Fragmenty: Quo vadis, Bratislava?

V týchto dňoch vychádza nová publikácia Mikuláša Maňa Hubu s názvom Fragmenty. Vznik knižky zdôvodňuje jej autor takto:

„Prečo Fragmenty?

Ako už názov napovedá, rozhodne nejde o žiadnu klasickú monografiu. Aj keď minimálne dve veci majú všetky texty v tejto knižke spoločné: autora a väzbu na prírodu, na krajinu, na životné prostredie, na veci verejné, na udržateľnosť, ale ešte častejšie na neudržateľnosť nášho spôsobu života.

Názov Fragmenty zároveň akoby naznačoval, že táto knižka je akýsi konglomerát všetkého toho, čo v predchádzajúcich dielkach podobného charakteru (napríklad v Ekoblogoch či v Mojom vesmíre) chcelo byť, len sa to tam z rôznych príčin nedostalo. Možno je to tak trochu pravda, ale pravda je aj to, že texty vo Fragmentoch som do predchádzajúcich výberov nezaradil nie preto, lebo sú menej aktuálne, alebo preto, lebo si ich menej „považujem“, ale jednoducho preto, lebo sa mi tam z nejakého dôvodu nehodili. A navyše, čo je nespochybniteľná „pridaná hodnota“ tejto knižky, to sú nové texty, ktoré v čase vzniku jej predchodkýň ešte nejestvovali (žiaľ, do tejto poslednej spomenutej kategórie patria aj spomienky na ľudí, ktorí medzi nami pred pár mesiacmi ešte boli, ale už nie sú).

Navyše je tu aj pár textov, ktoré v nejakej mutácii už vyšli, najmä v knižke Svet na jedno použitie? My v kríze – kríza v nás. Tu som postupoval v duchu známeho: „Opakovanie matka múdrosti“.

Permanentný konflikt fragmentácie a sústredenia sa vždy na inú tému v protiklade ku hľadaniu celku, syntézy a kontinuity je akoby zrkadlom nastaveným nášmu snaženiu.

Ale nechcem tu hromadiť zbytočné slová. Všetko, čo som chcel touto knižkou plnou rôznych fragmentov povedať, nájdete na nasledujúcich stranách. A tak sa už len poďakujem všetkým, ktorí a ktoré jej pomohli na svet.“

V týchto týždňoch uverejňujeme niekoľko kapitol z tejto aktuálnej publikácie.

-red-

Quo vadis, Bratislava?

Pred časom popredný slovenský architekt, v súčasnosti poslanec NR SR Štefan Šlachta publikoval v Kultúrnom živote svoje názory na súčasnú slovenskú architektúru. S viacerými jeho názormi možno len súhlasiť, napríklad s jeho kritikou bezduchého plagiátorstva, používania módnych prvkov bez akéhokoľvek filozofického zázemia, bez primeraného teoretického (a dodajme že i praktického – pozn. m. h.) zdôvodnenia, alebo s jeho znepokojením nad kvalitou verejných stavieb typu nový Parlament, ale najmä nových rodinných domov či celých zbohatlíckych štvrtí na spôsob Beverly Hills: nevkus tvarov, farieb, rôznych balustrád či nezmyselnosť pôdorysov. K jeho výhradám mám jedinú námietku: katastrofa, ktorú predstavuje súčasná výstavba okolo Slavína či Machnáča, v blízkosti prímestských obcí a na ďalších miestach nad mestom a za mestom, by si žiadala podstatne expresívnejšie a explicitnejšie odsúdenie: profesionálne, morálne a neraz i právne.

Súhlasiť je treba aj s tvrdením, že humanizácia sídlisk je proces, ktorý nemôžu zvládnuť architekti sami a do ktorého musia vstúpiť aj ďalšie profesie, ekológov nevynímajúc. Škoda len, že citovaný autor nevzťahuje túto požiadavku aj na ostatné procesy architektonicko-urbanistickej tvorby. Nemuselo by tak často dochádzať k paškvilom, ktoré sú výplodom koalície neoprávnene sebavedomých architektov, megalomanských investorov a nekompetentných či dokonca skorumpovaných úradníkov.

