali obracať susedia s otázkami typu: „Čo si to vy, nenažratí poslanci, na tom Hrade z daní nás občanov zasa budujete?“

Aj tieto, dosť nepríjemné, ale určite legitímne otázky ma viedli k rozhodnutiu, že sa nebudem vyhovárať v štýle: „to nie my poslanci, ale Kancelária Národnej rady“ a pod...., ale že budem žiadať, aby sme o tom na pôde NR otvorene hovorili. A tak som na jar t. r. navrhol zaradiť do programu parlamentnej schôdze samostatný bod, v rámci ktorého by sme dostali komplexnú informáciu o tom, čo sa na Hrade vlastne deje a čo sa tam chystá.

Na pokyn bývalého predsedu NR SR parlamentná 83-ka môj návrh odmietla. Podotýkam, že to bolo v čase, keď ešte bolo možné celú aktivitu zásadne prehodnotiť, teda v dostatočnom predstihu predtým, ako nastúpili buldozéry, bagre a betonárske čaty.

Stále som však čakal, že sa verejne a nahlas ozve najmä odborná verejnosť a vyzýval som ju k tomu. Ale márne.

Až prišlo leto a parlamentné prázdniny. A po ňom nastúpila mohutná a impresívna iniciatíva poslanca Hlinu, ale zároveň s ňou aj ťažké mechanizmy.

Viac sa začali v tejto veci angažovať médiá, ako aj odborná a laická verejnosť.

Šéfa Krajského pamiatkového úradu navrhla v tejto veci vypočuť časť členov Výboru pre kultúru a médiá. Poslanec Viskupič navrhol, aby šéf KPÚ dostal možnosť vystúpiť v pléne. Ja som opätovne navrhol, aby sa plénum Národnej rady zaoberalo aj touto problematikou. Žiaľ, v oboch prípadoch to bolo neúspešné, ako to už pri opozičných poslaneckých návrhoch býva.

Okrem niekoľkých kritických odborných posudkov vznikla aj petícia občanov, ktorú v priebehu nemnohých dní podpísalo viac ako 7000 signatárov.

Po stránke spektakulárnej bolo vrcholom doterajších aktivít protestné zhromaždenie občanov proti stavbe garáží – pred budovou NR SR.

Medzičasom došlo k personálnej výmene na čele parlamentu. A udialo sa niekoľko vecí. Kancelária NR zorganizovala na túto tému tlačovú konferenciu. Predseda v sprievode hlavného projektanta a ďalších zainteresovaných navštívil stavenisko a prijal organizátorov protestného zhromaždenia. Skupina poslancov dala pozmeňujúci návrh k návrhu zákona o štátnom rozpočte, ktorým sa snažila presunúť investičné prostriedky plánované na výstavbu garáží na zvýšenie rozpočtu kolabujúcich rozpočtových organizácií v rezorte životného prostredia.

Ale medzitým sa udialo aj niečo veľmi symbolické. Pred Viedenskou bránou Hradu sa konalo aj protestné zhromaždenie pracovníkov SAV proti likvidačnému vládnemu návrhu rozpočtu SAV na rok 2015. Toto zhromaždenie prerušil mohutný domiešavač betónu, ktorý sa snažil prepchať Viedenskou bránou. Bola v tom špecifická symbolika. Zafungovalo „kouzlo nechtěného“, ako vravievajú bratia Česi, a všetkým bolo zrazu jasné, čo má v konfrontácii vedy a betónu v tomto štáte prednosť.

Celú kauzu garáží na Hrade neváham označiť ako Gorilu II, ktorá má však na rozdiel od Gorily I. navyše aj rozmer kultúrneho barbarstva. A preto som sa v tejto veci obrátil s vyššie citovanými otázkami aj na pána ministra kultúry. Jeho odpoveď na moju interpeláciu – uvedenú pod b. 11, v ktorej pán minister, ak to mám zjednodušiť, uvádza, že ani ministerstvo, ani Pamiatkový úrad SR nemôžu v tejto situácii v podstate nič robiť, musím, žiaľ, označiť za alibistickú a nemôžem s ňou vysloviť spokojnosť. V čase, keď dlhodobo podvyživená oblasť obnovy pamiatok na Slovensku má dostať opäť menej peňazí, je podľa mňa povinnosťou člena vlády, pod ktorého obnova pamiatok zo štátnych zdrojov patrí, požadovať presun prostriedkov z tzv. obnovy bratislavského Hradu, ktorá je zjavne predražená a navyše je v skutočnosti viac ohrozením než obnovou pamiatok, pod svoj rezort na skutočné financovanie obnovy pamiatok.

K ďalšej odpovedi, tentoraz podpredsedu vlády a ministra financií na moju interpeláciu, týkajúcu sa financovania SAV v budúcom roku, sa nebudem podrobnejšie vyjadrovať. Jednak som na túto tému pomerne veľa hovoril v rozprave k návrhu zákona o štátnom rozpočte a jednak prišiel tento bod programu z rôznych dôvodov na rad až po hlasovaní o štátnom rozpočte na roky 2015 – 2017. S odpoveďou pána ministra pod b. 12 však spokojnosť vysloviť nemôžem, lebo podľa mňa sa pokúša obhájiť neobhájiteľné.

