Fragmenty: Hodnotenie plnenia environmentálnej časti programového vyhlásenia vlády (PV) Mikuláša Dzurindu v rokoch 1998 – 2002

V týchto dňoch vychádza nová publikácia Mikuláša Maňa Hubu s názvom Fragmenty. Vznik knižky zdôvodňuje jej autor takto:

„Prečo Fragmenty?

Ako už názov napovedá, rozhodne nejde o žiadnu klasickú monografiu. Aj keď minimálne dve veci majú všetky texty v tejto knižke spoločné: autora a väzbu na prírodu, na krajinu, na životné prostredie, na veci verejné, na udržateľnosť, ale ešte častejšie na neudržateľnosť nášho spôsobu života.

Názov Fragmenty zároveň akoby naznačoval, že táto knižka je akýsi konglomerát všetkého toho, čo v predchádzajúcich dielkach podobného charakteru (napríklad v Ekoblogoch či v Mojom vesmíre) chcelo byť, len sa to tam z rôznych príčin nedostalo. Možno je to tak trochu pravda, ale pravda je aj to, že texty vo Fragmentoch som do predchádzajúcich výberov nezaradil nie preto, lebo sú menej aktuálne, alebo preto, lebo si ich menej „považujem“, ale jednoducho preto, lebo sa mi tam z nejakého dôvodu nehodili. A navyše, čo je nespochybniteľná „pridaná hodnota“ tejto knižky, to sú nové texty, ktoré v čase vzniku jej predchodkýň ešte nejestvovali (žiaľ, do tejto poslednej spomenutej kategórie patria aj spomienky na ľudí, ktorí medzi nami pred pár mesiacmi ešte boli, ale už nie sú).

Navyše je tu aj pár textov, ktoré v nejakej mutácii už vyšli, najmä v knižke Svet na jedno použitie? My v kríze – kríza v nás. Tu som postupoval v duchu známeho: „Opakovanie matka múdrosti“.

Permanentný konflikt fragmentácie a sústredenia sa vždy na inú tému v protiklade ku hľadaniu celku, syntézy a kontinuity je akoby zrkadlom nastaveným nášmu snaženiu.

Ale nechcem tu hromadiť zbytočné slová. Všetko, čo som chcel touto knižkou plnou rôznych fragmentov povedať, nájdete na nasledujúcich stranách. A tak sa už len poďakujem všetkým, ktorí a ktoré jej pomohli na svet.“

V týchto týždňoch uverejňujeme niekoľko kapitol z tejto aktuálnej publikácie.

-red-

Hodnotenie plnenia environmentálnej časti programového vyhlásenia vlády (PV) Mikuláša Dzurindu v rokoch 1998 – 2002

V súvislosti so životným prostredím platí ešte viac ako pri iných oblastiach skutočnosť, že je len čiastočne a menšinovo vecou rovnomenného rezortu.

Je to zapríčinené jednak veľmi komplexným a prierezovým charakterom environmentálnej problematiky, jednak tým, že v reáli vstupujú do životného prostredia a ovplyvňujú ho predovšetkým iné subjekty.

Podobnou optikou sa treba pozerať aj na kapitolu programového vyhlásenia s názvom Životné prostredie, v ktorej sa hneď v úvode správne konštatuje, že starostlivosť o životné prostredie sa musí stať integrálnou súčasťou každej sféry spoločenského života a zároveň, že kvalita tohto prostredia znamená kvalitu života každého obyvateľa.

Konkrétne záväzky a ich plnenie

Na tému environmentálnej legislatívy možno celkovo konštatovať, že v prvých rokoch pôsobenia vlády, kedy sa úlohy zvykli presúvať z roka na rok a problém sa riešil tak, že na legislatívnom pláne vlády sa jednoducho prepísal letopočet, ostatný rok sa aj vo sfére životného prostredia niesol v znamení zákonodarnej ofenzívy a počet novoprijatých zákonov je úctyhodný, porovnateľný jedine s porevolučnými rokmi 1990 – 1992.

Vláda bude presadzovať aj ekologizáciu odvetvových právnych nástrojov, najmä v rámci zákonov o lesoch, poľovníctve, rybárstve, pôde, o využití nerastného bohatstva a pod. Na inom mieste sa hovorí, že environmentálna politika sa výraznou mierou zameria na ekologizáciu priemyselných a ostatných hospodárskych odvetví, ako aj miestneho hospodárstva. Odhliadnuc od nevhodného použitia pojmu ekologizácia, išlo o mimoriadne dôležitý záväzok, plne harmonický s prioritami EÚ, zakotvenými o. i. v 5. Environmentálnom akčnom programe EÚ. Žiaľ, vedenie rezortu pôdohospodárstva nebolo, mierne povedané, priaznivcom ekologizácie a ministerstvo životného prostredia mu zväčša nedokázalo účinne oponovať, už len preto, lebo ťahalo vo vláde za kratší povraz.