Podpísať sa možno aj pod výrok, že množstvo investovaných peňazí nie vždy prinieslo adekvátnu architektonickú kvalitu. Neraz platí skôr iná úmera: čím viac disponibilných prostriedkov, tým väčšie riziko obludnej realizácie či veľkorysejšej devastácie.

V čom naopak s autorom zásadne nesúhlasím, je jeho názor, že stavba Národnej banky Slovenska – víťaz verejnej súťaže, ako zdôrazňuje Štefan Šlachta – sa stala vykročením slovenskej architektúry do nového veku – veku inteligentnej architektúry. O podmienkach a súvislostiach tejto verejnej súťaže sa povráva všeličo, ale nech už boli akékoľvek, faktom je, že k lokalizácii a projektu stavby, ktorá bude desaťročia determinovať siluetu Bratislavy zo všetkých možných uhlov pohľadu, sa širšia verejnosť nemala možnosť či reálnu príležitosť vyjadriť. A tak sme, nie po prvý raz, boli postavení pred hotovú vec a osobne som nestretol človeka, ktorý by nebol realizáciou tohto „veľdiela“ mierne povedané nepríjemne prekvapený. Celý tento počin vnímam ako pokračovanie v nešťastných aktivitách tzv. normalizačného obdobia typu Presscentrum, Slovenská technická univerzita na Radlinského, Štátny archív na Machnáči, ibaže s vynaložením rádovo väčšieho množstva štátnych prostriedkov. Ak má takto vyzerať vykročenie slovenskej architektonickej tvorby do nového veku inteligentnej architektúry, potom sa asi radšej odsťahujem niekam na kopanice. Agresívny zásah do siluety mesta nie je však jediným smrteľným hriechom monštra známeho pod skratkou NBS. Ďalším je to, že namiesto oživenia ulice vytvára nehostinný monolitický múr. Stavba s obrovskými požiadavkami na parkovacie priestory nemá doriešené dopravné vzťahy a jej parkovacím nárokom zrejme padne za obeť okolitá štvrť, či aspoň posledné parčíky v nej, ako sa to stáva v hlavnom meste Slovenska pomaly zvykom.

Konštatácia Štefana Šlachtu, že priestor Hodžovho námestia dotvára nová polyfunkčná budova, už nemá natoľko explicitne pozitívny hodnotiaci charakter, ako jeho óda na NBS, ale predsa by som navrhoval sloveso dotvára nahradiť slovesom znehodnocuje či dokonca znetvoruje, pričom sa to žiaľ netýka len samotného Hodžovho námestia, ale aj priehľadov prakticky zo všetkých strán: z Poštovej, Vysokej, Panenskej či Štefánikovej (ponad záhradu Grassalkovichovho paláca). Aj keď možno namietať, že je to vec vkusu, asi to nie je len problém môjho deformovaného estetického vnímania. Veď okrem dvoch-troch architektov, ktorí sú tak či onak zviazaní s týmto projektom, som ešte nestretol človeka, ktorý by touto stavbou nebol doslova zhrozený. Okrem toho, že vytvára novú hmotu, ohraničujúcu časť priestoru s názvom Hodžovo námestie, nespĺňa žiadny z atribútov, po ktorom spoločne so Štefanom Šlachtom voláme: znovuvzkriesenie námestí a ulíc (cit: „ulice sa stali opäť ulicami, námestia námestiami“). Navyše úplne popiera to, o čom po premene bývalého námestia na dopravnú križovatku v 70-tych rokoch vznikol viac-menej konsenzus, že totiž toto námestie sa bude dotvárať v postmodernistickom duchu, najlepšie korešpondujúcom s architektúrou Grassalkovichovho paláca.

Rehabilitácia alebo devastácia námestí a ulíc?

V diskusii o rehabilitácii námestí a ulíc by sa dalo pokračovať s použitím celého radu iných, z veľkej časti skôr nešťastných než šťastných príkladov, a to aj napriek tomu, že celkový trend zaceľovať hluché miesta, rany a štrbiny, ktoré zanechali v kontexte bratislavských ulíc a námestí uplynulé desaťročia, je trend nepochybne

2001