Fragmenty: MŽP mínus

V týchto dňoch vychádza nová publikácia Mikuláša Maňa Hubu s názvom Fragmenty. Vznik knižky zdôvodňuje jej autor takto:

„Prečo Fragmenty?

Ako už názov napovedá, rozhodne nejde o žiadnu klasickú monografiu. Aj keď minimálne dve veci majú všetky texty v tejto knižke spoločné: autora a väzbu na prírodu, na krajinu, na životné prostredie, na veci verejné, na udržateľnosť, ale ešte častejšie na neudržateľnosť nášho spôsobu života.

Názov Fragmenty zároveň akoby naznačoval, že táto knižka je akýsi konglomerát všetkého toho, čo v predchádzajúcich dielkach podobného charakteru (napríklad v Ekoblogoch či v Mojom vesmíre) chcelo byť, len sa to tam z rôznych príčin nedostalo. Možno je to tak trochu pravda, ale pravda je aj to, že texty vo Fragmentoch som do predchádzajúcich výberov nezaradil nie preto, lebo sú menej aktuálne, alebo preto, lebo si ich menej „považujem“, ale jednoducho preto, lebo sa mi tam z nejakého dôvodu nehodili. A navyše, čo je nespochybniteľná „pridaná hodnota“ tejto knižky, to sú nové texty, ktoré v čase vzniku jej predchodkýň ešte nejestvovali (žiaľ, do tejto poslednej spomenutej kategórie patria aj spomienky na ľudí, ktorí medzi nami pred pár mesiacmi ešte boli, ale už nie sú).

Navyše je tu aj pár textov, ktoré v nejakej mutácii už vyšli, najmä v knižke Svet na jedno použitie? My v kríze – kríza v nás. Tu som postupoval v duchu známeho: „Opakovanie matka múdrosti“.

Permanentný konflikt fragmentácie a sústredenia sa vždy na inú tému v protiklade ku hľadaniu celku, syntézy a kontinuity je akoby zrkadlom nastaveným nášmu snaženiu.

Ale nechcem tu hromadiť zbytočné slová. Všetko, čo som chcel touto knižkou plnou rôznych fragmentov povedať, nájdete na nasledujúcich stranách. A tak sa už len poďakujem všetkým, ktorí a ktoré jej pomohli na svet.“

V týchto týždňoch uverejňujeme niekoľko kapitol z tejto aktuálnej publikácie.

-red-

MŽPmínus

Chrániť treba v prvom rade životné prostredie a až potom úrady na jeho ochranu – iste.

Slovenské ministerstvo životného prostredia zrejme nikdy nekleslo tak hlboko ako v ostatných rokoch – iste.

Množstvo úradníkov a úradov nie je zárukou efektívneho výkonu štátnej správy – iste.

Keď niečo nefunguje, je vcelku jedno, pod akým názvom to nefunguje – iste.

Keď sa niečo tvári, že je niečím, čím v skutočnosti nie je (v tomto prípade ochrancom životného prostredia), potom je lepšie, keď to niečo vôbec nie je – iste.

Prírodné zdroje (pôda, voda, lesy a pod.) sú súčasťou životného prostredia, a teda patria pod jednu strechu – za istých okolností: iste.

Sú tieto a ďalšie dôvody skutočne dostatočnými dôvodmi na to, aby sme súhlasili s navrhovanou likvidáciou ministerstva životného prostredia?

Podľa mňa nie sú, napriek tomu, že v každom z nich je kus pravdy. Pokúsim sa vysvetliť svoj postoj.

Keď v roku 1990 vznikla Slovenská komisia pre životné prostredie – ako predchodkyňa ministerstva životného prostredia – bolo to práve 20 rokov po vzniku podobných ústredných orgánov štátnej správy vo vyspelých krajinách na západ od našich hraníc. Stalo sa tak po niekoľkoročnej „kampani“ ľudí, ktorí si uvedomovali, že roztrieštená, nekoordinovaná starostlivosť o životné prostredie – ktorá je navyše „piatym kolesom rôznych vozov“, nemôže byť efektívna. Požiadavka inštitucionalizácie starostlivosti o životné prostredie sa stala jednou z požiadaviek Nežnej revolúcie. Predstava o ústrednom orgáne štátnej správy pre životné prostredie na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia predpokladala v kocke štyri veci:

• - nadrezortné postavenie garantované o. i. funkciou ministra – podpredsedu vlády,
• - prierezový charakter, integrujúci v sebe všetky hlavné zložky životného prostredia,
• - koncepčno-strategicko-regulačno-kontrolné zameranie – bez výkonu hospodárskych činností,
• - celoplošné pôsobenie, zabezpečené úradmi miestnej štátnej správy pre životné prostredie.

Tieto predstavy sa v priebehu rokov 1990 – 1991 podarilo do značnej miery realizovať, aj keď v neskorších rokoch sa táto tvár rezortu rôzne deformovala až do dnešnej podoby.

Napriek všetkým negatívnym zmenám a napriek tomu, akí ľudia toto ministerstvo v ostatných rokoch viedli, je potreba samostatného a autoritatívneho (nad)rezortu životného prostredia v súčasnosti aspoň taká potrebná, ako bola pred 20 rokmi. Jeho agenda za 20 rokov narástla o nové problémové okruhy a rovnako vzrástla aj potreba účinne regulovať aktivity, ohrozujúce okolité prostredie. Možno bez preháňania povedať, že tento rezort by mal patriť medzi najdôležitejšie.

Ochrana životného prostredia musí byť z logiky veci v určitej opozícii voči hospodárskym aktivitám. Preto ak integrácia, tak napríklad s územným plánovaním a regionálnym rozvojom, ale nie s hospodárskym rezortom. Viem si predstaviť, že niečo zanikne, aby vzniklo niečo lepšie. Nič z toho však za súčasnej vlády „nehrozí“. Inými slovami, bolo by veľmi žiaduce, keby sa rezort životného prostredia zmenil k lepšiemu, čo však neznamená jeho likvidáciu.

V čase, keď sa všade vo svete, a v Európskej únii zvlášť, skloňuje životné prostredie vo všetkých pádoch, je návrh na zrušenie rezortu zodpovedného za jeho ochranu pokusom zmeniť rotáciu zemegule na opačnú.

Keď už hovoríme o rušení či integrácii ministerstiev, je zaujímavé, že sa neruší rezort pôdohospodárstva, ale životného prostredia, alebo že sa nespomína napríklad integrácia ministerstiev hospodárstva a financií, ktorá by v čase, keď je veľká väčšina ekonomiky sprivatizovaná, bola úplne logická.

Na návrh zrušiť MŽP spontánne a nesúhlasne zareagovali stovky odborníkov a desiatky organizácií, ktorým záleží na tom, aby sa na Slovensku rešpektovala ústavou daná ambícia sociálne a ekologicky orientovanej ekonomiky. Viem, že premiér reaguje len na dva druhy vonkajších podnetov: keď kamionisti zablokujú cesty a keď sa niekto vtipným spôsobom „dotkne jeho cti“. Keďže nevlastním ani kamión, ani talent karikaturistu, viem, že všetky argumenty moje a hoci i celej armády akademikov a univerzitných profesorov sú mu ľahostajné. Lenže nielen on, ale aj ja som obyvateľ/občan tejto krajiny a mám rovnaké právo ako on pýtať sa, v akom prostredí budem žiť ja a moje deti. A mám tiež právo dostávať na moje otázky vecné odpovede. Keď mi niekto toto právo upiera, nepovažujem ho za právnika a tobôž už nie za niekoho, koho by som mal rešpektovať a vážiť si ho.

február 2010