V PV sa tiež dočítame, že sa bude musieť dôsledne uplatňovať zákon o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, najmä jeho ustanovenia o environmentálnom posudzovaní hospodárskych koncepcií, územných plánov a vybraných právnych predpisov.

Vyhláška o uplatňovaní § 35 zákona o EIA týkajúceho sa strategického hodnotenia nebola dosiaľ prijatá, hoci jej riadne zoponovaný návrh leží v šuflíku ministerstva od roku 1996!!

Vari najmenej sa dodržal záväzok PV venovať pozornosť ochrane parkov a ostatnej zelene v sídlach. Ak niekto venoval pozornosť parkom, tak to boli investori, ktorí v parkoch videli potenciálne stavebné pozemky. Ostatná mestská zeleň zmizla v uplynulom období ako sneh na jarnom slnku. Jej likvidátori si pritom počínali so zanietením pripomínajúcim svätú inkvizíciu. Sľubuje sa komplexné dobudovanie Slovenskej inšpekcie životného prostredia pre všetky úseky starostlivosti o životné prostredie. Prínosom v tomto smere malo byť najmä zriadenie stavebnej inšpekcie. Tá pred nejakým tým rokom skutočne aj vznikla, ale veľmi o nej nie je počuť, a pritom nelegálnych či pololegálnych stavieb skôr pribúda, než ubúda.

Mala sa zvýšiť právna ochrana a praktická starostlivosť aj o lokality zahrnuté a navrhované do Zoznamu svetového dedičstva. Treba povedať, že o túto úlohu sa rezort životného prostredia delil s ministrom kultúry, ale v spore s rezortom hospodárstva o záchranu Dreveníka či Slovenského krasu sa žiadalo ráznejšie buchnúť päsťou do stola.

Znečisťovanie ovzdušia sa bude znižovať, najmä podporou plynofikácie, väčším využitím obnoviteľných zdrojov, ekologizáciou verejnej dopravy a tiež využívaním nástrojov cenovej, daňovej a dotačnej politiky. Zároveň sa sľubuje výrazné zvýšenie účinnosti zákona o ochrane ovzdušia jeho novelizáciou. S výnimkou plynofikácie sme sa s realizáciou ostatných zámerov prakticky nestretli, a keď, tak len na papieri, a nie v živote. Zároveň je však treba pripomenúť, že tu nie je hlavným vinníkom MŽP. S ochranou ovzdušia sa spája hneď prvé legislatívne fiasko vlády a MŽP. Taká novelizácia zákona o ovzduší, ktorá umožňuje znečisťovanie ovzdušia nad prípustnú normu na ďalších 8 rokov.

Hovorí sa tiež o podpore minimalizácie znečisťovania vôd a postupnom napájaní obyvateľstva na kanalizáciu a systém čistenia odpadových vôd. Realita odrážala klesajúci objem disponibilných prostriedkov a rozširovanie kanalizačnej a vodovodnej siete sa v ostatných rokoch skôr spomalilo, ako zrýchlilo, a to napriek tomu, že práve zaostávanie v tejto oblasti si vynútilo jedno z najdlhších prechodných období v rámci kapitol predvstupového procesu.

Na druhej strane treba konštatovať, že konečne bola prijatá veľká novela takmer 30 rokov starého zákona o vodách a pri MŽP vznikol poradný orgán pre integrovaný manažment povodí. Boom budovania veľkých priehrad utíchol a po prvý raz od roku 1992 sa vzniesla vlna oficiálnej kritiky aj na dlho tabuizované a glorifikované Vodné dielo Gabčíkovo.

V PV sa sľubuje zlepšenie starostlivosti o chránené územia a dobudovanie ich ucelenej siete. Skutočne pribudli dva národné parky a vznikla centrálna odborná organizácia Štátna ochrana prírody SR, ale miera zlepšenia stavu aj tu zaostáva za očakávaniami. Jednou z príčin je aj to, že finančné, materiálne a personálne vybavenie štátnej ochrany prírody sa zlepšilo len minimálne. Veľkým sklamaním je v tejto súvislosti aj skutočnosť, že MŽP sa nepodarilo dosiahnuť, aby správa Tatranského národného parku prešla do jeho kompetencie, do ktorej ochrana prírody, a teda aj národných parkov podľa kompetenčného zákona patrí.