Druhá interpelácia na tému SAV, adresovaná podpredsedovi vlády a ministrovi vnútra sa týkala toho, prečo je SAV zaradená pod režim ESO, keď reforma ESO sa podľa jej vlastných tvorcov má týkať štátnej, resp. verejnej správy a SAV podľa zákona o SAV nie je súčasťou verejnej správy, ale samosprávnou vedecko-výskumnou inštitúciou sui generis. Pán minister tvrdí opak. Takže, žiaľ, ani s odpoveďou pod b. 13 nemôžem súhlasiť.

A napokon v poradí štvrtá a posledná interpelácia, na ktorú som dostal odpoveď, pochádza z 5. 11. 2014 a bola adresovaná pánovi premiérovi. Znela:

„Vážený pán predseda vlády,

ako určite viete, 1. – 12. decembra 2014 sa bude v hlavnom meste Peru Lime konať 20. konferencia zmluvných strán Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy (COP 20) a 10. stretnutie zmluvných strán ku Kjótskemu protokolu (CMP 10) spolu s celým radom sprievodných podujatí.

Vzhľadom na viaceré znepokojujúce vyhlásenia i niektoré rozhodnutia z Vašej strany a zo strany Vami vedenej vlády, ktoré sa snažia spochybniť nevyhnutnosť razantných opatrení, namierených proti nežiaducim zmenám klímy a ich negatívnym dôsledkom (najmä spochybňovanie nie veľmi ambicióznych cieľov EÚ v tejto oblasti tvrdením, že sú príliš ambiciózne, avizované a presadzované ústretové kroky voči veľkým znečisťovateľom ovzdušia, pôsobiacim na Slovensku, nedostatočná orientácia na energetické úspory a na zvyšovanie energetickej efektívnosti celého národného hospodárstva, chyby v nastavení dotačnej politiky na podporu obnoviteľných zdrojov energie, nedostatočný dôraz na uplatňovanie win-win stratégie, pri ktorej profituje ekonomika, životné prostredie i zdravie ľudí a pod.), si Vás dovoľujem interpelovať s otázkou, aká je pozícia Vlády Slovenskej republiky vo vzťahu k problematike zmeny klímy, ktorú bude v Lime prezentovať vedúci slovenskej delegácie?

Zároveň by ma v tejto súvislosti zaujímalo, aký je podľa vláde dostupných analýz potenciál energetických úspor na Slovensku, na koľko percent sa využíva a ako reagujú na predpokladanú zmenu klímy relevantné operačné programy na roky 2014 – 2020, ktoré sú v štádiu vzájomných rokovaní SR s EÚ, aké sú pripomienky EÚ k nim a prostredníctvom akých mechanizmov sa budú strategické zámery v nich obsiahnuté „rozmieňať na drobné“ do podoby konkrétnych programov a projektov?

S úctou

Mikuláš Huba“

Pán premiér vo svojej odpovedi nespochybňuje záväzky EÚ, v rámci ktorých Slovensko údajne potvrdzuje svoje odhodlanie riešiť nepriaznivé dôsledky zmeny klímy, ale zároveň zdôrazňuje zachovanie určitej miery racionality, lebo tieto záväzky by podľa neho nemali ísť proti konkurencieschopnosti Európy.

Ako keby znižovanie množstva emisií vypúšťaných do ovzdušia a zvyšovanie energetickej efektívnosti nebolo tým najracionálnejším, čo môžeme v danej veci urobiť?!

Čo sa týka mojej otázky na úspory energie je odpoveď zaujímavá, cit.: „V období 2008 – 2013 bolo možné vyhodnotiť úspory vo výške 12,1 PJ, čo predstavuje 64 % stanoveného cieľa úspor energie na toto obdobie“. Ak tomu dobre rozumiem – a snažil som sa čítať s porozumením – odpoveď potvrdzuje moje obavy, že potenciál úspor energie sa na Slovensku nevyužíva dostatočne a viac ako tretina úspor, ktorá sa mala v stanovenom období dosiahnuť, sa nedosiahla.

V odpovedi sa uvádzajú aj predpokladané hodnoty úspor do r. 2020, pričom najväčší prírastok k úsporám sa očakáva v sektoroch budov, priemyslu a vo verejnom sektore. Pokiaľ viem, práve v týchto oblastiach politika energetických úspor nenapreduje tak, ako by mala. Aj keď odpoveď pána premiéra na moju interpeláciu je konkrétnejšia, ako to v jeho prípade býva obyčajne zvykom, predsa len nereaguje na všetky mnou spomínané problémy a navodzuje neadekvátne optimistický dojem, čo sa týka budúcnosti energetických úspor na Slovensku. A preto ani s ňou nemôžem vysloviť úplnú spokojnosť.

Ak to mám zhrnúť: Spomedzi odpovedí na moje interpelácie žiadam hlasovať o mojej nespokojnosti s odpoveďami uvedenými pod b. 11, 12, 13 a 40.