Minister

Ministrovi životného prostredia sa darilo úspešne vyhýbať verejným polemikám, parlament sa ani raz nezaoberal jeho odvolaním a celkovo patril medzi najmenej škandalizovaných členov vlády. Na prvý pohľad je to len chvályhodné, otázne však je, či za túto nadštandardnú nekonfliktnosť neplatili privysokú daň slovenská príroda, životné prostredie, autorita rezortu a zásadovosť. Možno sa mýlim, ale zdá sa mi, že ministri životného prostredia, ktorí sa pozitívne zapísali do histórie, boli tak trochu v opozícii voči zvyšku vlády. Z nášho regiónu stačí spomenúť bývalých českých ministrov Moldana, Dejmala či Bursíka, alebo jediného federálneho ministra životného prostredia Josefa Vavrouška.

S tým súvisí ešte jeden problém. Pri ochrane prírody a starostlivosti životné prostredie je vari ešte dôležitejšie ako v iných oblastiach ľudskej činnosti ísť osobným vzorom, riadiť sa prísnymi etickými zásadami a dbať o dobré mravy. Minister László Miklós sa, aspoň na môj vkus, príliš často obklopoval ľuďmi a firmami, ktorí/ktoré takéto prísne kritériá nespĺňajú. Aj preto ho história asi ťažko bude spomínať jedným dychom spolu s vyššie spomínanými českými kolegami, hoci odborne za nimi nezaostával.

Dá sa zdôvodniť zlepšením parametrov znečisťovania životného prostredia skutočnosť, že vyznamenal žiarsku hlinikáreň a dá sa tiež uznať, že úsek diaľnice, ktorý získal podobné ocenenie, naozaj patrí k tým najlepším na Slovensku. Lenže: je naozaj šťastné oceniť fabriku, ktorej pretrvávanie či dokonca rozširovanie patrilo k najkonfliktnejším témam medzi ochranármi a technokratmi v uplynulom období? A je práve diaľnica, ktorú môžeme oceniť všelijako, napríklad ako nutné zlo, ale ťažko ako investíciu v prospech ochrany prírody a krajiny, to dielo, ktoré je vhodné vyzdvihovať práve zo strany ministra životného prostredia?

Iný príklad: koná sa festival filmov o životnom prostredí – Envirofilm. Keď sa čudujete, prečo je to podujatie také honosné, keď napríklad na správe národných parkov už nemajú pomaly ani na ceruzky, dostane sa vám ubezpečenie, že festival v prevažnej miere nie je financovaný z prostriedkov ministerstva, ale sponzormi. Poviete si, no ešte že tak, až kým nepríde exkurzia pre účastníkov, ktorá vyvrcholí, čuduj sa svete, v golfovom areáli pri Táloch, ktorému padol za obeť kusisko cennej prírody na hraniciach Národného parku Nízke Tatry, hoci mohol pokojne vzniknúť na inom, prírodoochranne menej hodnotnom mieste. Ale čo, keď jedni z hlavných sponzorov Envirofilmu sú práve vlastníci tohto ihriska a chcú ho takto legitimizovať v očiach environmentálnej verejnosti (za golfové ihrisko si môžete dosadiť Vodné dielo Žilina, Gabčíkovo alebo hoci Jadrovú elektráreň Mochovce).

Vzťah k mimovládnym organizáciám a verejnosti

Ministerstvo životného prostredia pod vedením súčasného ministra malo určite lepší vzťah k mimovládnym organizáciám či verejnosti než za predchádzajúcej éry. Len sa mi zdalo, že to bolo často preto, „aby sa nepovedalo“. Inými slovami, chýbal mi aktívny záujem o názory, informácie a zistenia mimovládnych organizácií tak, ako k tomu napokon vyzýva aj najznámejší dokument Summitu Zeme spred desiatich rokov: Agenda 21.

Kto veľa nečakal, ten sa dočkal

Celkovo možno povedať, že pokiaľ mal človek veľmi triezve a umiernené očakávania, potom ho činnosť ministerstva životného prostredia a jeho šéfa nesklamali. Ministerstvo i jeho šéf však mali v potenciálnej partnerskej spolupráci s vedecko-výskumnou sférou i mimovládnym ochranárskym sektorom ojedinelú šancu prekročiť svoj tieň a prispieť k tvorbe pozitívnej vízie zmysluplného ústredného orgánu štátnej správy a jeho osvieteného šéfa. To sa žiaľ nestalo.

A na záver mi dovoľte jednu poznámku osobného charakteru.

Profesor László Miklós je môj dlhoročný kolega či už ako geograf, krajinný ekológ, environmentalista, vedecký pracovník, vysokoškolský pedagóg a napokon i ako environmentálny politik. Za štvrťstoročie našej známosti sme sa nikdy nedostali do zásadného osobného konfliktu. Aj preto som chvíľu váhal, či prijať trochu nevďačnú ponuku napísať toto hodnotenie. Ale napokon som si povedal, že odmietnuť by bolo neprofesionálne a alibistické.

Mikuláš Huba